„Ak v nás neprebýva Slovo vo svojej moci,“ píše puritán John Owen, „tak z nás žiadna moc ani nebude vychádzať.“ (The Works of John Owen, zv. 16, str. 76.). Tento zbožný služobník stelesnil túto hlbokú pravdu svojím životom aj verejnou službou pred viac ako tromi storočiami. Počas svojho života niesol posolstvo Ježiša Krista svojou službou do okolitej kultúry, rovnako chaotickej, ako je tá naša, a popri tom sa vysporadúval so smrťou svojej ženy a všetkých svojich jedenástich detí. John Owen nebol uzavretý teológ, ktorý by celé dni len presedel nad knihami zavretý v nejakej miestnosti. Práve naopak, bol to horlivý pastor, ktorý pracoval častokrát až do úplného vyčerpania, aby mohol pokračovať v diele reformátorov. Bol obrazom svetla svietiaceho v temnotách politickej a akademickej arény. A svoju lásku k Písmu jasne a dôrazne vyjadroval za ktoroukoľvek kazateľnicou, ku ktorej ho Boh povolal.
Napriek tomu, úspech v Owenovej službe nebol založený na jeho rečníckych schopnostiach, ani na zápale evanjelizovať, dokonca ani na láske k ľuďom, ktorým slúžil. John Owen bol mocne použitý Bohom vo všetkých týchto smeroch kvôli jeho túžbe a horlivosti pre osobné posvätenie. A v dobe, keď sa cirkev snaží napodobňovať svet, kde už pomaly ani nie je možné rozoznať cirkev od tejto kultúry zameranej na rôzne druhy potešení, nám život Johna Owena svieti ako maják v búrlivej noci.
Premýšľajme nad tým, či sme náhodou nedovolili, aby súčasná kultúra prenikla do našich sŕdc a myslí. Neprekrútili sme náhodou už aj my pôvodnú Kristovu túžbu, aby bola cirkev vo svete, tým, že sme svet priviedli do cirkvi? Pokiaľ by sme boli v tejto veci úprimní, tak by sme rýchlo zistili, že už mnohí sa podieľame na tomto trende.
Namiesto toho, aby sme sa spoliehali na úplnú dostatočnosť Božieho slova, najímame si v zboroch rôznych poradcov, ktorí sa použitím svetských metód psychologickej analýzy snažia riešiť naše problémy. Prevzali sme svetské spôsoby oslovovania hľadajúcich, ktorí skepticky sedávajú v zadných laviciach, namiesto toho, aby sme im zvestovali pravdy evanjelia a kresťanského života? Verné vyučovanie Božieho slova sa vytráca. Spadáme aj my do množstva zborov, ktoré vymenili zdravé kázanie za akési komplikované dramatické inscenácie zamerané na zábavu? Pokiaľ ide o manželské zväzky, tak počet rozvodov a opätovných sobášov jasne reflektuje stav v spoločnosti. Kde stojíme v tejto otázke? Cirkev začala tolerovať množstvo kompromisov s Písmom a zahodila množstvo zásad, ktorých sa Owen a jeho súčasníci pevne držali a dali celé svoje životy na ich obranu.
Na rozdiel od Owena sme vystavení obrovskému nebezpečenstvu, že sa staneme obeťou „viery“, ktorá tvrdí, že bez zábavy a kompromisov so svetom nikto nebude chcieť to, čo ponúka Ježiš. Nezabudnime na Ježišov rozhovor s bohatým mládencom v 19. kapitole Matúšovho evanjelia, keď Ježiš povedal mladíkovi, čo skutočne znamená byť učeníkom. V momente, ako si mladík uvedomil, že život v Božom kráľovstve si vyžaduje osobnú obetu, otočil sa a odišiel. Čo vtedy urobil Ježiš? Neurobil to, čo by urobilo dnes mnoho zborov, že sa rozbehol za mladíkom v snahe upraviť evanjelium tak, aby ho ten mladý muž prijal. Nie. Pán Ježiš ho nechal ísť, pretože jediné podmienky, na základe ktorých môže ktokoľvek nasledovať Krista, sú tie Božie.
John Owen sa zapájal do diania v jeho kultúre bez toho, aby akýmkoľvek spôsobom púšťal svetskú kultúru do svojho života, pretože jeho hlavnou túžbou bolo odrážať Božiu čistotu vo svojom živote a službe. Zostal verný kázaniu Božích právd z Písma, dokonca aj navzdory život-ohrozujúcemu prenasledovaniu, ktorému čelil kvôli svojej odhodlanosti po svätosti. Ľudia sa zhromažďovali počúvať Owena, ako káže, kvôli tomu, že odrážal Boží charakter. Owen napísal, ako je to zaznamenané aj v knihe Petra Toona s názvom „Boží štátnik“: „Dúfam, že v úprimnosti môžem povedať, že moje srdce túži po Bohu ako po hlavnom vzore môjho života… aby umŕtvovanie hriechu a svätosť mohli byť v mojom živote vyvýšené, rovnako ako aj v srdciach a životoch iných, na slávu Božiu, aby evanjelium nášho Pána a Spasiteľa Ježiša Krista mohlo byť oslávené vo všetkom.“ (str. 56).
Obávam sa, že osobná svätosť už nie je prioritou v cirkvi, dokonca ani medzi mnohými jej vodcami, ako to bolo za čias puritánov. Mnoho kazateľov a vedúcich zborov sa dnes viac sústredí na vizuálny rast a úspech ako na pestovanie osobnej čistoty. Toto však určite nebol prípad Johna Owena. Namiesto toho, aby Owen zasvätil svoj život vymýšľaniu inovatívnych metód pri bohoslužbách, trávil svoj čas v osobnom spoločenstve s Bohom. Porozumel tomu, prečo Apoštol Pavel napísal: „A nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale premeňte sa obnovením mysle, aby ste vedeli rozpoznať, čo je vôľa Božia, totiž, čo je dobré, milé a dokonalé.“ (Rimanom 12:2). Božie slovo je prostriedkom, ktorý si Duch Svätý používa k tomu, aby nás premieňal do podoby Ježiša Krista. Takže ak má byť kázanie a evanjelizácia účinná, osobný vzťah s Bohom skrze Jeho slovo musí mať pre nás omnoho väčšiu prioritu ako objavovanie najnovších a najmodernejších postupov v službe. Preto Owen napísal: „Pokiaľ pastor alebo vedúci zboru nie sú príkladom v poslušnosti a svätosti, evanjelium sa nebude ďalej šíriť medzi ľuďmi.“
Posvätenie však nie je len výsadou vedúcich zborov. Pokiaľ chce cirkev obnoviť svoju jedinečnosť, svätosť je požadovaná od každého jedného člena. Židom 12:14 hovorí: „Hľadajte pokoj s každým človekom i posvätenosť, bez ktorej nikto neuvidí Pána!“ Ak neobnovíme dôraz kladený na svätosť, ako inak bude svet schopný vidieť Pána Ježiša, ktorého vyznávame? Evanjelizačné úsilie vyjde na zmar, pokiaľ nebude sprevádzané našou osobnou čistotou.
Alistair Begg
Preložené z: https://www.ligonier.org/blog/recovering-priority-personal-holiness/
