Chlieb náš každodenný daj nám dnes!
Toto je prvá z troch zostávajúcich prosieb, v ktorej od Boha žiadame to, čo je v našom záujme a čoho máme nedostatok. Prosíme za všetko, čo vyžaduje naše telesné blaho, nielen aby sme sa mali čím živiť a obliekať, ale vôbec za všetko, čo On sám zaobstaráva. Touto prosbou sa odovzdávame do Jeho starostlivosti a zverujeme sa Jeho prozreteľnosti, aby nás pásol, ostríhal a zachovával. Najlepší Otec totiž neopovrhol prijať do Svojej starostlivosti a opatrovania ani naše telá, aby cvičil našu vieru aj v maličkostiach, keď od Neho očakávame všetko až do poslednej odrobinky chleba a kvapky vody.
Pretože sme pre akúsi našu neprávosť uspôsobení tak, že nás trápi a sužuje viac starosť o telo než o dušu, mnohí, ktorí sa osmeľujú svojou dušou spoliehať na Boha, sú až doposiaľ na pochybách, či budú mať niečo na jedenie, či si budú mať čo obliecť a chvejú sa, keď nemajú po ruke dostatok vína, obilia a oleja. Ďaleko viac váhy prikladáme tieňu tohto kratučkého života než večnej nesmrteľnosti. Avšak tí, ktorí sa úplne spoľahli na Boha a zavrhli túto úzkostlivú starostlivosť o telo, očakávajú od Neho aj to, čo je dôležitejšie, teda spasenie a večný život. Nie je to ľahká úloha viery nádejať sa od Boha na to, čo nás inak činí úzkostlivými a nie je malým ziskom, keď odložíme túto nedôveru, ktorá sa zubami nechtami drží v kostiach takmer všetkých ľudí (Matúš 6:11).
To, že hovoríme „každodenný“ a „dnes“, je pre nás poučením, že nemáme horieť nesmiernou žiadostivosťou po týchto pominuteľných veciach, ktoré by sme mohli neskôr zneužiť v pyšnej túžbe k pôžitkárstvu, vychvaľovaniu sa alebo inému druhu rozmarnosti. Teda máme prosiť iba o toľko, koľko postačuje našej potrebe akoby na deň.
Odpusť nám viny naše, ako aj my odpúšťame vinníkom svojim!
Tu prosíme, aby nám bolo dané odpustenie hriechov, ktoré potrebujú bez výnimky všetci ľudia (Rimanom 3:23). Hriechy označujeme za dlhy, od ktorých sa nedokážeme žiadnym spôsobom oslobodiť. Musia nám byť odpustené. Toto prepáčenie sa deje skrze dobrovoľný čin Jeho milosrdenstva, keď sám Boh ochotne škrtá tieto dlhy a zbavuje nás ich. Koná tak zadosť v Kristovi, ktorý sa Otcovi vydal na zmazenie tohto dlhu. A tak tí, ktorí sa spoliehajú, že je učinené Bohu zadosť ich vlastnými zásluhami alebo zásluhami iných ľudí, nemajú vôbec žiadny podiel na tomto dobrovoľnom dare. Keď týmito slovami Boha vzývajú, podpisujú si vlastnú žalobu a spečaťujú svoje odsúdenie svojím vlastným svedectvom. Vyznávajú tým, že sú dlžníci, ktorí dobrovoľné odpustenie odmietajú, keď sa mu vnucujú svojimi vlastnými zásluhami a skutkami zadosťučinenia. Takže vlastne neprosia o Jeho milosrdentsvo, ale skôr o Jeho spravodlivosť.
Prosíme, aby sa nám dostalo odpustenia, ako my sami odpúšťame svojim vinníkom, ktorí nás v hocičom urazili, hoci aj nespravodlivo. Nie že by bolo v našej moci odpúšťať im vinu za prestúpenia a urážky, to je výsadou samotného Boha (Izaiáš 43:25). Ale naše odpustenie je v tom, že dobrovoľne zo srdca odkladáme hnev, nenávisť a túžbu po pomste a že spomienku na bezprávie uvádzame do zabudnutia. Preto nemáme Boha prosiť o odpustenie hriechov, ak nechceme odpustiť urážky všetkým, ktorí nám krivdia alebo krivdili. Keď však chováme v srdci nejakú nenávisť, zamýšľame sa nad pomstou, ba dokonca sa nesnažíme s nepriateľmi o priateľský pomer, zaprisahávame Boha touto prosbou, aby nám nepreukazoval odpustenie hriechov. Takto Ho žiadame, aby nám učinil, ako my činíme iným. Čoho potom dosiahnu takíto ľudia, ak len nie ešte ťažšieho odsúdenia?
Vzápätí je treba dávať pozor na to, že sa táto prosba nepripája z dôvodu, aby sme si naším odpustením zaslúžili to Jeho. Nie. Týmito slovami chcel Pán potešiť slabosť našej viery. Lebo ich pridal ako znamenie, ktorým máme byť uistení, že nám preukázal odpustenie hriechov, ak sme si rovnako vedomí toho, že sme ich odpustili my iným a naše srdce je vyprázdnené a očistené od všetkej nenávisti, závisti a pomstychtivosti.
Neuvoď nás do pokušenia, ale zbav nás zlého!
Existuje mnoho rozmanitých druhov pokušenia. Všetky zlé úmysly srdca, ktoré nás vyzývajú k prestúpeniu zákona, či už nám ich prináša naša žiadostivosť alebo ich vzbudzuje diabol, sú pokušeniami (Jakub 1:2.14). Aj veci, ktoré nie sú samo o sebe svojou povahou zlé, sa stávajú diablovým klamstvom pokušením, vtierajú sa do očí tak, aby sme pohľadom na nich boli odvedení od Boha alebo sa od Neho odklonili (Matúš 4:1.3; 1. Tesalonickým 3:5). Tieto pokušenia prichádzajú aj v šťastí aj v nešťastí. V šťastí to je bohatstvo, moc a pocta, ktorá je často svojím leskom dobrá, ale svojou sladkosťou nás privádza k zabudnutiu na Boha. V nešťastí ide o chudobu, hanbu, pohŕdanie, trápenie a ostatné veci podobnej povahy, pre trpkosť ktorých zavrhujeme spoliehanie sa na Boha a odcudzujeme sa Mu.
Vyprosujeme si teda od svojho Otca, aby to neráčil dopustiť, ale aby nás Svojou rukou podopieral a vzpriamoval, aby sme posilnení Jeho silou mohli pevne stáť proti všetkým útokom nepriateľa, hoci vzbudzuje v našich srdciach akékoľvek myšlienky. Nech už sa nám dostane čohokoľvek, dobrého alebo zlého, obracajme to v dobré, to znamená, aby sme v šťastí nespyšneli a v nešťastí nezmalomyseľneli.
Preložené z: https://portal.cb.cz/archiv-download/Zaj%C3%ADmav%C3%A9%20materi%C3%A1ly/Instituce%20-%20Jan%20Kalv%C3%ADn.pdf
