„Boh prisľúbil, že naplní všetky naše potreby. Čo teraz nemáme, to ani nepotrebujeme.“
Keď to povie Elisabeth Elliotová (1926-2015), zdvihne sa mi žalúdok. Súhlasne prikyvujem. Spomeniem si na jej život, na jej zavraždeného manžela-misionára, na jej oddanosť evanjeliu, na jej absolútnu úprimnosť voči Ježišovi a na zhodu jej slov a života a poviem: „Amen.“
Okolnosti jej života boli pre mňa ako dospievajúce dievča legendou. Bolo nepopierateľne zrejmé, že Boh riadil všetky ťažkosti a obrovské sklamania, ktoré prežívala, prinajmenšom preto, aby pomohol nám všetkým ostatným. Chcela som byť ako ona, pretože som chcela poznať jej Boha tak hlboko ako ona. Takého Boha, kvôli ktorému každá skúška stojí za to.
Ale nepočítal som úplne s prostriedkami jej neochvejnej viery v Boha. Myslela som si, alebo som aspoň dúfala, že dôvera, ktorú mala v Ježiša, môže prísť prostredníctvom ľahkého života. Zistila som, že na to, aby som bola ako ona a aby som takto poznala Boha, budem sa musieť naučiť radostnej odovzdanosti v disciplíne. Musela by som prejsť cestou utrpenia a musela by som objaviť krásu vo vlastnom podivuhodnom popole.
Aké sú naše potreby?
Stála som vo dverách najväčšej miestnosti pohotovosti v našej najmodernejšej detskej nemocnici. Sotva sa tam pre mňa našlo miesto, pretože trinásť zdravotníkov sa naliehavo pohybovalo, narážali do seba, pričom z úst vedúceho lekára zaznievali rázne slová. Uprostred toho všetkého bol náš 13-mesačný syn, ktorý vyzeral nehybne, bledo a bez života. Chcelo sa mi hlasno plakať, kričať synovo meno alebo prinútiť niekoho, aby mi povedal, ako to dopadne.
Nič z toho som však neurobila. Stála som ticho, nehýbala som sa, zvierala som ruky, zatiaľ čo moje srdce nebúšilo, ale akoby sa rozpúšťalo. Myslela som si, že ak budem tichá a vyrovnaná, dovolia mi zostať v blízkosti môjho syna. Sledovala som, ako mu zavádzajú infúziu priamo do kosti, aby sa lieky dostali do kostnej drene čo najrýchlejšie. So suchou tvárou som za nosidlami sledovala, ako sestrička rytmicky pumpuje manuálny ventilátor a dýcha za nášho syna, kým sme neprišli do našej izby na jednotke intenzívnej starostlivosti a mohli ho napojiť na prístroj.
Už pred rokmi som sa naučila, možno nie tak dobre, ako som mala, že Boh nám nedlhuje deti. A že niekedy nám ich vezme potom, čo nám ich dá. Moje naivné dvadsaťročné ja bolo touto skutočnosťou šokované. Podvedome som verila, že som voči smrti imúnna, a tak ma prekvapilo, keď sa to stalo. Jednoduché Jóbove slová ma utešovali a zároveň desili: „Hospodin dal, Hospodin aj vzal“ (Jób 1:21).
A teraz, s piatimi žijúcimi deťmi, najmladším s vážnymi zdravotnými problémami, som čelila ďalšiemu plánu, ktorý sa nezhodoval s mojím. Čo je, aby som bola spravodlivá, každodenným javom. Nie som si istá, či sa mi niekedy stalo, že by deň prebehol podľa môjho plánu. Avšak rozdiely medzi mojím a Božím plánom boli, až na niekoľko významných výnimiek, spravidla malého rozsahu. Sledovať, ako život môjho syna visí na vlásku, nebol rozdiel medzi Božím a mojím plánom malého rozsahu.
Čo to znamená prosperovať
V tú noc v nemocnici, osamote s mojím synom v bezvedomí a za zvuku ventilátora, ktorý vytváral desivé ticho, Boh prepracovával moje chápanie potrieb a rozkvetu. V nasledujúcich rokoch budem čeliť mnohým otázkam o tom, čo potrebujem a čo potrebuje naša rodina, aby sme ako jeho ľudia prosperovali.
Potrebovala som, aby bol môj syn zdravý? Nakoľko zdravý je dostatočne zdravý? Potrebovali naše staršie deti detstvo nepoškvrnené utrpením? Potrebovali rodinu s menšími „potrebami“? Potrebovali, aby som ich učila doma na plný úväzok, aby sa z nich stali slušní kresťania? Potrebovala som spánok? Koľko? Potrebovala som v živote menej zvratkov? Ako súdržná som potrebovala byť, aby som bola láskavým človekom?
Pravdepodobne máš svoje vlastné otázky. Potrebuješ zdravé manželstvo? Potrebuješ, aby tvoje dieťa bolo spasené? Potrebuješ sa presťahovať do iného mesta, iného domu, inej štvrte? Potrebuješ sa zbaviť chronickej bolesti? Potrebuješ, aby ti Boh dal „áno“ na žiadosť, ktorú mu prinášaš už dvadsať rokov? Potrebuješ sa zbaviť svojej osamelosti? Potrebuješ stabilitu alebo zmenu?
Čo presne má Pavol na mysli, keď sľubuje: „Môj Boh však uspokojí všetky vaše potreby podľa svojho bohatstva v sláve Krista Ježiša.“ (Filipským 4:19)?
Môj syn tento traumatický pobyt v nemocnici zvládol. Aj keď to nebolo naposledy, čo sme tam boli.
Mala som chuť vyhlásiť víťazstvo. Prežili sme. Moja viera bola neporušená, dokonca sa posilnila. Ale jedným z objavov posledného desaťročia môjho života bolo, že veľké skúšky nie sú vždy takou skúškou, ako si myslíme. Nejakým spôsobom sa cez tie veľké desivé skúšky dostaneme. Vďaka milosti, modlitbám a pomoci Božieho ľudu sa držíme nádeje v Božie zasľúbenia a vydržíme. Ale často sú to práve malé skúšky, ktoré nasledujú po tých veľkých a hrozí, že nás zdeptajú.
Niekoľko rokov po tom zlovestnom pobyte v nemocnici, keď som mala byť nadšená pokrokom svojho syna a tým, ako dobre sa veci vyvíjajú, som sa pristihla, že o druhej hodine ráno hovorím Bohu: „Nemôžem. Už nemôžem takto žiť. Nemôžem robiť veci, ktoré by som mala robiť každý deň, keď každú noc spím tak málo. Potrebujem, aby si mi dal úľavu. Potrebujem, aby si ustúpil od tejto nočnej katastrofy.“ Vieš, náš syn má narušený spánok kvôli svojim neurologickým problémom. Zlepšovalo sa to v záchvatoch a začiatkoch, ale celkovo bolo päť rokov života náročných na spánok. A práve táto malá skúška ma takmer zničila.
Pozor na malé skúšky
Napadlo mi, že na to, aby som mohla učiť svoje deti, musím byť súdržná a menej zúfalá. Mala som predstavu, že na to, aby si ma Boh mohol použiť, aby som ich k Nemu nasmerovala, potrebujem sa zbaviť tohto surového stavu s koncom svojich síl. Nevadilo mi, že som sa dostala na dno. Bola som tam už mnohokrát, ale ako hlboko som musela klesnúť? Čítala som kresťanské články, ktoré vyhlasovali: Spánok je akt pokory. Prečo by mi teda Boh túto pokoru odopieral? Chcela som mu dôverovať so zatvorenými očami.
Ale Boh mi nedovolil, aby som svoje srdce nastavila na menšie potreby. Máme väčšie potreby ako spánok. Máme väčšie potreby ako naše zdravie alebo zdravie našich detí. Máme väčšie potreby ako manželský partner alebo úľava od chronickej bolesti. Máme väčšie potreby ako súdržnosť. Máme väčšie potreby ako práca, kariéra alebo domov. Máme väčšie potreby ako slúžiť Bohu tak, ako sme dúfali.
To, čo som naozaj potrebovala, bolo pozornejšie čítanie Listu Filipským 4, aby som zistila, že Pavol sám odišiel bez naplnenia svojich základných potrieb. Hovorí to takto: „Viem sa aj uskromniť a viem aj v hojnosti žiť. Už som vo všetkom možnom pocvičený: sýty byť aj hladovať, hojnosť mať i núdzu trpieť“ (Filipským 4:12). Pavol čelil neuspokojeným potrebám a naučil sa, ako v nich oplývať.
Za každých okolností
Božie predstavy o našom rozkvete sú iné ako naše. My si myslíme, že rozkvet znamená osem hodín spánku, dobrú prácu, byť obklopený ľuďmi, ktorí sa k nám správajú s úctou, mať možnosť v niečom uspieť, dobrú lekársku starostlivosť, skvelé manželstvo a šťastné deti. To sú dobré veci, ale nie sú to veci, o ktoré sa Boh najviac stará, aby nám v tomto živote poskytol rozkvet.
V Božom hospodárstve rozkvitáme vtedy, keď je naša potreba po ňom naplnená v ňom. Drahí bratia a sestry, pod nebom neexistuje okolnosť, ktorú by Boh nepoužíval na to, aby z nás vyrástli duby spravodlivosti. Neexistuje potreba, ktorú by On sám nenaplnil. Toto zasľúbenie je naozaj pravdivé: Boh naozaj naplní všetky naše potreby podľa svojho bohatstva v sláve v Kristovi Ježišovi (Filipským 4:19). Neexistuje nič, čo by sme skutočne potrebovali a čo by sme nenašli v Kristovi.
Ba čo viac, okolnosti, keď nám je odopretá nejaká pozemská potreba alebo túžba, sú často jeho prostriedkami na rast našej svätosti a šťastia v ňom. Keď chceme, dostáva sa nám viac Krista. Keď trpíme, rastie naša súdržnosť s Ním.
Elisabeth mala ako zvyčajne pravdu: „Boh prisľúbil, že naplní všetky naše potreby. Čo teraz nemáme, to ani nepotrebujeme.“ A to, čo práve potrebujeme, aj máme: Kristus, Syn, je náš Obhajca, Spasiteľ a naša Spravodlivosť (1. Jána 2:1; Filipským 3:20; 1. Korintským 1:30). Duch Svätý sa prihovára, pomáha a potešuje nás každý deň (Rímskym 8:26-27).
Aby sme na konci svojho života mohli úprimne vyznať: „Nikdy mi nič nechýbalo. Nikdy som od svojho Otca nezažil ‘nie’, ktoré by nebolo ‘áno’ k lepším a hlbším veciam.“
Abigail Dodds
Preložené z: https://www.desiringgod.org/articles/god-knows-what-you-dont-have
