15. jún 1520. Takmer 3 roky uplynuli od toho, ako Martin Luther pribil 95 téz na dvere kostola vo Wittenbergu. Plameň, ktorý sa rozhorel po tomto zdanlivo neškodnom skutku, naberá na sile. Pápež Lev X. je rozčúlený. Vydáva svoju pápežskú encykliku Exsurge Domine. Ako pes, ktorý sa snaží zbaviť blchy, napáda Luthera a jeho kohortu: „Povstaň, ó Pane, a rozsúď svoju vec! Pamätaj na urážky, ktoré po celý deň vychádzajú od pochabých. Vypočuj naše modlitby, lebo sa objavili líšky a snažia sa zničiť vinicu, ktorej lis Ty jediný stláčaš… Divoké prasa z lesa sa ju chystá zničiť. Kŕmi sa ňou každé divé zviera… Ich jazyk je oheň, nepokojné zlo plné smrteľného jedu. Majú trpký zápal, rozpor vo svojich srdciach, nadúvajú sa a stavajú proti pravde.“
O päť storočí neskôr
500 rokov uplynulo odvtedy, čo Lev X. napísal svoju dôraznú encykliku. Dnes sa zdá, že Svätú stolicu charakterizuje úplne odlišný tón. Nedávny prejav pápeža Františka adresovaný zástupcom škótskej cirkvi túto zmenu podčiarkuje. K 500. výročiu protestantskej reformácie sa František vyjadril takto: „Poďakujme Pánovi, že sme po dlhých stáročiach odcudzenia a konfliktov boli schopní tento rok prežiť v pravom bratstve… Hľadeli sme jeden na druhého z diaľky, skrývali podozrenie, zaoberali sa rozdielmi a chybami so srdcami zameranými na krivdy z minulosti. V duchu evanjelia sme sa vydali na cestu pokornej lásky, ktorá vedie do prekonania rozdelenia a uzdravenia rán.“
Koncily, zmena a protirečenia
Čo povedať k tejto zmene v prístupe? Čo sa prihodilo vo vnútri Rímsko-katolíckej cirkvi (pozn. ďalej len RKC) v uplynulých 500 rokoch, že to vyprodukovalo túto zmenu rozpoloženia? Krátka odpoveď znie: Zmenilo sa všetko a dohromady nič. Dlhšia odpoveď je spletitá a protirečivá, ale stojí za pozornosť.
Dva koncily RKC vytýčili aktuálnu diskusiu a slúžia ako kľúčové piliere k pochopeniu zmeny, ktorá nastala: Tridentský koncil (1545-1563) a Druhý vatikánsky koncil (1962-1965). Pozorné preskúmanie týchto stretnutí vrhne svetlo na dôvod zmeny RKC vo svojom tóne a postoji.
Tridentský koncil
Tridentský koncil bol reakciou RKC na protestantskú reformáciu. Jeho priebeh môžeme rozdeliť do troch období v priebehu rokov 1545 až 1563. Hoci encyklika pápeža Leva X. predbehla koncil o 25 rokov, Trident odzrkadlil jeho stanovisko. Úloha bola jasná: V boji s protestantskými myšlienkami musia katolíci vydať stanovisko o tom, čomu cirkev verí.
A to aj urobili. V Tridente sa riešili 4 hlavné oblasti: 1. autorita Písma a tradícia, 2. úloha biskupov, 3. učenie a sviatosti a 4. reformy. Učenia, ktoré z neho vyplynuli súhrnne odsúdili kľúčové princípy reformácie.
Viac ako 3 storočia uplynuli, kým v roku 1869 RKC zvolala Prvý vatikánsky koncil. Ide o najdlhšie rozpätie medzi koncilmi v cirkevnej histórii. Niet pochýb, že Trident zanechal nezmazateľnú stopu na RKC.
Druhý vatikánsky koncil
400 rokov od ukončenia tridentského koncilu čelila RKC hlbokým výzvam a cítila, že ich nie je schopná správne konfrontovať. Vnímala, že sa potrebuje zmeniť, aby si mohla zachovať dôležitý hlas. Bolo potrebné aggiornamento, teda aktualizácia alebo revízia. V októbri 1962 preto pápež Ján XXIII. zvolal Druhý vatikánsky koncil. Toto zasadanie malo byť katalyzátorom pre aggiornamento RKC a jeho účinky na Rímsky katolicizmus mali byť dôkladné a transformačné. Zmena by prišla aj tak, ale za akú cenu?
K dnešnému dňu už uplynulo viac ako 50 rokov od skončenia Druhého vatikánskeho koncilu v roku 1965. Uvažovanie nad tým, čo sa odohralo v RKC za posledné polstoročie by mohlo zmiasť nejedného pozorovateľa. Je to kvôli tomu, že počas Druhého vatikánskeho koncilu zúril medzi konzervatívcami a progresívcami veľký boj o moc. Obidva tábory prejavili veľkú vytrvalosť a odmietli ustúpiť zo svojich pozícií.
Nakoniec sa neobjavil žiadny jasný víťaz a koncil bol tak nútený schváliť názory, ktoré boli podľa protestantských analýz protichodné, odporujúce si a vylučujúce sa. John R.W. Stott správne poznamenal: „Zdá sa, že pre mnohých pozorovateľov je celá Rímsko-katolícka cirkev v nebývalom nepokoji.“ Napriek tomu RKC prejavila svoju podivnú schopnosť udržať napätie na uzde a pokračovať vo svojej agende.
Druhý vatikánsky koncil je jedinečným spomedzi všetkých koncilov dvomi hlavnými spôsobmi. Po prvé, nebol výsledkom vonkajšieho tlaku ani vnútornej herézy. Po druhé, ako napísal David Wells, „po prvý krát v celej histórii koncilov bol prijatý oficiálny dokument so vzájomne nekompatibilnými teológiami.“ Mnohé nadväzujúce dokumenty tak hovoria odlišnými a protichodnými hlasmi: jedným konzervatívnym a druhým progresívnym. Odrážajú tak fascinujúcim a možno aj tragickým spôsobom rozdelenú myseľ moderného Rímskeho katolicizmu.
Rímsko-chameleónska cirkev
Chameleón sa dokáže adaptovať na akékoľvek prostredie zmenou farby a splynie s ním. Podobným spôsobom mal Druhý vatikánsky koncil chameleónový efekt na RKC. Ich dogmy a učenia sa začali prezentovať dvomi protichodnými spôsobmi. Odvtedy sú schopné sa adaptovať akémukoľvek teologickému a kultúrnemu prostrediu, v ktorom sa ocitnú. Akýkoľvek práve potrebný postoj sa prijme a splynie s kontextom. Može byť evanjelikálny, ak práve potrebuje byť evanjelikálny. Može byť charizmatický, ak práve potrebuje byť charizmatický. S liberálmi vie byť tiež za jedno. Dokonca ani islam nie je za čiarou, ako objasňujú slová koncilu: „Moslimovia… vyznávajú vieru Abraháma a spolu s nami uctievajú jediného a milostivého Boha.“ Zdá sa, že neexistuje prostredie, na ktoré by sa Rímsky katolicizmus nevedel adaptovať.
Vyhlásenie pápeža Františka adresované škótskej cirkvi je toho dokonalou demonštráciou. Pápež František vymýšľa prejavy, ktoré nikoho nepobúria a chráni sa tým pred teologickými spormi. Problémom je, že jednota, o ktorej hovorí, nie je založená na biblickom evanjeliu, ale na koncepte, ktorý sa asimiluje na globálni úrovni bez jasných hraníc. Výsledok je lacný a prekrúca kresťanstvo. Varoval pred tým aj J.C. Ryle: „Existuje aj bežné svetské kresťanstvo, ku ktorému patria mnohí, a myslia si, že takéto kresťanstvo dostatočné. Ide však o lacné kresťanstvo, ktoré nikoho neuráža a je hodné ničoho.“
Takáto zmätočná viera sa plne nepodriaďuje Božiemu slovu, v jeho strede nie je evanjelium ospravedlnenia zo samotnej viery a je výsledkom efektu chameleóna. Podľa Druhého vatikánskeho koncilu sa všetko zmenilo, ale keďže stále zostal plne v platnosti Tridentský koncil, tak sa v podstate nezmenilo nič.
Aj aj
Ak sa teda znovu spýtame otázku: „Čo sa zmenilo za posledných 500 rokov v RKC?“ Odpoveď je: „Všetko a nič.“ RKC je zamorená konzervatívnym aj progresívnym prostredím, Písmom aj tradíciou, Ježišom aj Máriou, milosťou aj zásluhami a tak ďalej. Tieto dôrazy si často protirečia, ale zároveň dovoľujú RKC sa prispôsobiť akémukoľvek prostrediu. Umožňujú jej zmeniť sa bez reálnej zmeny. Umožňujú jej prehlásiť, že reformácii je koniec a zároveň stále oficiálne prijímať prekliatia z Tridentu.
Avšak biblické evanjelium nepripúšťa chameleónový efekt. Jeho správa vyžaduje jasnosť a dôslednosť. Jeho hranice musia byť dobre definované a nemôžu byť prekročené bez zmeny identity. RKC ich musí znovu nastaviť alebo bude jeho identita naďalej zahmlená a zmätočná. Evanjelium nebude mať v jej vnútri žiadnu moc. A ani nemá.
Reid Karr
Preložené z: https://www.desiringgod.org/articles/how-have-catholics-changed-since-luther
