Pokánie znamená vymeniť naše modly za Boha. Predtým, než sa dostaví zmena správania, musí nastať zmena uctievania. Ako často myslíme na pokánie?
Príliš často pokladáme pokánie za výzvu vyčistiť svoje životy. Robíme dobre, aby sme vykompenzovali to zlé. Snažíme sa dokonca o nejakú stupnicu alebo to tlačíme späť na pozitívnu stranu. Niekedy hovoríme o pokání, ako keby to bolo to skutočné vážne náboženské novoročné predsavzatie:
„Už nikdy viac nevybuchnem na svoje deti!“
„Už nikdy viac sa nepozriem na porno!“
„Už nikdy viac nebudem podvádzať ohľadom odpracovaných hodín v práci!“
„Už nikdy viac nebudem ohovárať svojho šéfa za jeho chrbtom!“
Falošné pokánie
Ale aj napriek tomu, že „čistíme“ svoje správanie či už v jednej alebo druhej oblasti, naše srdcia môžu byť stále oddané našim modlám. Farizeji tento problém ilustrujú. Boli to najlepší ľudia v Palestíne – takí, ktorých by ste chceli mať za susedov. Nikdy nedovolili svojim deťom, aby nechali pohodené svoje bicykle na vašom dvore. Nikdy nerobili divoké večierky a nenechali pohodené ohorky z cigariet na záhrade. Boli to úprimní ľudia. Ale Ježiš ich nazval „obielenými hrobmi“: čistí z vonku ale skazení vo vnútri (Matúš 23:27). Ide o to, že nie sú to len zlí ľudia, ktorí sú modlári. „Dobrí“ a morálni a dokonca aj veriaci ľudia môžu byť modlármi. Pokánie nie je to isté ako morálne odhodlanie.
Niekedy hovoríme o pokání, akoby sme sa cítili zle alebo vinní, čo sa týka nášho správania. Cítime sa vinní, ak nás niekto prichytil pri hriechu. Cítime sa vinní, ak nás nechytili. Cítime sa vinní, ak niekoho sklameme alebo sklameme samých seba. A tak niet pochýb o tom, že naše pokánie vyžaduje, aby sme boli presvedčení o svojej vine. Ale môžeš sa cítiť vinný a pritom stále milovať hriech, kvôli ktorému si vinný. Môže ti to dosvedčiť ktokoľvek, kto je zasvätený túžbe žiadostivosti. „Rovnako ako sa pes vráti k tomu, čo vyvrátil, opakuje blázon svoje bláznovstvo.“ (Príslovia 26:11). Pokánie nie je pocit.
Skutočné pokánie
Skutočné pokánie je nové uctievanie. Vyzerá to ako zmenený život, ale toto zmenené správanie je dôsledkom zmeny uctievania, nie naopak.
Pokánie je usvedčené Duchom Svätým, čo sa týka hriešnosti nášho hriechu – nie skazenosti našich skutkov, ale o zrade našich sŕdc voči Bohu.
Pokánie znamená nenávidieť to, čo sme predtým milovali a čomu sme slúžili – našim modlám – a odvrátili sa od nich.
Pokánie znamená odvrátiť sa od hriechu a milovať Boha, ktorého sme predtým odmietali. Je to nová a veľmi hlboká vernosť našich sŕdc.
Ak je teda pokánie naozaj zmenou uctievania, tak potom naše zbory nesmú tlačiť na ľudí, aby robili rýchle a neurčité rozhodnutia pre Ježiša a potom im ponúknu rýchlu istotu. Namiesto toho musíme volať ľudí, aby činili skutočné pokánie. Ak oddeľujeme pokánie od obrátenia napríklad preto, že si myslíme, že to môže prísť neskôr alebo sa bojíme, že vystrašíme ľudí, tak tým redukujeme obrátenie na zlé pocity a morálne predsavzatia. A čo je horšie, takto riskujeme, že zabezpečíme niekomu „obrátenie“, kto „kráča“ s Bohom, ale v skutočnosti to tak vôbec nie je. Je to skoro také, ako dať niekomu vakcínu proti evanjeliu. Takýto človek má presvedčenie o svojej spáse, ktorá neexistuje.
Viete, ako vakcína funguje? Používa poškodený prostriedok, ktorý oklame telo, a to si následne myslí, že bolo infikované a tak si vytvorí protilátky. Potom, keď sa objaví skutočná infekcia, telo je už pripravené bojovať proti nej. A tak podobne ako pozývanie ľudí, aby urobili rozhodnutie pre Ježiša bez toho, aby ich volali k skutočnému pokániu, nielenže tak riskujú, že si títo ľudia vypestujú falošné obrátenie, sú tam tiež veľké riziká zaočkovania takejto osoby proti skutočnému evanjeliu. Myslia si, že už majú „kresťanstvo“. A horším sa to urobí ešte vtedy, keď započujú niekde biblickú doktrínu zachovania svätých: „Raz zachránený, navždy zachránený.“
Ako vyzerá falošné obrátenie?
Častokrát je to niekto, kto:
– je vzrušený ohľadom neba, ale znudený z kresťanov a miestneho zboru, kde by sa mal začleniť a rásť pod vedením starších zrelších kresťanov,
– myslí si, že nebesia budú veľkolepé, či už tam Boh je alebo nie,
– má rád Ježiša, no nezaregistroval to ostatné: poslušnosť, odozvdanosť, svätosť, učeníctvo, trpenie a prenasledovanie,
– nedokáže povedať rozdiel medzi poslušnosťou, ktorá je motivovaná láskou, a zákonníctvom,
– je znepokojený hriechmi iných ľudí viac než jeho vlastnými,
– vníma milosť veľmi lacno, no jeho vlastné pohodlie mu je drahocenné.
Ale ako popisuje skutočného kresťana Nový zákon?
Podľa 1. listu Jána je pravým kresťanom ten, kto:
– miluje kresťanov a miestny zbor Kristovej cirkvi, pretože on alebo ona miluje Boha (1. list Jána 5:1),
– túži po spoločenstve s Bohom a nie len po uspokojení sa nebom (1. list Jána 1:6-7; 5:1),
– chápe, že nasledovanie Ježiša znamená učeníctvo (1. list Jána 1:6),
– poslúcha Boha z lásky k Bohu (1. list Jána 5:2-3),
– pokúša sa vyznávať a odvracať sa od jeho alebo jej hriechu (1. list Jána 1:9),
– vníma milosť veľmi draho a jeho vlastné túžby sú mu lacné (1. list Jána 1:7.10).
Stať sa kresťanom znamená prijať do života pokánie. Ježiš to opísal ako prijatie nášho kríža a nasledovanie Jeho osoby. Začína to v určitom čase, ale pokračuje to životom, v službe a láske k Bohu. Dietrich Bonhoeffer to dobre povedal: „Keď Kristus zavolá človeka, ponúka mu prísť a zomrieť.“
Michael Lawrence
Preložené z: https://www.thegospelcoalition.org/article/false-repentance-leads-to-false-conversions/
Michael Lawrence slúži ako hlavný pastor v Hinson Baptist Church v Portlande, v štáte Oregon. Získal doktorát z cirkevnej histórie z Cambridge University a M.Div. na teologickom seminári Gordon-Conwell. Lawrence je autorom „Biblical Theology in the Life of the Church“ (Biblická teológia v živote cirkevného zboru) a „Conversion: How God Creates a People“ (Obrátenie: Ako Boh tvorí svoj ľud?).
