Za ostatné roky sme na Slovensku svedkami čoraz väčšieho zmätku a rozporov v zahraničnej politike nášho štátu. Vedenie krajiny sa obracia na všetky svetové strany a neraz koná v rozpore s tým, čo bolo predtým verejne a zmluvne deklarované. Namiesto jasne formulovaného a dôveryhodného smerovania sa naša zahraničná politika mení na hodnotovo prázdnu hru bez kompasu, poháňanú čírym pragmatizmom. Takéto konanie nielenže zavádza občanov, ale zneisťuje aj našich prirodzených spojencov, voči ktorým máme historické a zmluvné záväzky. Zdanlivé sympatie k nedemokratickým režimom oslabujú naše ukotvenie v priestore hodnôt, ktoré sú nám ako krajine vlastné: hodnôt slobody, spravodlivosti, transparentnosti a úcty k ľudskej dôstojnosti. Výsledkom je strata dôvery, oslabovanie národnej identity a znejasnenie nášho smerovania do budúcnosti.
Žiaľ, podobný zmätok a duchovné nerozlišovanie sa čoraz výraznejšie prejavujú aj v prostredí evanjelikálnych cirkví. Namiesto jasného a zrozumiteľného svedectva o jedinečnosti Kristovho evanjelia sledujeme narastajúcu otvorenosť voči náboženským systémom, ktoré v skutočnosti hlásajú iné, falošné evanjelium (Galatským 1:6–9).
Evanjelikálni lídri čoraz častejšie organizujú ekumenické bohoslužby s predstaviteľmi rímskeho katolicizmu a pozývajú veriacich na podujatia, kde je biblické evanjelium prekrúcané a správa o spasení jedine z milosti skrze vieru nahradzovaná modlárskym systémom sviatostí a človekocentrizmom. Neraz sú do organizácie takýchto spoločných duchovných stretnutí zapájaní aj hinduisti, moslimovia, mormóni či judaisti. Všetko sa to deje pod zámienkou tolerancie a snahy o zjednotenie rozdelenej cirkvi.
Zaznievajú výroky, že predstavitelia iných náboženstiev sú v istom zmysle tiež príjemcami Božej spásnej milosti. Sú vraj našimi bratmi, veď predsa aj oni veria v Boha.
Kto stojí za falošnými náboženstvami
Božie slovo nám ale jasne hovorí, že za modlárstvom a falošnými náukami stoja démonické sily: „Čo teda chcem povedať? Že mäso obetované modlám má nejakú hodnotu, alebo že modla má nejakú hodnotu? Nie! Ale to, čo pohania obetujú, obetujú démonom, a nie Bohu. A nechcem, aby ste mali účasť s démonmi. Nemôžete piť kalich Pánov aj kalich démonov; nemôžete mať účasť pri Pánovom stole aj pri stole démonov.“ (1. Korintským 10:19-21)
Apoštol Pavol dokonca hovorí, že „v posledných časoch niektorí odpadnú od viery a budú sa pridŕžať bludných duchov a učenia démonov“ (1. Timoteovi 4:1). Tieto náboženstvá nie sú v žiadnom prípade ďalšími cestami k tomu istému Bohu. Ak to tak je, potom Kristus nadarmo umrel. Sú zavádzajúcim dielom Satana častokrát oblečeného do kresťanských šiat. V Jeremiášovi 7. a 44. kapitole židovský ľud prijal falošné praktiky a začal uctievať kráľovnú nebies. Jeremiáš nezostal ticho, netoleroval hriech a nehľadal vyberané slová, aby sa nikoho nedotkol. Hriech otvorene konfrontoval. Toto je povinnosťou každého verného kresťana, ktorý miluje ľudí. Ak vtedy nebol čas na tiché tolerovanie modlárstva a falošných učiteľov v národe, o čo viac teraz v posledných časoch?
Ľudia okolo nás žijú buď vo svetle a na strane biblického Krista, ktorý svojím životom a smrťou na kríži plne uspokojil Boží hnev a zabezpečil spásu pre svoj ľud alebo zostávajú v temnote, pod mocou diabla a sú proti Nemu (Skutky 26:18, Efezským 2:2, Kolosenským 1:13). Neexistuje nič medzi. Falošné systémy netolerujeme, falošné systémy odhaľujeme.
Rozdelená cirkev?
Zástancovia ekumenického hnutia často opakujú, že Kristova cirkev je rozdelená. Tvrdia, že ak má byť telo Kristovo úplné, je nevyhnutné budovať jednotu prostredníctvom spoločných podujatí a spolupráce naprieč viditeľnými cirkvami a náboženstvami. Je to však naozaj tak?
V 17. kapitole Evanjelia podľa Jána nachádzame záznam Pánovej veľkňazskej modlitby. Ježiš sa v nej modlí aj za nás, za budúcich veriacich. Modlí sa len niekoľko hodín pred svojím ukrižovaním, nahlas, aby Ho učeníci počuli a pochopili Jeho zámer s nimi. V tejto modlitbe prosí, aby sa v ich životoch naplnili Božie zasľúbenia o pokoji, láske a vytrvalosti napriek prenasledovaniu. Sľubuje príchod Ducha Svätého, ktorý ich zmocní k službe. Prosí tiež, aby Otec oslávil Syna, a Syn Otca, skrze dokonanie Jeho vôle.
Kristus sa modlí za tých, ktorí Ho poznajú a zachovávajú Jeho slovo vo svojich životoch. Práve to je dôkaz ich skutočnej viery: podriadenosť Bohu a evanjeliu. Zachránený človek poslúcha Kristove prikázania.
„Kto verí v Syna, má večný život, kto však neposlúcha Syna, neuvidí život, ale hnev Boží zostáva v ňom.“ Ján 3:36
Ježiš sa nemodlí za falošných kresťanov. Modlí sa za tých, ktorí Ho poznajú, veria v Neho, oslavujú Ho v pravde, a za tých, ktorí tak budú činiť skrze Jeho slovo. Modlí sa za jednotu tých, ktorí veria, že bol poslaný od Otca, že prišiel na túto zem, aby dokonale naplnil Otcovu vôľu, a že vďaka Jeho životu a smrti majú vierou zadarmo večný život.
Nemodlí sa za heretikov, ktorí prekrúcajú Jeho slovo. Modlí sa za tých, ktorí Jeho slovo zachovávajú. Nemodlí sa za modlárov, ktorí uctievajú nebeské bytosti či zosnulých ľudí. Modlí sa za tých, ktorí Ho skutočne uctievajú a oslavujú v duchu a v pravde.
A Otec túto modlitbu vypočul. Skutoční kresťania sú jedno. Majú jedno srdce, jedného Ducha a chodia v pravde podľa Jeho ustanovení. Zachovávajú a plnia Jeho príkazy (porov. Ezechiel 36:36–37).
„Jedno je telo a jeden Duch, ako ste aj boli povolaní v jednej nádeji svojho povolania.“ (Efezským 4:4)
„Tak aj my, mnohí, sme jedno telo v Kristovi, jednotlivo sme si však navzájom údmi.“ (Rímskym 12:5)
Komu sú tieto slová adresované? Skutočným kresťanom, pravým ctiteľom Otca. Iba oni sú súčasťou Kristovho tela. Preto je Jeho neviditeľná cirkev jednotná. Z tohto tela Kristovi neodpadla ruka (napr. Rímskokatolícka cirkev) ani noha (napr. Judaisti), ktorú by bolo treba „prišiť“ späť počas ekumenických pochodov a bohoslužieb.
A je úplne jedno, koľko heretických denominácií vzniklo alebo ešte vznikne. Nič to nemení na pravde. Kresťania po celom svete sú zjednotení v Kristovi. Veria, že boli oslobodení od Božieho súdu jedine skrze Neho. Nazývať bratmi a sestrami tých, ktorí túto slávnu pravdu otvorene popierajú a nie sú zjednotení s Kristom v pravde, nie je láskavé.
Klamstvo nikdy nebolo, a nikdy nebude, prejavom lásky.
Dostatočnosť Písma a Kristova misia
Doktrína dostatočnosti Písma patrí medzi základné piliere protestantskej teológie. Vyjadruje presvedčenie, že Biblia obsahuje všetko, čo človek potrebuje pre spásu, vieru a kresťanský život, vrátane misie. Nesenie dobrej správy o tom, čo pre nás Kristus vykonal na kríži, nie je naším vlastníctvom. Rovnako ako učeníci nedostali od Krista oprávnenie si ju robiť po svojom, nemáme na to právo ani my.
Pán nás nepovoláva, aby sme robili a zvestovali to, čo v našich očiach „funguje“ a čo sa nám páči, ale boli vernými správcami Božích spôsobov a právd. Neprekračujme hranice toho, čo je napísané. Ak Písmo niečo neprikazuje alebo nepredstavuje ako vzor, nemáme právo to používať, ani v oblasti misie. V žiadnej knihe Novej zmluvy nenachádzame výzvu, aby kresťania organizovali zhromaždenia spolu s heretikmi a tými, ktorí popierajú dokonalú Kristovu obeť. Niet takého dôvodu, prečo by sme ich pokrmom mali sýtiť svoje duše.
Misia nie je ľudským výmyslom. Jej autorom je sám Kristus – Ten, ktorý zomrel, vstal z mŕtvych a dal svojej cirkvi jasné poverenie: „Choďte teda, čiňte mi učeníkmi všetky národy…“ (Matúš 28:19–20). Toto poverenie nemáme právo prispôsobovať vlastnému vkusu, kultúrnym trendom ani duchu súčasného ekumenizmu. Nie sme tvorcami evanjelia – sme jeho správcami (1. Korintským 4:1–2).
Verní uctievači Boha neorganizujú náboženské zhromaždenia spolu s tými, ktorí popierajú evanjelium Ježiša Krista – nech už sa to deje v mene tolerancie, lásky alebo snahy o jednotu. Kde v Pavlových listoch čítame, že by dával priestor falošným učiteľom v cirkevných zhromaždeniach? Kde vidíme, že by vyzýval bratov a sestry vo viere, aby sa zúčastňovali na bohoslužbách, kde sa nehlása pravé evanjelium?
„Aké je spoločenstvo svetla s tmou? Aký súlad Krista s Beliálom? Alebo aký podiel má veriaci s neveriacim?“ 2. Korintským 6:14–15
A dodáva:
„Preto vyjdite spomedzi nich a oddeľte sa, hovorí Pán. A nečistého sa nedotýkajte.“ 2. Korintským 6:17
Pravda nemôže kráčať ruka v ruke s klamstvom. Svetlo nemôže splynúť s tmou. Cirkev nemôže uctievať Boha spolu s tými, ktorí sami potrebujú počuť biblické evanjelium a spoznať skutočného Krista. Títo ľudia sú naším misijným poľom, nie našimi bratmi a sestrami v Kristovi.
„Ak niekto prichádza k vám a neprináša toto učenie, neprijmite ho do domu, ani ho nepozdravujte; lebo kto ho pozdravuje, podieľa sa na jeho zlých skutkoch“. 2. Jána 1:10-11
Ekuména biblicky
14. júla 2025 zomrel John MacArthur – významný evanjelikálny kazateľ, pastor a evanjelista.
Viac než pol storočia verne slúžil ako hlavný kazateľ v Grace Community Church, kde neúnavne zvestoval Božie slovo. Nesnažil sa zapáčiť svetu. Neusiloval sa byť populárny, moderný ani kultúrne relevantný. Jednoducho vystúpil za kazateľnicu, otvoril Bibliu a verš po verši ju vykladal. Nič viac za kazateľnicou robiť nechcel. Pán do jeho spoločenstva počas mnohých rokov pridával desiatky nových členov mesačne. Väčšina z nich mala menej než 30 rokov. Svojej kazateľskej službe zostal oddaný neuveriteľných 56 rokov. Neorganizoval pochybné podujatia. Nepodliehal trendom. Chránil svoj zbor pred falošnými učeniami, učiteľmi, ako aj pred modernými a pragmatickými smermi.
Nepoznám nikoho, kto by tak jasne a presne pomenovával odklony od Písma. Často ho obviňovali z arogancie a netolerancie – no k hriechu netreba byť tolerantný. Tisíce ľudí, ktorí prešli lavicami tohto zboru, boli oslobodené z falošných náboženstiev. Uverili pravému evanjeliu, ktoré v tomto zbore tak jasne svietilo, a naďalej aj svieti, do temnoty tohto sveta.
Asi najviac si ho vážim pre jeho jasnosť a čistotu výkladu. Každý, kto ho počúval, vedel, čomu verí. Vyučoval zrozumiteľne, priamo, bez zbytočných omáčok a zahmlievania. Nikdy neprispôsoboval posolstvo, aby bolo prijateľnejšie.
V pamäti mi navždy zostanú slová, ktoré adresoval svojmu spoločenstvu:
„Ja vás chcem pravdou Božieho slova uraziť všetkých – a chcem ňou uraziť aj seba.“
Ak bolo treba kázať proti homosexualizmu či rímskemu katolicizmu, neuhol – kázal. Nezačínal politickou obhajobou ani osobnou obranou. Neváhal, išiel priamo k veci. Bol jasný, vecný, presný. Takého si ho budem, nielen ja, navždy pamätať. Česť jeho pamiatke a veľká vďačnosť Bohu, že bol a zostane súčasťou môjho života.
Peter Štefančík
