Modlitba je vlastne pohnutím nášho vnútra, ktoré sa vylieva a predkladá Bohu. Z tohto dôvodu nám dal Kristus najlepšie pravidlo pre modlitbu: Prikázal nám vchádzať do komôrky a tam sa za zatvorenými dverami modliť k nášmu Otcovi, aby nás náš Otec, ktorý je v skrytosti, vypočul (Matúš 6:6). Lebo keď varoval pred príkladom pokrytcov, ktorí honosným ukazovaním modlitieb chcú získať priazeň ľudí, zároveň dodal, čo je lepšie: Vojsť do komôrky a tam sa za zatvorenými dverami modliť. A týmito slovami nás učil, aby sme s celou mysľou zostúpili a vošli do svojho srdca. Zasľubuje nám, že pri takýchto pohnutiach nášho vnútra je pri nás Boh, ktorého chrámom majú byť naše srdcia. Nechcel tým samozrejme povedať, že nie je prospešné sa modliť aj na iných miestach. Ukazuje však, že modlitba je čosi dôverné, jej miesto je predovšetkým v srdci, vyžaduje stíšenie sa a vzialenie od všetkého zmätku okolo nás a svetských starostí. Teda je jasné, že ani hlas ani spev, ak sa vyskytnú v modlitbe, nemajú vonkoncom žiadny význam a nič u Boha nedosahujú, ak nevzišli z hlbokého pohnutia samotného srdca. Dokonca vyvolávajú proti nám Jeho hnev, ak vychádzajú iba povrchne z pier a hrdla, ako to aj Pán potvrdzuje ústami proroka (Izaiáš 29:13-14; Matúš 15:8): „Pán riekol: Pretože sa mi približuje tento ľud svojimi ústami a perami ma ctí, ale jeho srdce sa vzďaľuje odo mňa a ich bázeň predo mnou je len naučeným ľudským príkazom, preto, hľa, aj naďalej budem zaobchádzať s týmto ľudom podivne a predivne; zahynie múdrosť múdrych a skryje sa rozumnosť jeho rozumných.“
Týmto však neodsudzujeme hlas ani spev, ak je následnou odpoveďou na pohnutie srdca a slúži mu. Cvičíme tak myseľ v rozjímaní o Bohu a udržujeme ju sústredenú, kedže sa ľahko rozptyľuje a povoľuje na rôzne smery. Navyše, ak má Božia sláva vyžarovať z jednotlivých častí nášho tela, patrí sa, aby obzvlášť jazyk bol celý oddaný službe ako spevom tak aj rečou. Lebo práve jazyk bol ustanovený k tomu, aby rozprával a zvestoval Bohu chválu. Najkrajšie sa jazyk využíva pri verejných modlitbách, ktoré sa konajú v zhromaždeniach veriacich. Ide pri nich o to, aby sme Boha v Duchu a v pravde všetci oslavovali jedným hlasom, akoby tými istými ústami. Každý tak od svojho brata prijímame vyznanie viery a tým sme vyzvaní nasledovať jeho príklad.
Neustále je však potrebné mať na pamäti, že ani pri verejnej ani pri súkromnej modlitbe nemôže byť jazyk bez srdca príjemný Bohu. Sila a hurúcosť toho, čo hýbe mysľou, musí byť taká veľká, aby ďaleko presahovala všetko, čo môže jazyk vyjadriť slovami. Takže niekedy sú najlepšie modlitby bez slov, ako napríklad modlitba Mojžiša alebo Anny (2. Mojžišova 14:21 a 27; 1. Samuelova 1:13).
Teraz je potrebné, aby sme sa poučili nielen o podstate ale takisto o forme modlitby, presnejšie o tej, ktorú nám nebeský Otec dal skrze Svojho milovaného Syna. Môžeme v nej poznať jeho nesmiernu dobrotu a láskavosť (Matúš 6:9; Lukáš 11:2). Zároveň nás cez ňu napomína a povzbudzuje, aby sme Ho hľadali v každej našej núdzi, ako sa deti schyľujú do ochrany svojich rodičov. Predpísal nám totiž pravidlo, v ktorom akoby na tabuli vyložil, o čo máme prosiť a čo všetko je k nášmu prospechu. Z tejto Jeho dobroty sa nám dostáva množstvo krásneho ovocia, kedže vieme, že nežiadame nič nezmyselného, nemiestneho ani nevhodného, nič, čo by Mu nebolo milé, kedže prosíme takmer akoby z Jeho úst.
Táto forma alebo pravidlo modlitby pozostáva zo šiestich prosieb. Prvé tri sú obzvlásť zamerané na Božiu slávu, ktorú jedinú máme mať na zreteli bez akéhokoľvek ohľadu na náš prospech. Zvyšné tri sa týkajú starostlivosti o nás a najmä tých žiadostí, ktoré vyplývajú z našich potrieb. Teda keď prosíme, aby sa posvätilo Božie meno, vôbec pri tom myslieť nesmieme myslieť na náš prospech, ale musíme si predstavovať iba Jeho slávu. Práve to sa nám mení na veľké požehnanie, pretože keď sa posväcuje, tak ako prosíme, deje sa taktiež naše posvätenie. Aj keby bola zmarená všetka naša nádej na súkromné dobro, bez prestania prosme o toto posvätenie a ostatné veci, ktoré sa týkajú Božej slávy, ako to vidíme na príklade Mojžiša a Pavla (2. Mojžišova 32:32; Rimanom 9:3), ktorí odvrátili myseľ od samých seba a v mocnej a planúcej horlivosti žiadali aj svoju vlastnú záhubu, len aby bola rozšírená Božia sláva a Jeho kráľovstvo. Na druhej strane, keď prosíme, aby nám bol daný chlieb náš každodenný, hoci sa modlíme za to, čo je k nášmu prospechu, musíme aj tu hľadať Božiu slávu, aby sme sa nemodlili za niečo, čo by sa nemalo obrátiť na Jeho slávu.
Preložené z: https://portal.cb.cz/archiv-download/Zaj%C3%ADmav%C3%A9%20materi%C3%A1ly/Instituce%20-%20Jan%20Kalv%C3%ADn.pdf