V čase súženia sa Dávid vo svojich úprimných vnútorných rozhovoroch zaoberá tým, ako by mal reagovať vo svetle Božej dobroty: „Čakaj na Hospodina, buď pevný a nech je zmužilé tvoje srdce a čakaj na Hospodina!“ (Žalm 27:14)
Čakanie na Boha je o viere a nádeji. Znamená to veriť, že jedného dňa, hoci ten deň ešte nenastal, On všetky veci dokoná. V časoch, keď čakáme a hľadáme Boha na modlitbách, sa musíme naučiť počúvať Ho rovnako svedomito, ako keď k Nemu prehovárame. Je dôležité vedieť sa utíšiť a v tichosti čakať, kým nám neodhalí svoju Osobu, zámery, zasľúbenia a plány.
Ale čo ak čakáme, počúvame a zdá sa nám, že Boh stále mlčí?
Boh je blízko.
V knihe Opustený Bohom? [Deserted by God?] hovorí Sinclair Ferguson o tom, čo kresťanskí predkovia nazývali „duchovná púšť“. Ide o pocit, že na nás Boh zabudol. Tento pocit v nás vyvoláva izoláciu a bezcieľnosť. Ale skrze vieru môžeme prehlasovať Božiu milujúcu prítomnosť aj vtedy, keď sa zdá, že mlčí a my sa cítime opustení. „Priblížte sa k Bohu a priblíži sa vám“ (Jakub 4:8) je zasľúbenie, že nás Boh neopustí bez ohľadu na to, ako sa cítime.
Niekoľko rokov dozadu som bez zjavného dôvodu trpel štyri mesiace depresiami. Musel som sa naučiť veriť v Božiu prítomnosť napriek svojim pocitom. Ako som pokračoval v dennom čítaní Jeho slova a v hľadaní Jeho tváre, znovu som postupne nadobudol schopnosť Ho vnímať a počuť. Mnohí z nás si prešli cestou emauzských učeníkov (Lukáš 24:13-31). Pohltení smútkom. Dotrápení otázkami. Pýtame sa: „Kde je Boh?“ A pritom celý čas kráča vedľa nás.
Je toto to najlepšie, čo pre mňa máš?
Jeden môj priateľ a pastor mi raz povedal o svojich pocitoch po smrti svojho dospievajúceho syna: „Niekoľko mesiacov som takmer každé ráno volal na Boha. Pýtal som sa Ho: ‘Čo si týmto zamýšľal? Je toto to najlepšie pre mňa? Skutočne odo mňa očakávaš, že každú nedeľu budem všetkým kázať o tom, aký si úžasný?‘ Keď som sa utíšil, Boh ku mne prehovoril. Mal odpoveď na každú moju otázku.“
Čakať na Boha v sebe zahŕňa naučenie sa zložiť pred Ním všetky otázky. Znamená to, že existuje niečo lepšie ako poznanie všetkých odpovedí: dôverovanie a poznanie Toho, ktorý nás nikdy neopustí (Židom 13:5).
Dôverovať Bohu, keď Ho nepočujeme, nás v konečnom dôsledku posilňuje a očisťuje. Ak je naša viera podložená nedostatkom bojov, súžení, obáv a otázok, ide o základ z piesku. Takáto viera je len jednou hroznou diagnózou. Neprežije ťažšie časy. Keď si myslíme, že Boh mlčí alebo je neprítomný, možno nám chce iba ukázať, že naša viera je povrchná a mylná. Na jej ruinách sa môžeme naučiť, ako ju prestavať na Bohu, ktorý je našou Skalou.
To, že Boh mlčí, závisí od uhla pohľadu.
V istom zmysle Boh nikdy nemlčí. Prehovoril k nám vo svojom slove a skrze to, že sa stal človekom a zomrel za nás na kríži, aby pre nás vydobyl spasenie. Toto je prejav, ktorý nikdy nemlčí! To, čo nazývame Božím mlčaním, môže byť v skutočnosti naša neschopnosť alebo neochota počúvať Ho. Našťastie táto strata sluchu nemusí byť pre Božie deti trvalá. A vzhľadom na zasľúbenie vzkriesenia ani nebude.
Žalm 19:1 hovorí o tom, že nebesá rozprávajú o Božej sláve. List Rimanom 1:20 oznamuje, že všetko stvorenstvo je dôkazom Božej existencie. Boh nehovorí iba skrze svoje slovo ale aj skrze svoj svet.
Napriek tomu, že Boha nemôžeme fyzicky počuť, môžeme si deň za dňom otvárať Jeho slovo, hľadieť na to, čo už raz vyslovil, rozjímať nad tým a učiť sa to slovo naspamäť, až kým si neuvedomíme, že nejde o mlčanie, ale o Boží hlas ku nám. Prirodzene je tu prítomná aj túžba počuť Boha viac osobným spôsobom. Boh prehovoril k Eliášovi „tichým šepotom“(1. kniha Kráľov 19:20).
Problém šepotu je, že ho je ťažko počuť, najmä keď všade okolo nás fúka vietor. Prečo Boh občas hovorí tak potichu? Aby nás to viedlo do stíšenia sa, hľadania Ho a zbudovania našej viery.
Keď sa život kazí…
Keď si manželka Martina Luthera, Katarína, všimla, že jej manžel je poslednú dobu znechutený a nereaguje, tak sa jedného dňa obliekla celá do čiernych smútočných šiat. Luther sa jej spýtal na dôvod. „Niekto zomrel,“ povedala. „Kto?“ opýtal sa Luther. „Zdá sa, že musel zomrieť Boh!“ odpovedala Katarína. Luther pochopil. Keďže Boh žije, nemal by sa správať, ako keby zomrel.
Čo môžeme robiť, keď sa zdá, že Boh mlčí a život je pochmúrny? Môžeme sa pridať k modlitbám biblických mužov a žien, ktoré volali na Boha:
„K tebe volám, ó Hospodine, moja skala, neodmlčuj sa mi, aby som sa pre tvoje mlčanie nebol podobný tým čo zostupujú do hrobu.“ (Žalm 28:1)
„Ó Bože, nedopraj si pokoja, nemlč a neodpočívaj, ó Bože!“ (Žalm 83:1)
„K tebe volám o pomoc a neodpovedáš mi, tu stojím a ty sa na mňa iba pozeráš.“ (Jób 30:20)
Tiež si pamätajme, že akokoľvek dlho to ticho trvá, Boh zasľúbil, že je to iba dočasné.
„Hospodin, tvoj Boh, bude v tvojom strede ako zachraňujúci Hrdina. On radostne zaplesá nad tebou, obnoví ťa vo svojej láske, bude s plesaním jasať nad tebou.“ (Sofoniáš 3:17)
Len preto, že sme nepočuli Božie jasanie, neznamená, že sa nad nami neraduje s výkrikmi radosti. Slepé alebo hluché dieťa nevidí otcovu tvár alebo nepočuje jeho slová, ale predsa môže pociťovať jeho lásku a náklonnosť. Vďaka krvou kúpenému zasľúbeniu vieme, že po tomto krátkom živote bude nasledovať večnosť, v ktorej Jeho deti uvidia Jeho tvár. (Zjavenie 22:4)
Moja duša očakáva na Hospodina.
Moja žena, Nanci, počas toho, ako podstupovala pred pár mesiacmi ukončenú chemoterapiu, mi prečítala kúsok z knihy Čakanie na Boha od Andrewa Murrayho: „Je to Boží duch, ktorý v tebe začal pracovať, aby si čakal na Boha. On ťa uschopní do čakania… Vytrvalé čakanie bude odmenené vytrvalo konajúcim Bohom.“
„Na samotného Boha čaká moja duša v tichosti… Moja nádej je z Neho“ (Žalm 63:1.5). Ak sa vo vyčkávaní opierame o Neho, daruje nám milosť, aby sme počas svojich modlitieb počúvali pozorne. Zájdi za vernými Kristovými nasledovníkmi pre povzbudenie, otváraj Jeho slovo a pros Ho o pomoc, aby si Ho mohol počuť lepšie.
Randy Alcorn
Preložené z: https://www.desiringgod.org/articles/waiting-when-god-seems-silent
