Vo svojom liste do zboru v Efeze napísal apoštol Pavel nasledovné slová, ktoré boli jasne mienené ako povzbudenie pre kresťanov:
„Požehnaný Boh a Otec Pána nášho Ježiša Krista, ktorý nás v nebeských veciach požehnal v Kristovi Ježišovi všetkým duchovným požehnaním. Veď ešte pred stvorením sveta vyvolil si nás v Ňom, aby sme boli svätí a bez úhony pred Ním, keď nás z lásky podľa milostivej rady svojej vôle predurčil byť Mu synmi skrze Ježiša Krista a zvelebovať slávu Jeho milosti, ktorou nás omilostil v Milovanom. V Ňom máme vykúpenie skrze Jeho krv, odpustenie hriechov podľa bohatstva Jeho milosti, v ktorej nás bohato zahrnul všetkou múdrosťou a rozumnosťou, zjaviac nám tajomstvo svojej vôle podľa svojej blahovôle, ktorú si predsavzal v Ňom na uplatnenie plnosti časov: totiž v Kristovi ako v Hlave zjednotiť všetko, čo je na nebi, aj čo je na zemi…“ (Efezským 1:3-10)
Pavel v tomto texte hovorí kresťanom v Efeze, že Boh si ich vybral ešte pred stvorením sveta, predurčil ich k adopcii, aby sa mohli stať Jeho synmi podľa milostivej rady Jeho vôle. Vďaka tomu majú kresťania spasenie skrze Kristovu krv. Toto neplatí len pre kresťanov v Efeze ale pre každého jedného z nás, kresťanov.
V týchto Pavlových slovách je najjasnejšie v celom Písme viditeľná doktrína vyvolenia a je zreteľné, že tieto slová Pavel adresoval kresťanom v Efeze, aby ich povzbudil. Mnoho kresťanov však tieto slová nevníma ani len trochu povzbudzujúco. V mnohých tieto slová vyvolávajú len pocit úzkosti.
Prečo? Prečo je doktrína vyvolenia, ktorú Pavel použil ako zdroj povzbudenia, pre mnohých veriacich dnes zdrojom stresu? Odpoveď môžeme nájsť v jedinej otázke: Ako môžem vedieť, či som vyvolený? Pokiaľ len tí, ktorých si Boh vyvolil ešte pred stvorením sveta budú spasení, ako si môžem byť istý, že som bol vyvolený ešte pred stvorením sveta?
Boh neoznačil svojich vyvolených žiadnym fyzickým ani hmatateľným znakom. Vyvolení nemajú vytetované slovo „vyvolený“ niekde za uchom a nie sú ani nijako inak označkovaní. Vyvolení rovnako nepatria do nejakej konkrétnej rasovej alebo etnickej skupiny. Vyvolení sú z každého jedného kmeňa, jazyka a národa. Ale ako teda môžem vedieť, že som jedným z tých, o ktorých tu Pavel hovorí? Ako si môžem byť istý, že som jedným z tých, ktorí boli požehnaní „v Kristovi Ježišovi všetkým duchovným požehnaním“?
Toto je veľmi dôležitá otázka a je to otázka, ktorá bola zodpovedaná na Dortskej synode začiatkom 17. storočia. Dortská synoda bolo spoločenstvo reformovaných teológov, ktorí boli povolaní k tomu, aby sa vysporiadali so sporom, ktorý nastal učením Jákoba Arminiusa. Arminius a jeho prívrženci sa odlišovali od reformovanej cirkvi v Holandsku v niekoľkých dôležitých doktrínach, vrátane doktríny vyvolenia. Arminiáni učili, že „viera a vytrvanie vo viere“ sú „podmienkou k vyvoleniu“. Inými slovami, Arminiáni vyučovali „doktrínu podmieneného vyvolenia“. Zastávali postoj, že Boh nazrel do budúcnosti, aby zistil, kto bude uverí a kto v tejto viere vytrvá. A na základe tohto zistenia si týchto ľudí, ktorí vytrvajú až do konca, vyvolil ku spaseniu.
Spasenie je však od začiatku až do konca celé len z milosti. Práve preto jedine Bohu patrí sláva.
Dortská synoda odmietla túto arminiánsku doktrínu, pretože verili, že takéto učenie je v rozpore s učením Písma. Títo reformovaní teológovia naopak učili doktrínu nepodmieneného vyvolenia. Táto doktrína je detailne vysvetlená v prvom hlavnom bode Dortského kánonu. Po tom, ako je v článkoch 1-6 vysvetlený kontext tejto doktríny nepodmieneného vyvolenia, článok 7 vysvetľuje v čom spočíva samotné vyvolenie:
„Vyvolenie (alebo voľba) je nemenný Boží zámer, skrze ktorý vykonal Boh toto: Pred stvorením sveta, z čistej milosti, na základe svojej slobodnej a dobrotivej vôle, vybral v Kristovi na spasenie určitý konkrétny počet ľudí z celého ľudstva, ktorí vlastnou vinou padli zo svojej pôvodnej nevinnosti do hriechu a krachu. Tí vyvolení si vyvolenie nezaslúžili o nič viac ako ostatní, s ktorými ležali v spoločnej biede a mŕtvote. Boh si ich vyvolil v Kristovi, ktorého od večnosti ustanovil za Sprostredkovateľa, Hlavu a Základ spásy pre všetkých vyvolených.
A preto sa rozhodol vyvolených dať Kristovi, aby boli bezpečne zachránení. Povolal ich a pritiahol do spoločenstva s Kristom skrze svoje Slovo a Ducha. Inými slovami, rozhodol sa ich obdarovať skutočnou vierou v Krista, ospravedlniť ich, posvätiť ich a nakoniec, po tom, ako ich mocne zachová v spoločenstve so svojím Synom, ich aj oslávi.
Boh toto všetko urobil, aby preukázal svoje milosrdenstvo, na chválu bohatstva svojej slávnej milosti.“
Inými slovami, Boh si nás nevyvolil kvôli tomu, že by v niekom z nás videl to, že budeme schopní uveriť. Ak by v nás Boh niečo hľadal, okrem mŕtvoty, skazenosti a prázdnoty by tam nikdy nenašiel. Vieru nám Boh daroval bezpodmienečne, teda bez žiadnych podmienok, ktoré by sme museli splniť. A urobil to len na základe „lásky podľa milostivej rady svojej vôle“.
Takže ako teda môžem vedieť, že som jedným z tých, ktorí boli vyvolení na základe slobodnej a milostivej Božej vôle? Dortský kánon odpovedá na túto otázku v 12. článku s názvom „Istota vyvolenia“. V tomto článku sa píše nasledovné:
„Istota večného a nemenného spásneho vyvolenia je daná vyvoleným v rôznom čase, rôznych etapách života a v rôznej miere. Takáto istota neprichádza len obyčajným zvedavým hľadaním skrytých a hlbokých Božích vecí, ale na základe vnútorného duchovného potešenia z nespochybniteľného ovocia vyvolenia viditeľného v našich životoch, ktoré je zrejmé z Božieho slova, ako napríklad: pravá viera v Krista, detská bázeň pred Bohom, zbožný zármutok ohľadom hriechu, hlad a smäd po spravodlivosti a podobne.“
V tomto 12. článku je zopár myšlienok, ktoré je dobré podčiarknuť:
- Nie každý kresťan má túto istotu v rovnakej miere. Naša istota je občas oslabená pochybnosťami.
- To, či sme vyvolení, nedokážeme zistiť na základe toho, že sa budeme snažiť hľadať skryté veci Božie. Toto je pravdepodobne ten bod, z ktorého je väčšina kresťanov najviac zmätených. Hľadajú niečo podobné ako božské tetovanie za uchom. Ako ľudia nemáme prístup ku skrytým veciam Božím, preto ani nemôžeme získať poznanie o našom vyvolení na základe toho, že sa naň budeme snažiť pozerať Božími očami.
- To či sme vyvolení, môžeme vedieť na základe pozorovania, či v našich životoch vidieť „nespochybniteľné ovocie vyvolenia viditeľného v našich životoch, ktoré je zrejmé z Božieho slova, ako napríklad: pravá viera v Krista, detská bázeň pred Bohom, zbožný zármutok ohľadom hriechu, hlad a smäd po spravodlivosti a podobne.“ „Po ovocí poznáte ich“ (Matúš 7:16) a rovnako aj vy môžete získať túto istotu na základe ovocia vo svojich životoch.
Ako teda môžem vedieť, či som vyvolený? Pozriem sa na svoj život a uvidím, či v ňom uvidím ovocie Božieho vyvolenia. Inými slovami, úprimným sebaskúmaním. Ak mám pravú vieru v Krista, ak som znechutený zo svojich hriechov a činím z nich pokánie, ak mojou jedinou nádejou je dokonané dielo Pána Ježiša, ak sa snažím v živote rozhojňovať ovocie Ducha a umŕtvujem svoju telesnosť, tak svojim životom preukazujem ovocie vyvolenia. Vyvolenie je neviditeľná príčina, duchovné ovocie je viditeľný efekt. Samotnú príčinu nedokážeme vidieť, ale môžeme pozorovať jeho dopady na život. V skratke, to, či som vyvolený, môžem vedieť na základe toho, či vo mojom živote ľudia okolo mňa a aj ja sám vidíme ovocie vyvolenia.
Keď zhreším, znamená to, že nepatrím medzi vyvolených? Keďže stále zostávame v tomto smrteľnom tele, nikdy nedosiahneme stav bezhriešnej dokonalosti (Rimanom 7:14-25). Ak predpokladáme, že vyvolení sú bezhriešni, tak budeme neustále uväznení v neistote. Ovocím vyvolenia nie je dokonalá bezhriešnosť v tomto živote. Pán Ježiš učil svojich učeníkov modliť sa „odpusť nám naše hriechy“ a to by asi neurobil, keby od nás očakával okamžitú bezhriešnu dokonalosť. Nezabúdajme však, že nám je prikázané, aby sme umŕtvovali svoje telá. A keď aj zhrešíme, tak ovocím vyvolenia je zbožná ľútosť nad hriechom a úprimné pokánie. „Ak vyznáme svoje hriechy, On je verný a spravodlivý, aby nám odpustil hriechy a očistil nás od všetkej neprávosti.“ (1. Jána 1:9)
Pokiaľ sa prestaneme snažiť hľadať skryté veci Božie a začneme sa pozerať na vyvolenie podľa toho, čo učí Písmo, ako nám to radí Dortská synoda, tak pre nás bude čítanie 1. kapitoly listu Efezským veľkým povzbudením ako nasledovníkov Krista. Bude nám pripomenutím toho, že spasenie je od začiatku až do konca len z milosti. Práve preto jedine Bohu patrí sláva!
Keith A. Mathiso
Preložené z: https://tabletalkmagazine.com/posts/how-can-i-know-if-i-am-elect-2019-12/
