Prečo sa vianočná radosť tak rýchlo zmení na novoročnú úzkosť?
Mnohokrát je to preto, že to, čo sme počas Vianoc cítili ako radosť, nebolo hlbšie zakorenené v Kristovi. Bol pozvaný a vítaný počas toho, ako sme sa snažili zabaliť naše obavy do baliaceho papiera, skryť naše súženia pod stromček a utopiť naše starosti vo vaječnom likéri. Mysleli sme si, že je to celé o malom Ježiškovi a tak sme na pár decembrových týždňov prekryli naše bremená svetlami, vencami a aktivitami. Báli sme sa Mu dôverovať a zhodiť naše úzkosti na Neho.
Je tu ale opäť 1. január a s ním naše pokračujúce zodpovednosti, rozhodnutia, riešenia a otáľania. Zrazu nás pochytí úzkosť, temný mrak zahalí našu radosť a naše srdcia sa to snažia ustáť.
Dôvodom, prečo na konci roka toľkí z nás cítia neistotu a úzkosť, je, že upli svoju pozornosť na dary a hľadali v nich silu, nádej, istotu a zmysel, čo môže dať jedine Boh.
Úprimne ťa hľadám
Keď kráľ Dávid spozoroval, že jeho duša je zatrpknutá a úzkostlivá, vedel kam ísť:
„Moja duša prahne po tebe ako vyprahnutá zem.“ Žalm 143:6
V jeho najťažších chvíľach, keď budúcnosť vyzerala pochmúrne a neisto, si Dávid neutesnil svoju úzkosť členstvom v novej posilňovni, diétou alebo iným krátkozrakým riešením. Plazil sa k prameňu pravého uspokojenia, snažil sa dosýta sa napiť živej vody. Trápenie, odmietnutie a bolesť srdca ho priniesli na nosidlách slabosti k Bohu. Ak dovolíme, aby nás naša úzkosť a smäd priviedla k Bohu samotnému, On nám milosrdne poskytne to, čo skutočne potrebujeme do začiatku nového roka. Ako aj Dávid dosvedčuje na konci Žalmu, Boh nám dáva silu, ale nie našu vlastnú, nádej, ale za nesmiernu cenu, istotu, ale nie kontrolu, slávu, ale nie pre nás.
Sila namiesto vyčerpania
Môže sa nám zdať, že sila, ktorú potrebujeme je meraná množstvom skonzumovaného jedla alebo dĺžkou spánku. Avšak tá sila, ktorú potrebujeme zo všetkého najviac, bude stále duchovná sila a cesta k jej dostatku vedie cez zápasy a vojnu s hriechom a pokušením.
„Lebo nepriateľ ma prenasleduje; až k zemi deptá život môj, do temnôt usádza ma ako naveky mŕtvych. A prahne duch môj vo mne, srdce mi trnie v mojom vnútri. Spomínam si na dávne dni, rozjímam o všetkých Tvojich činoch, uvažujem o skutkoch Tvojich rúk. K Tebe vystieram svoje ruky.“ Žalm 143:3-6
Keď sa Dávidovi minuli jeho vlastné zdroje, vyčerpaný strachom a nepriateľmi sa neuzavrel do seba. Vystrel svoje prázdne ruky k Tomu, ktorý za neho už toľkokrát bojoval.
Nádej pre hriešnika
Dávid si bol dobre vedomý toho, že nie je len obeťou hriechov na ňom páchaných, ale že si pre svoje vlastné hriechy sám zasluhuje Boží hnev, nie súcit a podporu.
„Čím skôr ma vyslyš, Hospodine, môj duch hynie; neskrývaj svoju tvár predo mnou, aby som sa nepodobal tým, čo zostupujú do hrobu. Daj mi hneď zrána počuť svoju milosť. Daj mi poznať cestu, po ktorej mám kráčať, lebo ja dúfam v Teba, bo k Tebe pozdvihujem svoju dušu.“ Žalm 143:7-8
Tajnou ingredienciou Dávidovej radosti je jeho vedomie, že taký hriešnik ako on si nezaslúži zažívať tento druh radosti. Boh by jednal spravodlivo, ak by sa od Dávida odvrátil. Avšak má záľubu zahrňúť Dávida napriek všetkému Svojou milosťou.
Istota v budúcnosti
Dávid čelil stovkám ťažkých rozhodnutí každý deň, či už bol kráľom alebo bol na úteku. Musel si neustále precvičovať múdrosť a rozlišovanie pod neuveriteľným tlakom v najnebezpečnejších situáciách.
„Daj mi hneď zrána počuť svoju milosť. Daj mi poznať cestu, po ktorej mám kráčať, lebo ja dúfam v Teba, bo k Tebe pozdvihujem svoju dušu. Od mojich nepriateľov osloboď ma, Hospodine, u Teba hľadám útočisko. Nauč ma plniť Tvoju vôľu, veď Ty si Boh môj; Tvoj dobrý Duch nech sprevádza ma po rovnej zemi.“ Žalm 143:8-10
Rozhodnosť, s akou potrebujeme robiť každodenné rozhodnutia, obzvlášť, keď vstupujeme do nového roka 2018, nepochádza najmä z dôsledného plánovania, rozpočtovania či rozvrhovania ale z pozdvihovania našich duší k Bohu, z Jeho lepšieho poznania skrze Jeho slovo, z čakania na Neho v modlitbe a zakorenenia našej radosti v Ňom.
Sláva pre Otca
Najoslobodzujúcejšia časť Dávidovej radosti v Bohu je, že to v konečnom dôsledkou nie je o ňom samotnom. Jedným z dôvodov, prečo je štastie také prchavé, je, že máme neustále pokušenie dávať seba do jeho centra. Najhlbšie ľudské šťastie je oslobodené od tohto pokušenia a ukrýva sa v milovaní živého Boha.
„Pre svoje meno, Hospodine, zachovaj ma nažive; vyveď mi dušu z úzkosti pre svoju spravodlivosť. Pre svoju milosť vyhub mojich nepriateľov, znič všetkých, čo ma sužujú, lebo ja som Tvoj služobník.“ Žalm 143:11-12
Vyvýš Svoje meno cezo mňa. Ukáž svetu, aký vieš byť milostivý, štedrý a mocný. Aj keď Dávid prosí o vyslobodenie a bezpečnosť, túži po tom, aby bol oslávený Boh, nie on. Chce, aby jeho ľud, vrátane jeho nepriteľov, uvidel, že to spravil Boh. Voláš na Boha, aby pohol s tvojimi vzťahmi, tvojimi susedmi, tvojou službou, tvojou prácou spôsobom, ktorý vyvýši Jeho a nie teba? Ak je Jeho sláva našim najväčším potešením, naše modlitby sa začnú podobať na tie Dávidove.
Záver roka je skvelým časom na uvedomenie si, prečo vlastne existujeme a prehodnotenia smerovania našich životov na jeden veľký cieľ. Ak si uvedomuješ, že sa Bohu vzďaľuješ a už tak netúžiš po Jeho sláve, hľadaj problém skôr vo svojej radosti ako v disciplíne. Pýtaj sa, čo ťa obralo o hlbšiu radosť zo žitia na Jeho slávu. Cesta rastu tvojej radosti z Boha vedie cez víťazné zapasy nad hriechom, používanie múdrosti a rozlišovania k oslave Jeho mena.
Preložené z: https://www.desiringgod.org/articles/another-new-year-knocks
