Ťažkosti vo svete sú mnohé a často neľútostné. Nie je preto ľahké upriamiť sa na nebo tak, že zostaneme pokojní, keď na nás doľahnú utrpenia pozemského života. Samozrejme, prikazuje sa nám, aby sme upriamili svoju myseľ na veci hore, nie na pozemské veci (Kolosenským 3:2), ale dokonca aj ten najodovzdanejší veriaci dosvedčí, že pozemské skúšky niekedy zatemnia pohľad do neba.
Zažívame strach. Smútime. Padáme. Dolieha na nás námaha z našej každodennej práce. Pociťujeme vinu z toho, že sme padlé stvorenia. A popri tom sa stretávame s rôznymi protivenstvami. Toto je iba pár z mnohých svetských bremien, ktoré nám bránia uprieť svoje myšlienky do neba.
A napriek tomu sa nám znovu a znovu prikazuje, aby sme „hľadali veci, ktoré sú hore“ (Kolosenským 3:1). Odporúča sa nám, aby sme „nehľadeli na viditeľné“ (2. Korintským 4:18). Nesmieme dovoliť, aby bremená tohto života odvrátili naše srdce od neba.
Ako je to možné? Bremená nás často tlačia nadol a problémov je príliš veľa, aby ich niesol jeden človek a tak môžu takéto rady vyznieť plytko.
A práve preto je zbor tak veľmi dôležitý. Je našou povinnosťou, aby sme ako kresťania pomáhali niesť jeden druhému svoje bremená (Galatským 6:2). Keď sa niekto zapotáca pod záťažou, podoprieme ho. Keď sa namáha, pomôžeme mu bremeno niesť. A keď zakopne, podvihneme ho. Keď pomáhame spoluveriacim niesť váhu ich svetských ťažkostí, robíme jednu zo základných praktických povinností, ktoré sa týkajú každého kresťana.
Samozrejme, takýto postoj je v rozpore s prúdom našej kultúry, s tendenciou svetskej spoločnosti sústrediť sa sami na seba. Naša generácia je až nezdravo posadnutá zábavou. Denne na nás útočí veľké množstvo rôznych možností, máme sklon komunikovať jeden s druhým iba pár slovami alebo pomocou médií, kde si nevidíme tvár. Žijeme v preplnených mestách a nadmerne zaľudnených sídliskách, napriek tomu je väčšina jedincov ešte izolovanejšia ako kedy predtým.
A buďme k sebe úprimní: Reformované a evanjelikálne zbory týchto čias často napodobňujú kultúru presne v tom, v čom by bolo treba čo najviac konfrontovať a mariť jej vplyv. Keď sa zbory snažia byť väčšími, okázalejšími a technologicky vybavenejšími, obyčajne to vedie k tomu, že sa stávajú chladnejšími a menej osobnými. Zdá sa, že dnešné zbory akoby niekedy dokonca uprednostňovali sebalásku „najprv ja“ a nie prikázanie Písma „jeden druhému“. Dôsledkom toho je, že nenesieme jeden druhému svoje bremená tak, ako by sme mali.
Avšak Pavel dáva tejto službe veľkú prednosť. Predstavovala základ jeho napomenutia zboru Galatským. Viac ako polovica listu Galatským kresťanom je obranou ospravedlnenia jedine z viery a je v nej viacero upozornení ohľadom falošného učenia, ktorého hrozbou bolo, že by sa tieto zbory mohli dostať do otroctva zákona. V Galatským 5:14 im Pavel pripomína: „Lebo jedno prikázanie obsahuje celý zákon v plnosti: Milovať budeš blížneho svojho ako seba samého.“
Ako možno túto lásku najlepšie prejaviť? „Jeden druhých bremená znášajte…“
Jeden z prvých a najdôležitejších príkladov nesenia bremien, ktoré Pavel spomína, sa týka vysporiadania sa s bremenom hriechu iného kresťana. „Bratia, ak by niekoho aj pristihli pri nejakom poklesku, vy, duchovní, napravte ho v duchu tichosti.“ (Galatským 6:1). Toto samozrejme neznamená iný prístup, ako sú kroky zborového pokarhania, ktoré spomína Pán Ježiš v Matúšovi 18:15. Iba sa tu vysvetľuje, ako tento postup treba vykonať (jemne a pokorne) a zdôrazňuje skutočný cieľ (obnovenie brata, nie poníženie, potrestanie alebo verejné pokarhanie ako také).
Inými slovami, ten, kto obnovuje hrešiaceho brata, nemá k nemu pristupovať ako niekto, kto je nad ním pánom ale pokorne: ako niekto, kto je ochotný pomôcť mu niesť jeho bremeno tak, aby sa mohol znovu postaviť na svoje nohy.
Druhý verš jednoducho vyjadruje tento dôležitý princíp v rozkazovacom spôsobe: „Neste jeden druhému bremeno.“ Je zrejmé, že sa to týka akéhokoľvek druhu bremena, nielen bremien tých, ktorí sa potkli a zhrešili. Keď Pavel poukazuje na to, že nesenie bremena „napĺňa zákon Kristov,“ tak jasne dáva najavo, že tým myslí celý morálny zákon. Každý skutok súcitu a sebaobete, ktorý vykonáme pre svojich bratov, znamená praktické preukázanie Kristovej lásky a teda naplnenie morálnych požiadaviek Jeho zákona.
Ale Apoštol má iste na mysli aj citové, duchovné a povahové bremená, nie iba fyzickú ťažobu. Bremená, ktoré máme jeden druhému pomáhať niesť sa týkajú aj pocitu viny, obáv, žiaľu, úzkosti a všetkých podobných bremien.
Chceš naplniť morálne požiadavky tohto zákona? Miluj svojho blížneho. Ako ho miluješ? Tým, že budeš niesť jeho bremená.
Je zaujímavé, že Pavel zdôrazňuje túto tému v epištole, ktorú píše, aby konfrontoval ľudí, ktorí upadli do zákonníctva. Ako keby hovoril: „Vy chcete dodržiavať zákon? Tak nech je to zákon Kristov. Ak máte vložiť bremená na seba, tak nech je to skutkami lásky k vašim blížnym.“ Ak to budete verne robiť, vaše vlastné bremeno sa vám nebude zdať také ťažké. A čo je najlepšie, zistíte, že ľahšie zostanete zameraní na nebo, aj napriek skúškam, ktorými vo svojom živote prechádzate.
Preložené z: https://www.ligonier.org/learn/articles/bearing-one-anothers-burdens/
