Do jedného roka od zverejnenia 95 téz bol Martin Luther predvolaný predstúpiť pred kardinála Kajetána kvôli vyšetreniu obvinení z porušovania rímsko-katolíckej teológie a praxe. Keď ho kardinál pritlačil v otázke cirkevnej autority, Luther zareagoval: „Pravda Písma je na prvom mieste. Na základe nej potom môžeme určiť, či sú slová človeka pravdivé.“ Luther nespochybňoval každý jeden názor človeka, ale tvrdil, že nad všetkými a nad všetkým je Písmo. Tento postoj viedol k sformovaniu zásady Sola Scriptura, teda jedine Písmo. Aby sme preskúmali tento princíp v rámci kontextu reformácie, musíme sa najprv pozrieť na doktrínu Písma. Vo zvyšku tohto článku prebádame štyri nároky Božieho slova: inšpirácia, bezchybnosť, autorita a dostatočnosť.
Otázka inšpirácie
Tá najdôraznejšia a najexplicitnejšia pasáž v celom Písme o inšpirácii Biblie Bohom pochádza z 2. Timoteovi 3:16-17, kde apoštol Pavel píše: „Každé písmo, vdýchnuté od Boha, je užitočné na učenie, karhanie, napravovanie a vychovávanie v spravodlivosti, aby bol človek Boží dokonalý a spôsobný na všetko dobré.“
Grécke slovo theopneustos je použité k opísaniu pôvodu Písma. Doslovne to znamená „Bohom vdýchnuté“. Ako keby sa Pán hlboko nadýchol a vzápätí vydýchol sväté Písmo. Prostriedkami, skrze ktoré Boh priniesol Písmo, boli perá ľudských pisateľov: „…lebo nikdy z ľudskej vôle nepovstalo proroctvo, ale Duchom Svätým vedení hovorili svätí ľudia Boží“ (2. Petra 1:21). Rímsko-katolícka cirkev a protestantskí reformátori sú v zhode ohľadom Božej inšpirácie. Čo však bolo a je stále sporom, je obsah zjavenia.
Pavel požíva v 2. Timoteovi 3:16 slovo „každé“, čo nás vedie k zodpovedaniu otázky: „Ktoré knihy Biblie sú súčasťou celého Písma?“ Ide o otázku kanónu. Slovo „kánon“ pochádza z gréckeho slova kanōn a znamená „meracia tyč“. Používa sa vo význame „pravidla“ alebo „štandardu“. Vo všeobecnosti pod kánonom rozumieme autoritatívne knihy, ktoré dal Boh celej svojej cirkvi. Prijatý kánon pozostáva zo 66 kníh: 39 starozmluvných a 27 novozmluvných kníh.
Rímsko-katolícka cirkev počas reformácie prehlasovala, že existujú aj ďalšie Bohom inšpirované knihy, ktoré patria do kánonu. Sú známe ako apokryfy a patria k nim knihy: Tobiáš, Judita, doplnenia ku knihám Ester a proroka Daniela, Šalamúnova múdrosť, Sirachovec, Baruch, Jeremiášov list, 1. kniha Makabejcov a 2. kniha Makabejcov.
V reakcii na tvrdenia reformátorov, že veľká časť praxe katolíckej cirkvi je nebiblická, Tridentský koncil kanonizoval apokryfy a usúdil, že ide o inšpirované a autoritatívne Božie slovo. Zaslúžia si však byť tieto knihy zahrnuté po 1500 rokoch absencie do kánonu? Určite nie.
Na rozdiel od učenia Rímsko-katolíckej cirkvi, kánon Písma nevznikol z rozhodnutia pápežov a koncilov. Bol stanovený Bohom a objavený človekom. Apoštol Peter v roku 68 píše o Pavlových spisoch, že stoja popri ostatných Písmach (2. Petra 3:16), čo dáva najavo uznanie o prijatom kánone. Hoci cirkvi trvalo istý čas, aby sa v tejto otázke zjednotila, koncily v Laodicei (r. 363), Alexandrii (r. 367) a 3. koncil v Kartágu (r. 397) uznal do kánonu 66 kníh a uznávame ich dodnes.
Apokryfy sa navyše nikde v Starej ani Novej zmluve necitujú a ani sa na nich neodkazuje. Ježiš a apoštoli ich nikde nespomínajú. Mnoho cirkevných otcov a Židov ich odmietlo. Sú v nich historické chyby. Predovšetkým však obsahujú doktríny a prax, ktoré sú v jasnom rozpore s učením inšpirovaného Písma. Teda apokryfy nemôžu byť menované ako súčasť kánonu, pretože nie sú inšpirované Bohom a nie sú v súlade s inšpirovaným slovom. 66 kníh Biblie však inšpirovaných je. Sú Ním vydýchnuté a sú Jeho pravým slovom.
Otázka bezchybnosti
Apoštol Pavel raz napísal: „Ale nech je Boh pravdovravný a každý človek klamár…“ (Rimanom 3:4). Boh je Bohom pravdy (Izaiáš 65:16, Jeremiáš 10:10, Ján 17:3, 1. Jána 5:20) a nemôže klamať (4. Mojžišova 23:19, Títovi 1:2, Židom 6:18). Keďže je Boh pravdivý, Jeho zjavené slovo je pravdivé tiež a odráža pravdivosť Jeho božského charakteru. Vo svojej arcipastierskej modlitbe prosí Pán Ježiš Otca takto: „Posväť ich v pravde – Tvoje slovo je pravda.“ (Ján 17:17)
Bezchybnosť Písma znamená, že Písmo je pravdivé vo všetkom, čo o sebe tvrdí. Je bez chyby. Hoci sa zvykne poukazovať na ľudské chyby v procese odovzdávania Písem, vyznávame, že v pôvodných textoch žiadne chyby nie sú. Tí, ktorí ich napísali, boli vedení Duchom Svätým. (2. Petra 1:21)
Ak by Písmo obsahovalo chybu hoci v najmenšom detaile, bol by tým spochybnený charakter Autora a taktiež spoľahlivosť zvyšku Písma. Ak sa totiž pisatelia pomýlili raz, nie je vylúčené, že sa pomýlili tisíckrát. Strata doktríny bezchybnosti Písma otvára dvere nezastaviteľnému liberálnemu zmýšľaniu, ktoré postupne spochybní mnohé ďalšie texty a nebude schopné po čase vyznať inšpiráciu žiadneho konkrétneho textu.
Inšpiroval Boh chybu? Zaiste Duch Svätý neviedol nikoho nesprávne, keďže to by bolo znakom podvodu a nie pravdovravnosti Pána.
Otázka autority
Srdce zápasu za princíp Sola Scriptura je zápas ohľadom otázky autority. Kto má právo povedať ľuďom, čomu majú veriť a čo majú robiť? Ak je Biblia inšpirovaná Bohom a teda neomylná, tak potom musí byť aj autoritatívna. Inými slovami, zapísané Božie zjavenie je pre veriacich záväzné. Keď hovorí Písmo, hovorí Boh. Avšak v stredoveku katolícka cirkev pripísala tradícii rovnakú úroveň autority, akú má Písmo.
Terry Johnson píše: “Tradícia zahŕňa hŕbu mimobiblických praktík a presvedčení, ktoré sa dostali do cirkvi počas stáročí, či už všeobecným prijatím alebo rozhodnutím pápežov a koncilov. Svätý spis a svätá tradícia boli uznané ako autoritatívne zdroje božskej pravdy. Nad nimi stojí cirkevné magistérium, neomylný učiteľský úrad, ktorému patrí konečná autorita vo veci interpretácie tradície a Písma.“
Katechizmus katolíckej cirkvi pripomína: „Z toho vyplýva, že Cirkev, ktorej je zverené odovzdávanie a vysvetľovanie Zjavenia, nečerpá svoju istotu o všetkom, čo bolo zjavené, iba zo svätého Písma. Preto treba oboje, Písmo aj tradíciu, prijímať a vážiť si ich s rovnakou láskou a úctou.“ (KKC 82)
Nielenže ide o popretie princípu Sola Scriptura, ale zároveň ide aj o odmietnutie prirodzenej autority Božieho slova. Akonáhle je na úroveň Písma povýšené niečo iné, automaticky Písmo stráca autoritu, pretože človek sa riadi aj niečím iným. Nie je možné slúžiť dvom pánom a nie je možné mať za autoritu Písmo aj tradíciu zároveň. Ak Písmo nie je na najvyššom mieste autority ako jediné, jeho učenie bude postupne zatláčané do úzadia a nikoho nevyruší protirečenie voči nemu.
Ďalej sa v katechizme píše, že: „Úloha autenticky vysvetľovať Božie slovo bola zverená jedine Učiteľskému úradu Cirkvi – rímskemu pápežovi a biskupom, ktorí sú v spoločenstve s ním“ (KKC 100). Podľa základných dokumentov rímsko-katolíckej cirkvi je elitnej duchovnej hierarchii v Ríme dané výhradné právo vytvárať, zavádzať a prikazovať kresťanom na celom svete povinnosť veriť v akékoľvek presvedčenie a dodržiavať akúkoľvek prax.
V roku 1870 bolo na 1. vatikánskom koncile rozhodnuté, že ak pápež hovorí ex cathedra, hovorí v mene Boha a teda jeho slová sú neomylné. Týmto je usúdené, že nielen magistérium je autoritatívne vo všetkých otázkach viery a jej praktizovania, ale aj pápež samotný vládne mocou a autoritou danou od Boha, keď hovorí ex cathedra. Otázka, ktorú si musíme položiť, znie: „Akým právom si magistérium nárokuje konečnú autoritu?“
Údajná apoštolská postupnosť pápežov
Podľa katechizmu Pán Ježiš poveril Petra výnimočným poslaním stať sa najvyšším vodcom cirkvi. Katolícka cirkev cituje Matúša 16:18 a tvrdí, že pre vieru, ktorú Peter vyznal, zostane neotrasiteľnou skalou Cirkvi (KKC 552). Predpokladá sa, že Petrovi, ktorý obdržal kľúče od nebeského kráľovstva, bola daná osobitná autorita spravovať Boží dom, teda Cirkev (KKC 553). Primárne kvôli tomuto textu sa predpokladá, že Peter bol Kristom menovaný za prvého pápeža, ktorý bol na počiatku línie pápežskej postupnosti, ktorá siaha až do dnes.
16. kapitola v Evanjeliu podľa Matúša však nie je o Kristovom ustanovení Petra za autoritu nad cirkvou, ale o Kristovom zámere vybudovať svoju cirkev! A tou „skalou“, na ktorej Kristus stavia, nie je Peter, ale skôr jeho vyznanie viery v Ježiša: „Ty si Kristus, Syn Boha živého.“ (Matúš 16:16)
Je pravdou, že Petrovo meno (Petros) znamená v gréčtine skala. Matúš však používa slovo v ženskom tvare (petra), ktoré vedie čitateľa do odlišného záveru. Je to, ako keby Kristus vravel: „Ty si Peter (petros, t.j. skala), a na tej skale (petra, t.j. „vrchole skaly“ viery) postavím svoju cirkev“ (Matúš 16:18). Možno je toto naťahovanie sa ohľadom gramatiky aj zbytočné. Otázka však zostáva: „Je Peter naozaj tou skalou, na ktorej je postavená cirkev?“
Efezským 2:20 učí, že cirkev je vybudovaná „na základe apoštolov a prorokov, pričom uholným kameňom je sám Ježiš Kristus.“ Inde je Kristus nazvaný kameňom, ktorý stavitelia zavrhli, ale stal sa hlavným a uholným kameňom (Žalmy 118:22, Matúš 21:42, Marek 12:10, Lukáš 20:17, Skutky apoštolov 4:11). Apoštol Pavel napísal: „Nikto nemôže položiť iný základ okrem toho, čo je položený, a tým je Ježiš Kristus“ (1. Korintským 3:11). Ďalej tvrdil, že počas toho, ako Židia putovali pustatinou „pili ten istý duchovný nápoj, pili totiž z duchovnej skaly, ktorá šla za nimi, a tou skalou bol Kristus“ (1. Korintským 10:4). Dokonca aj samotný Peter učil, že Ježiš Kristus bol „uholným kameňom“ (1. Petra 2:4.6-7) a že kresťania sú živé kamene, ktoré sa budujú na duchovný dom (1. Petra 2:5) a sú postavené priamo na Kristovi.
Ježiš neoznamoval, že Peter bude prvým pápežom, ani mu neudeľoval žiadny druh autority ako “hlave” cirkvi. Jedine Kristus je Hlavou tela, cirkvi (Kolosenským 1:18). Kľúče od kráľovstva boli dané celej cirkvi, ktorá ich používa pod duchovnou autoritou Kristovho pravého Námestníka, Ducha Svätého (Ján 14:16-17, 16:5-15). Ani pápež ani magistérium nemá právomoc hovoriť za Boha, jedine Duch Svätý skrze svoje živé slovo (Židom 4:12). Rozpoznaním prirodzenej autority Božieho slova musíme Sola Scriptura potvrdiť. Ján Kalvín píše: „Naše presvedčenie o pravdivosti Božieho slova musí vychádzať z vyššieho zdroja, ako sú ľudské domnienky, úsudky alebo zdôvodnenia, menovite z vnútorného svedectva Ducha.“
Rím nemá žiadnu skutočnú moc. Cisár je v skutočnosti bez šiat, Písmo je však odeté do plnej autority Ježiša Krista. Ak je Božie slovo inšpirované, neomylné a autoritatívne, potom musíme dosvedčiť, že je aj dostatočné.
Otázka dostatočnosti
Nebezpečenstvo prichádza s tým, keď tradície ľudí zaútočia na autoritu Božieho slova. Toto bolo dôvodom, prečo Pán Ježiš napomenul farizejov v Matúšovi 15. kapitole, keď sa Ho opýtali, prečo Jeho učeníci porušujú tradíciu starších. On im odvetil: „A prečo vy prestupujete Božie prikázanie pre svoje podanie?“ (3. verš). Dlhú dobu zaťažovali veriacich jarmom zákonníckeho náboženstva a kládli svoje tradície ponad Božie zjavené prikázania. Preto ich Pán Ježiš napomenul slovami: „Pokrytci! Dobre prorokoval o vás Izaiáš: Tento ľud ctí ma perami, ale jeho srdce je ďaleko odo mňa. Darmo ma však uctievajú, keď ľudským príkazom učia ako učeniam Božím“ (7-9. verš).
Aj Pavel varoval cirkev pred tým, aby sa nedala strhnúť mudráctvom a prázdnym mámením podľa ľudského podania, podľa živlov sveta, a nie podľa Krista (Kolosenským 2:8). Tradícia je v poriadku, ak je pod autoritou Božieho slova, ak „nepotláča“ Božie slovo a nezväzuje kresťana. Nie, nesmieme ísť „nad to, čo je napísané!“ (1. Korintským 4:6). Ján varuje, že ak niekto pridá niečo k zjaveniu Písma, tomu Boh pridá pliag opísaných v ňom (Zjavenie 22:18). Písmo samotné je našou autoritou, nie tradície, koncily, denominácie, pápeži ani anjeli v nebesiach (Galatským 1:8).
Pán Ježiš potvrdzoval všetku svoju autoritu na nebi aj na zemi (Matúš 28:18, Ján 3:35, 5:22-24). Dal nám svojho Ducha, ktorý nám dal svoje slovo. A to slovo je pre nás dostatočné. W. Robert Godfrey píše: „Protestantský postoj je, že všetky veci týkajúce sa spasenia, viery a života sú v Biblii dostatočne jasné, aby si ich bežný veriaci dohľadal a pochopil.“ Matthew Barrett sumarizuje: „Sola Scriptura znamená jedine Písmo, pretože je to Božie inšpirované slovo, ktoré je neomylnou, dostatočnou a konečnou autoritou pre cirkev.“
Ako Rímsko-katolícka cirkev odpovedá na protestantské vyznanie Sola Scriptura? V roku 1559 pápež Pius IV. povedal: „Skúsenosť učí, že čítanie si Svätého Písma bez obmedzení v domácom nárečí spôsobuje viac škody ako úžitku a to pre smelosť ľudí. Preto súd biskupov a inkvizítorov má slúžiť ako vodítko v tomto smere.“
Rím zakázal všetky biblické preklady s výnimkou latinskej Vulgáty a umiestnil ich na zoznam „zakázaných kníh“. Pápež dodal: „Ktokoľvek, kto si číta alebo má takýto preklad vo svojom vlastníctve bez povolenia, sa nemôže zbaviť svojich hriechov, dokiaľ sa od takýchto Biblií neodvráti.“ Nešlo tu o nič menej, ako o zbavenie sa autority Božieho slova a udelenie autority magistériu. Máme živého Boha, ktorý k nám aj dnes hovorí skrze svoje slovo a skrze neho sme spasení a posvätení. Naše svedomie je v Jeho zajatí.
Nate Pickowicz
Preložené z: https://www.reformandamin.org/articles1/sola-scriptura?rq=sola%20scriptura
