Tom Petty mal dar vytvoriť nadčasové texty s univerzálnym presahom.
Po viac ako 30-tich rokoch od vydania skladby „Čakanie“ v roku 1981 zasahuje poslucháčov silnejšie ako kedykoľvek predtým. Či už ide o čakanie v rade, čakanie v zápche, čakanie na obsluhu alebo čakanie na sobáš, obetovanie nášho času ide stále viac proti prúdu dnešnej doby. Jeho označenie „tou najťažšou časťou“ hlboko rezonuje. Chceme to mať po svojom a hneď. Začalo to fast-foodmi a instantnou kávou a pokračuje to vo všetkom ostatnom.
Avšak naše opovrhovanie čakaním nie je len produktom sociálnych trendov a generačných zmien: Je vyjadrením niečoho výsostne ľudského.
Naše dvojčatá, štvorroční chlapci, to poznajú tiež. Počuli Pettyho refrén a stratili nervy. Sprevádza ich napriek tomu dlhšie ako čokoľvek iné z jeho výberovky najväčších hitov. Spievajú si ho, aby sa ukľudnili, keď pocítia páľavu z čakania.
Zdá sa však, že bolesti z čakania viac badať na ich mame a otcovi. Tehotenstvo a rodičovstvo preverilo našu trpezlivosť a odhalilo nedostatky s rozpačitou pravidelnosťou a hĺbkou.
Kresťanstvo je čakanie
Pohľad na čakanie je jednou z najpokrivenejších oblastí, kde sa názor našej spoločnosti rozchádza s tým biblickým. Niežeby bolo čakanie pre našich predkov ľahké, ale boli s ním viac zžití a pripravení vidieť jeho dobrotu a potenciál.
V Starej zmluve žalmista oslavuje trpezlivé čakanie na Pána (Žalm 40:1) a Izaiáš zasľubuje, že tí, ktorí „očakávajú Hospodina, dostávajú novú silu, ako orly stúpajú na krídlach, budú utekať a neustanú, pôjdu a nevyčerpajú sa“ (Izaiáš 40:31).
Čakanie na Boha je opakujúcim sa refrénom života viery. Je vyjadrením zdravej túžby srdca: „Očakávame na teba, Hospodine; po tvojom mene a po rozpomienke na teba nesie sa túžba duše“ (Izaiáš 26:8). Je ozvenou jedinečnej moci a milosti Božej, ktorá vychádza v ústrety tým, čo očakávajú na Neho (Izaiáš 64:4).
Po stáročiach očakávania Mesiáša by si si mohol myslieť, že keď už raz Ježiš príde, čakanie sa navždy skončí. Avšak dnes čakáme v tieni Jeho návratu úpenlivejšie, ako tomu bolo kedykoľvek predtým: „Očakávame zjavenie sa nášho Pána Ježiša Krista“ (1. Korintským 1:7). Sme ľud, ktorý „očakáva blahoslavenú nádej a zjavenie slávy nášho veľkého Boha a Spasiteľa Krista Ježiša“ (Títovi 2:13). Cirkev je spoločenstvo, ktoré „sa obrátilo od modiel k Bohu, aby slúžilo živému a pravému Bohu a očakávalo z nebies Jeho Syna, ktorého vzkriesil z mŕtvych, Ježiša, ktorý ho vytrhuje z budúceho hnevu“ (1. Tesalonickým 1:9-10). Keď sa vráti, „zjaví sa druhý raz bez hriechu tým, čo Ho očakávajú na spasenie“ (Židom 9:28).
Cirkev prežila dve tisícročia v rozsiahlom očakávaní: „My vzdycháme v sebe, očakávajúc synovstvo, vykúpenie svojho tela“ (Rimanom 8:23) a naším cieľom je žiť sväto, zbožne a túžobne očakávať príchod Božieho dňa, keď sa nebesá rozplynú v ohni a živly roztopia v požiari. Podľa Jeho zasľúbenia očakávame nové nebesá a novú zem, v ktorých spravodlivosť prebýva“ (2. Petra 3:11-13). Počas tohto čakania „sa udržujme v láske Božej a očakávajme milosrdenstvo nášho Pána Ježiša Krista na večný život“ (Júda 21).
Trpezlivosť je cnosť
Tá zvláštna cnosť, ktorá súvisí s takouto znepokojujúcou situáciou je trpezlivosť. Je prvou vecou, ktorú Pavol vyzdvihuje pri láske: „Láska je trpezlivá“ (1. Korintským 13:4). Je jednou z najopakujúcejších napomenutí pre lídrov v cirkvi (1. Tesalonickým 5:14; 2. Timoteovi 2:24; 4:2). Večný život je vlastníctvom tých, „ktorí sa v trpezlivosti dobrého konania usilujú o slávu, česť a nepominuteľnosť“ (Rimanom 2:7). Trpezlivosť je cnosť tak zriedkavá a nábožná, že ju dvakrát spomenul pri obhajobe svojho apoštolstva (2. Korintským 6:4-6; 12:12).
Trpezlivosť je spoločníkom skromnosti a nepriateľom pýchy: „Lepší je trpezlivý človek ako povýšenec“ (Kazateľ 7:8). Je to náležitý postoj osvietenej stvorenej bytosti, ktorá tvrdí: „Boh je zvrchovaný a ja nie som.“ Nedokážeme si ju vyprodukovať sami. Je ovocím Ducha (Galatským 5:5.22).
Preložené z: https://www.desiringgod.org/articles/the-waiting-is-the-hardest-part