Jedným z mojich najvzrušujúcejších dní bol deň, keď som sa obrátil ku Kristovi. Bol som naplnený túžbou evanjelizovať. Veľmi ma však zarmútilo, keď som povedal svojim kamarátom o svojom obrátení a oni si mysleli, že som sa zbláznil. Iba sa na tom zabávali a aj napriek tomu, že som im zvestoval evanjelium, zostali neobrátení. Napokon sa ma však opýtali: „Prečo nezaložíš triedu a nenaučíš nás všetko, čo si sa naučil o Ježišovi?“ Hovorili to s veľkou vážnosťou. Bol som z toho nadšený a tak sme sa dohodli, kedy sa budeme stretávať. Nikdy sa však neobjavili.
Napriek mojej úprimnej túžbe evanjelizovať som v tom neuspel. Táto skutočnosť ma zaskočila ešte v začiatkoch mojej služby. Napriek tomu som však zistil, že Kristus si použil mnohých ľudí a obdaril ich svojim Duchom takým spôsobom, že boli nesmierne efektívni v zvestovaní evanjelia. Dodnes sa nestačím čudovať, keď niekto príde za mnou s tým, že skrze moju službu ho Pán priviedol k viere. Ježiš nám vo svojom veľkom poverení v Matúšovi 28 naprikazoval len evanjelizovať ale predovšetkým to, aby sme činili učeníkov.
Ježiš ešte pred týmto poverením povedal tieto slová: „Daná mi je všetka moc na nebi aj na zemi“ (Matúš 28:18). Až následne na to povedal známe slová: „Choďte a čiňte mi učeníkmi všetky národy…“ (Matúš 28:19). Keď Ježiš dával cirkvi toto poverenie, hovoril autoritatívne. Poskytol cirkvi mandát, na základe ktorého mali nie len evanjelizovať ale aj činiť učeníkov. Na základe tohto vyvstáva otázka: Kto je učeník?
Učeník je najjednoduchšie definovaný ako niekto, kto sa snaží dosiahnuť maximálne vzdelanie v určitom odbore alebo remesle a nasleduje určitý spôsob správania. Mohli by sme teda povedať, že učeník je vo svojej podstate žiak. Napríklad grécky filozofi ako Sokrates, Platón a Aristoteles mali svojich učeníkov. Sokrates sa opisoval ako Homérov učeník, ktorého Sokrates považoval za najväčšieho mysliteľa v gréckych dejinách.
Homéra skôr považujeme skôr za básnika ako filozofa. Avšak Sokrates ho vnímal ako najvyššieho učiteľa starovekého Grécka. Sokrates mal takisto svojho vlastného študenta, ktorým bol Platón. Platón mal tak isto svojich učeníkov, tým najznámejším bol Aristoteles. Aristoteles mal tiež učeníkov, z ktorých najznámejším bol Alexander Veľký. Je udivujúce, ako bol staroveký svet formovaný iba 4 osobami: Sokratom, Aristotelom, Platónom a Alexandrom Veľkým. V skutočnosti je takmer nemožné porozumieť histórii západnej civilizácie bez toho, aby sme nevedeli nič o týchto štyroch jednotlivcoch, ktorý si boli svojim spôsobom učňami navzájom.
Aristoteles bol známy ako „peripatetický“ filozof. To znamená, že bol učiteľom, ktorý nemal stále miesto, kde by vyučoval, ale chodil z miesta na miesto. Jeho študenti ho nasledovali, keď kráčal po uliciach Atén. V určitom zmysle Aristotelovi žiaci tým, že chodili s ním po uliciach, napodobňovali jeho každodennú rutinu a správanie.
Napriek tomu, že títo filozofi nepochopili pravý biblický koncept učeníctva, svojim životom vniesli určité svetlo do toho, čo to znamená byť učeníkom. Biblický koncept učeníctva nezahŕňa v sebe len chodenie s Učiteľom a učenie sa Jeho spôsobu života. Je v tom omnoho viac.
Ježiš bol tým najväčším peripatetickým učiteľom v dejinách. Kamkoľvek išiel, Jeho žiaci Ho nasledovali. Na začiatku svojej služby si Ježiš vybral konkrétnych jednotlivcov za učeníkov. Počas toho, ako spolu putovali krajinou, žiadal od učeníkov, aby si zapamätali všetko, čo bude robiť a hovoriť. Navyše ľudia si nepodávali žiadne žiadosti do Ježišovej školy. Ježiš si vyberal svojich učeníkov. On sám osobne prišiel za potenciálnymi učeníkmi a dal im tento jednoduchý príkaz: „Nasleduj ma!“ Ten príkaz bol doslovný, to znamená, že mali zanechať všetko: svoju prácu, rodinu a priateľov, aby mohli nasledovať Ježiša.
Ježiš bol však viac ako len peripatetický učiteľ. Jeho učeníci Ho volali „Majstre“. Ich celý život sa zmenil nie preto, že Ho nasledovali ako veľkého Učiteľa, ale preto, že ho nasledovali ako Pána pánov. Toto je pravá podstata biblického učeníctva: úplne sa poddať pod Kristovu autoritu. Nasledovanie Ježiša vyžaduje celý náš život. Grécki filozofi sa učili od svojich učiteľov, aby časom mohli zdokonaliť ich učenie. Kristovi učeníci však nemajú takéto poverenie. My sme povolaní k tomu, aby sme rozumeli a ďalej rozširovali učenie, ktoré nám zjavil Boh skrze Krista. Máme vyučovať tak starozmluvnú časť Písma, pretože poukazuje na Krista, ako aj novozmluvnú časť Písma, v ktorej sú zaznamenané priamo Kristove slová alebo slová tých, ktorých Kristus určil, aby hovorili.
Veľké poverenie je Kristovým poverením pre učeníkov, aby šírili Jeho moc po celom svete. Máme šíriť evanjelium každému, aby Ho mohlo viac a viac ľudí volať „Majstre“. Toto poverenie však nie je len poverením zvestovať evanjelium. Nie je to len poverenie, aby sme získavali viacerých členov zboru. Je to skôr povolanie, aby sme robili učeníkov: učeníci sú ľudia, ktorí z celého srdca nasledujú učenie a život Majstra. Takéto nasledovanie je celoživotná skúsenosť, pri ktorej sa učíme myslieť ako Kristus, plniť Jeho vôľu a sme ochotný sa poddať Jeho vedeniu.
Preto keď nás Ježiš vysiela do celého sveta, musíme zvestovať svetu Jeho agendu, nie našu vlastnú. Veľké poverenie nás volá k tomu, aby sme v rámci zboru spolupracovali s ostatnými kresťanmi na tom, aby sme vo svete vychovávali učeníkov, ktorí uctievajú Boha a so zápalom nasledujú Ježiša Krista.
Preložené z: https://tabletalkmagazine.com/article/2016/05/christs-call-make-disciples/
