Nič nie je dôležitejšie ako správne porozumenie evanjelia. Je to rozdiel medzi pravdou a omylom, životom a smrťou, nebom a peklom. Je to v skutočnosti tak vážne, že Biblia prehlasuje prekliatie nad každým, kto by kázal jeho falošnú verziu. Apoštol Pavel hovoril svojim čitateľom: „Ak by vám niekto zvestoval iné evanjelium namiesto toho, ktoré ste prijali — nech je prekliaty!“ (Galatským 1:9).
To je vážny výrok. Je to jeden z najtvrdších výrokov v Božom slove, ktorý prehlasuje večné odsúdenie voči každému, kto prekrúca evanjelium. V dobe postmodernej tolerancie tieto slová môžu znieť rušivo alebo rozdeľujúco. Ale sú úplne nevyhnutné, pretože v stávke je spása. Ak má byť hriešnikom odpustené a majú byť zmierení s Bohom, musí sa im kázať pravdivé evanjelium. Dobrá správa spásy jedine z milosti cez jedine vieru v jedine Krista je jediným spôsobom, ktorým ktokoľvek môže uniknúť peklu a vstúpiť do neba.
V 16. storočí sa Martin Luther a jeho spoločníci v reformácii postavili proti korupcii, ktorá dominovala Rímskemu katolicizmu. Ich hlavným znepokojením bolo prekrútenie evanjelia Rímom. Rímsky katolicizmus rozvrátil evanjelium milosti tým, že namiesto neho nastavil sviatostný systém založený na ospravodlivení zo skutkov. Luther na základe štúdia Novej zmluvy, a najmä frázy „spravodlivý z viery bude žiť“ (Rímskym 1:17, Galatským 3:11; Židom 10:38; porov. Habakuk 2:4), začal chápať evanjelium a byť smelým vo svojom postoji proti falošnému systému svojej doby. A Boh si použil Luthera ako kľúčovú časť veľkého znovuobjavenia evanjelia známeho ako reformácia.
No pred tým, než bol Luther teológom so zdravou teológiou, bol zmäteným mníchom. Pred tým, než sa stal mocnou silou rozhlasovania evanjelia, bol mužom plným mučivých zlyhaní, ktorý žil v neustálej duchovnej bolesti. Dokonca aj po tom, čo odišiel do kláštora, bol hlboko depresívny a premožený toľkou vinou, že žil v neustálej úzkosti a strachu.
Ako mnohí v 16. storočí, aj Luther veril, že cesta k spaseniu závisela na jeho vlastnom úsilí. Považoval túto cestu za nemožne zložitú. Nezáležalo na tom, čo urobil, nedokázal prekonať skutočnosť svojej vlastnej hriešnosti. V presvedčení, že musí dosiahnuť určitý bod zaslúžilosti, aby mohol prijať Božiu milosť, Luther išiel do extrémov – hladovka, askéza, nespavosť. Trestal sám seba v úsilí zaplatiť za svoje hriechy a utíšiť Boží hnev. No aj tak nemal pokoj – a nemal spásu.
Keďže rozumel skutočnosti Božieho súdu, zúfalo chcel byť zmierený s Bohom. Strach z Boha ho hnal k tomu, aby hľadal zmierenie a odpustenie. Túžil po spôsobe, ktorým by unikol peklu a vstúpil do neba. No dokonca ani ako mních robiac všetko, čo len mohol, nemohol nájsť úľavu zo svojho strachu a viny. „Ako môžem byť spravodlivý pred Bohom?“ To bola otázka, ktorá trápila Luthera. To je otázka, ktorú si musí klásť každý hriešnik. No je to otázka, na ktorú poskytuje pravdivú odpoveď iba evanjelium.
Falošné náboženstvo nevyhnutne dáva nesprávnu odpoveď: „Buď dobrý. Namáhaj sa tvrdšie. Snaž sa upevniť svoju vlastnú spravodlivosť.“ Apoštol Pavel kritizoval tento pohľad v liste Rímskym 10:3-4: „keďže nepoznajú spravodlivosť Božiu a snažia sa uplatňovať svoju, nepoddali sa spravodlivosti Božej. Koniec zákona je totiž Kristus, aby sa spravodlivosti dostalo každému veriacemu.“ Falošné náboženstvo zdôrazňuje ľudské úsilie a upevňuje svoj vlastný povrchný štandard spravodlivosti.
Naproti tomu pravdivé evanjelium zdôrazňuje skorumpovanosť ľudského úsilia. Spása prichádza iba cez vieru v Pána Ježiša, ktorý dáva koniec tyranii zákona. Hriešnici sú preto zachránení milosťou skrze vieru, bezohľadu na ich vlastné skutky. Je im odpustené nie pre to, čo dosiahli, ale iba pre to, čo Boh dokonal skrze Krista – raz navždy.
To je Pavlovo evanjelium a to je to, čo Luther našiel, keď začal vyučovať list Rímskym a Galatským. Keď evanjelium milosti zlomilo Lutherovi dušu, Duch Svätý mu dal život, pokoj a radosť zaplavila jeho srdce. Bolo mu odpustené, bol prijatý, zmierený, obrátený, adoptovaný a ospravedlnený – čisto milosťou skrze vieru. Pravda Božieho slova osvetlila jeho myseľ a reťaze viny a strachu z neho spadli.
Luther bol zachránený takým istým spôsobom, akým je zachránený akýkoľvek hriešnik. Ako vyberač daní v Lukášovi 18. kapitole, aj on rozoznal svoju úplnú nehodnosť a volal k Bohu o milosť. Ako lotrovi na kríži, aj jemu bolo odpustené navzdory všetkým skutkom, ktoré vykonal. Ako bývalý farizej menom Pavel, aj on opustil spoliehanie sa na sebaospravedlňujúce úsilie a namiesto toho odpočíval v dokonalej spravodlivosti Kristovej. Ako každý skutočný veriaci, aj on objal osobu a dielo Pána Ježiša v zachraňujúcej viere. A ospravedlnený vierou sa po prvýkrát vo svojom živote tešil pokoju s Bohom.
Je dôležité poznamenať, že otázka evanjelia nebola vyriešená v cirkevnej histórii pred 500 rokmi. Bola vyriešená dávno pred Lutherom. Reformátori reagovali na jasnú pravdu Písma podriaďujúc sa evanjeliovému posolstvu vyjadrenému v pasážach Novej zmluvy. Nasledujúc šľapaje Krista a Apoštolov, hlásali biblické evanjelium s odvahou a presvedčením.
Preložené z: https://blog.tms.edu/long-before-luther
