Prečo je potrebná viera, aby sme mohli mať úžitok z Kristovho vykupiteľského diela? Tu sú dôvody: 1. z úcty k Bohu; 2. z úcty ku Kristovi; 3. z úcty k stvoreniu; 4. z úcty k našej úteche.
- z úcty k Bohu: aby naše srdcia mohli obsiahnuť plné pochopenie Jeho milosti. Milosti Toho, ktorý sa v Novej zmluve zjavuje nie ako pomstychtivý a zatracujúci Boh, ale ako odpúšťajúci Boh. To je dôvod, o ktorom hovorí apoštol: „Preto z viery, aby bolo podľa milosti“ (Rimanom 4:16). Zákon priniesol hrôzu z Boha, pretože bol nástrojom odhaľujúcim hriech a jeho zákonité potrestanie: „Lebo zákon spôsobuje hnev; ale kde nieto zákona, nieto ani priestupku.“ (4:15). Tu nejde len o nejaký nepríjemný pocit. No evanjelium prináša milosť. Zákon prehlásil porušenie, ale evanjelium ukázalo cestu nášho vyprostenia. A preto viera je bližšia milosti, keďže nám robí Boha dostupnejším a milším. Milujeme Ho viac, keď objavujeme Jeho dobrotu a milosť. Záchrana človeka Kristom – t. j. Jeho vtelením, životom, utrpeniami, smrťou, zmŕtvychvstaním a nanebovstúpením – to všetko postupne ovláda naše srdcia Jeho nevyčerpateľnou milosťou. K tomuto istému nás vedie aj Jeho milostivá zmluva, láskavé prísľuby a všetky dobrá, ktoré nám dal – svojho Ducha, odpustenie a spoločenstvo s Bohom v sláve – to všetko napĺňa naše srdcia láskavým Božím súcitom.
A to všetko je dokonca nevyhnutné. Nečisté svedomie sa nedá len tak ľahko umyť a postaviť pred Toho, ktorému sme tak veľmi ukrivdili. Hriešny Adam sa bál postaviť pred Boha (Genezis 3:10) a hriech nás od Neho oddeľuje doposiaľ. Vina je podozrievavá a pokiaľ nemáme nikoho, kto by nás viedol za ruku a priviedol k Bohu, nemôžeme vystáť Jeho prítomnosť. Tomuto účelu slúži viera: Aby hriešnici, ktorí dostanú dobrotu a milosť Božiu, mohli byť vyprostení a navrátiť sa k Nemu správnym spôsobom.
V Novej zmluve prináša viera a pokánie ešte výraznejším spôsobom úctu Bohu a Kristovi: „aby sa obrátili k Bohu a verili v nášho Pána Ježiša Krista.“ (Sk 20:21). Pokánie prináša úctu Bohu, pretože od Boha sme odpadli a k Bohu sa musíme navrátiť. Odpadli sme, keď sme Mu upreli našu vernosť a hľadali sme naše vlastné šťastie inde. K Nemu sa navraciame ako k nášmu pravému a totálnemu šťastiu.
Viera prináša úctu Prostredníkovi, ktorý je jediným liekom na našu mizériu a prostriedkom našej večnej blaženosti. On svojou zásluhou a zadosťučinením otvoril bránu k Bohu a priviedol nás na cestu Jeho obnovujúcej a zjednocujúcej milosti, aby sme boli schopní tešiť z Boha. A to je dôvod, prečo tak záleží na viere v Krista, ktorou si môžeme nárokovať požehnania Novej zmluvy. To ona dáva špeciálnu schopnosť a spôsobilosť nebyť už zajatcom hriechu, ale patriť Bohu. Zvláštnym spôsobom zahŕňa Prostredníka, skrze ktorého prichádzame k Nemu.
- z úcty ku Kristovi:
- Pretože celé konanie milosti Kristom nemôže byť dobre pochopené ničím iným, iba vierou. Čiastočne preto, že spôsob nášho vytrhnutia z hriechu je tak nadprirodzený, zvláštny a nádherný, že ani nemáme byť o tom ako presvedčení, iba tak, že veríme Božiemu svedectvu: Že syn tesára má byť Synom Veľkého Architekta a Staviteľa, ktorý rozprestrel nebesia i zem; že život k nám môže prísť iba smrťou iného; že Boh sa mal stať človekom a Sudcom človeka; a On, čo nepoznal hriech mal byť odsúdený ako kriminálnik; že ten ukrižovaný by mal zabezpečiť spásu celého sveta, byť Pánom života a smrti a mať takú moc nad všetkým telesným, aby mohol dať večný život tomu, komu On chce – rozum sa pozastavuje nad takýmito vecami. Iba vierou ich dokážeme pochopiť. Rozum pozerá iba na viditeľné a hmatateľné veci, vidí príčiny a dôsledky. Avšak viera znamená uveriť tým veciam, ktoré Boh zjavil, pretože ich zjavil On. Iste, toto nás môže udržať v očakávaní Božej milosti a zmilovania až do večného života. Zatiaľ čo máme povinnosti tak odlišné od telesného srdca, musíme odolávať mnohým pokušeniam. Čo nás môže podopierať, ak nie silná a živá viera?
- Kým neuveríme v Krista, nemáme žiadnu útechu ani úžitok z Jeho diela. Ako sa máme učiť Jeho ceste spásy, keď neveríme, že je Prorokom poslaným od Boha, ktorý má svet naučiť cestu opravdivého šťastia? „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom sa mi zaľúbilo; Jeho poslúchajte.“ (Matúš 17:5). Ako by sme Ho mohli poslúchať, keď neveríme, že On je náš Pán, má moc nad celým svetom a na Jeho súde buď obstojíme alebo prepadneme? „[Boh] dáva zvestovať ľuďom, aby sa všetci všade kajali; lebo určil deň, keď spravodlivo bude súdiť svet skrze Muža na to ustanoveného, a všetkým pomáha veriť v Neho tým, že Ho vzkriesil z mŕtvych.“ (Skutky 17:30-31). Ako môžeme byť odkázaní na zásluhu Jeho poslušnosti a na Jeho obeť, byť uspokojení Jeho slávnymi prísľubmi a zmluvou, prísť k Bohu s odvahou a nádejou zmilovania v Jeho mene a byť si istí, že On nás ospravedlní, posvätí a zachráni, keď neveríme, že On je Kňazom, ktorý nás raz a navždy zmieril s Bohom a neustále sa za nás prihovára (Židom 9:25)? V dňoch Jeho pozemského účinkovania, keď za Ním prišiel niekto s prosbou, On položil otázku: „Či veríte, že to môžem učiniť?“ (Matúš 9:28). „Povedal mu Ježiš: Ak môžeš? Veriacemu je všetko možné!“ (Marek 9:23). „Či veríš tomu?“, Marta (Ján 11:26). Preto nemohli od Neho dostať nič, pokiaľ mu neverili.
- z úcty k svätosti a poslušnosti, ktorú Boh očakáva od stvorenia: Kristus nás prišiel zmieriť s Bohom a učinil to ako Spasiteľ a zároveň ako Zákonodarca pre Svoju cirkev. Keď v Neho neveríme, tieto skutočnosti sa míňajú svojmu účinku.
- On prišiel ako Spasiteľ, aby skrze dar svojho Ducha zobral prekliatie Zákona, dal nám schopnosť slúžiť a tešiť Boha, obnovil našu pôvodnú prirodzenosť a oživil naše duše: „On znášal trest za náš pokoj, jeho jazvami sa nám dostalo uzdravenia.“ (Izaiáš 53:5). „Na vlastnom tele vyniesol naše hriechy na drevo, aby sme odumreli hriechom a žili spravodlivosti; Jeho krvavé rany vás uzdravili.“ (1. Petra 2:24). Táto naša povinnosť nám bude vadiť a nebudeme ju vedieť ani vykonať, keď neveríme, že On je takýmto Spasiteľom.
- On prišiel ako Zákonodarca prikazujúci svojou autoritou žiť v poslušnosti Bohu. Kráľovstvo Prostredníka je jasne podriadené kráľovstvu Božiemu. On neprišiel pre to, aby nás zbavil našich povinností, ale aby ich nastolil. Prišiel, aby vrátil stratené mince vlastníkovi, stratené ovce držiteľovi, strateného syna otcovi. Ako Kristova milosť neuvoľnila Božiu milosť, tak aj Kristova autorita nás neuvoľnila od Božej autority. Kto by sa podriadil autorite, o ktorej nie je presvedčený alebo jej neverí? No ak uveríme, skloníme srdcia a kolená.
- z úcty k našej úteche: Viera je často v Písme reprezentovaná ako upokojujúca milosť. Uistenie, tichosť a pokoj duše veľmi závisí na viere v Krista ako úplne postačujúceho Spasiteľa, čo vyháňa naše strachy a núti nás v našich najväčších ťažkostiach dôverovať Kristovi ohľadom všetkého nášho šťastia a nasýtenia duše stálym pokojom a večnou radosťou. Či sa tento svet obráti naruby a spustí sa; či budeme žiť v chudobe a chorobe alebo v zdraví či bohatstve, či budeme mať zlú či dobrú reputáciu, či nás prepadne prenasledovanie alebo prosperita – ako málo nás to trápi, ak vieme, Komu sme uverili (2. Timoteovi 1:12)! Nebo je tam, kde bolo predtým a Kristus je po pravici Boha. Ako málo majú všetky pozemské veci ničiť pokoj a útechu tej duše, ktorá má žiť s Bohom navždy! No naším najväčším problémom je hriech. Ak je hriech aj tvojím problémom, mám pre teba otázku: „Je to tvoja neistota alebo neprávosť?“ Ak neistota, nie je „odsúdenia tých, čo sú v Kristovi Ježišovi“ (Rimanom 8:1). Ak neprávosť, zlom hriech pokáním, a potom ťa môže utešiť, že Kristus nás prišiel zachrániť od našich hriechov.
APLIKÁCIA 1: Zmiasť predpoklad človeka o svojom dobrom stave ohľadom večnosti, čím mnoho ľudí zatracujúco podvádza svoje vlastné duše:
- Niektorí, keď počujú: „ktokoľvek uveril, je zachránený“, majú telesnú predstavu o Kristovi. Myslia si, že keby On žil v tele na tejto zemi, tak by Ho prijali do svojich domovov a správali by sa k Nemu priateľskejšie ako Židia. To je všetko iné, len nie poznanie Krista „podľa tela“ (2. Korintským 5:16). Nemáme Ho prijímať do svojich domovov, ale do svojich sŕdc. A okrem toho, my nepoznáme naše vlastné srdcia alebo čo by sme boli spravili, ak by sme vtedy boli žili. Osoba s takým opovrhnutiahodným vzhľadom, aký mal Kristus, ktorý slobodne vyčítal hriechy oných čias – nemyslime si, že by sme sa k Nemu správali lepšie ako Jeho súčasníci. Židia hovorili: „Keby sme boli žili za časov svojich otcov, neboli by sme spolu s nimi prelievali krv prorokov.“ (Matúš 23:30). Korah, Datan a Abiram boli pre telesných Židov tak nechutní ako je pre kresťanov Judáš či Pontský Pilát. Tí Židia neboli o nič lepšími ľuďmi. Ani my nie sme.
- Uctievajú jeho meno a pamiatku, sú vyznávajúcimi kresťanmi a pohŕdajú Turkami a nevercami. Nie, toto tiež nie je ono. Mnoho ľudí uctieva Kristovo meno, a pritom popiera Jeho službu. Uctievať lekára a nebrať lieky, ktoré predpísal, to nikdy nenavrátilo človeku zdravie. Naučili sa dobre hovoriť o Kristovi opakovaním po druhých, ale oni sami nikdy v Neho zachraňujúco a úprimne neuverili pre vyliečenie a uzdravenie ich duší ani Mu nikdy nedovolili pracovať ako ich Prostredníkovi…
- Chcú, aby im Kristus odpustil a aby získali večný život, ale to je maximum, čo Mu „dovolia“. Neznesú, aby On urobil celú svoju prácu, aby ich posväcoval a formoval na život podľa Boha, aby ich oddelil od ich najbližších a najdrahších túžob, aby prišli do poslušnosti evanjelia alebo prinajlepšom aby Kristus toto všetko urobil, ale bez akejkoľvek ich snahy. Ale ak máme tieto zasľúbenia a takého požehnaného Vykupiteľa, musíme sa očisťovať (2. Korintským 7:1). Práca je naša, hoci milosť je od Neho: „Tí, čo prináležia Kristovi Ježišovi, ukrižovali si telo s vášňami a žiadosťami.“ (Galatským 5:24).
- Niektorí majú silné presvedčenie, že by mali byť zachránenými a mali mať z Krista prospech. To, čo oni nazývajú svojou vierou, je možno najväčšou neverou na svete. Veriť, že ľudia žijúci vo svojich hriechoch by mali aj tak pochodiť dobre, je v úplnom protiklade s tým, čo povedal Boh vo svojom slove: „Alebo či neviete, že nespravodliví nebudú dedičmi kráľovstva Božieho? Nemýľte sa! Ani smilníci, ani modloslužobníci, ani cudzoložníci, ani muži súložiaci s mužmi, ani zlodeji, ani lakomci, ani opilci, ani rúhači, ani vydierači nebudú dedičmi kráľovstva Božieho!“ (1. Korintským 6:9-10). Nie je to sila presvedčenia, ale istý základ našej nádeje, ktorý nás bude podopierať.
APLIKÁCIA 2: Veríme v Syna Božieho? Tu leží veľký dôraz na svedomie, ktoré by malo zohľadňovať našu večnosť:
- Ak veríme, Kristus nám bude drahý: Kristus nemôže byť prijatý tam, kde nie je cenený, kde s Ním bojujú o miesto iné veci. Tam Boh nebude márnotratným vo svojej milosti.
- Kde je pravá viera, srdce bude očistené: „…ale vierou očistil im srdce“ (Skutky 15:9).
- Ak veríš v Krista, srdce bude odstavené od sveta: „Pretože všetko, čo sa narodilo z Boha, víťazí nad svetom; a víťazstvo, ktoré premohlo svet, je naša viera.“ (1. Jána 5:4).
- Ak máš pravú vieru, ona pôsobí láskou: „V Kristovi Ježišovi totiž ani obriezka ani neobriezka nemá moc, ale viera činná skrze lásku.“ (Galatským 5:6).
Takto zistíš, na čom si. Potom ti zostúpi do srdca útecha a sladkosť tejto pravdy: „Lebo tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v Neho.“ (Ján 3:16).
Thomas Manton
Z Kázne XVI, „Kázeň na Jána 3:16“ v Kompletnom diele Thomasa Mantona, D.D., Vol. 2, dotlač: Maranatha Publications
Preložené z knihy: „God’s Gospel of Grace“: https://www.chapellibrary.org/book/ggog/gods-gospel-of-grace
