Predchádzajúci článok (3. časť)
Neďaleko diaľníc a dopravných uzlov v Los Angeles nájdete mnoho neúrodných kopcov a vrchov. Počas daždivého obdobia zrazu ožijú bujnou zeleňou. Ale akonáhle dažde prestanú, tak vyschnú a nadobudnú opäť hnedú farbu. Táto sľubne vyzerajúca zeleň sa rýchlo premení na vyschnutú step, ktorá je dobrá akurát ako palivo pre kalifornské požiare.
Toto je skvelý obraz toho, ako niektorí ľudia reagujú na evanjelium. Sú presným opakom ľudí so zatvrdeným srdcom, o ktorých sme si hovorili v predošlom článku. Títo ľudia predstavujú „kamenistú pôdu“ v Kristovom podobenstve:
„Vyšiel rozsievač, aby rozsieval svoje semeno. A keď rozsieval, niektoré padlo na kraj cesty, pošliapali ho a nebeský vtáci ho pozobali. Iné padlo na skalu a keď vzišlo, uschlo, pretože nemalo vlahy. Iné však padlo medzi tŕnie a ho udusilo. A iné padlo do dobrej zeme, a keď vzišlo, prinieslo stonásobnú úrodu.“ Lukáš 8:5-8
Skala, ktorá je pokrytá tenkou vrstvou zeminy, predstavuje človeka s plytkým srdcom, ktorý reaguje na evanjelium okamžite ale povrchne. Bez hlbokých koreňov nemôže rastlina dlho prežiť v suchom podnebí. Rýchlo vyrastie a zazelená, ale rovnako rýchlo, ako sa zazelená, aj vyschne: ešte pred tým, než by dosiahla takú zrelosť, aby mohla prinášať ovocie. Takýto vzrast neprináša žiadny úžitok.
Žalm 129:6 prirovnáva hriešnika, podobne ako v tomto podobenstve, ku „tráve na strechách, čo usychá skôr, ako ju vytrhajú.“ V tenkej vrstve prachu, ktorá sa nahromadí na plochých strechách, sa môže tráva alebo nejaká burina uchytiť a môže vyzerať aj dosť bujne ale iba na krátky čas. Je odsúdená na zánik, akonáhle začne klíčiť a dokonca ani slama, čo po nej zostane, nie je hodná na žiadny dobrý účel. A tento žalm ďalej hovorí: „…ani kosec si nenaplní hrsť ani viazač snopov náručie.“ Žalm 129:7
Poslucháči predstavujúci túto kamenistú pôdu sa spočiatku zdajú byť chápaví. Preukazujú silný záujem. Ježiš hovorí, že „prijímajú slovo s radosťou“ (Lukáš 8:13). Sú evanjeliom úplne nadšení. Ale toto nadšenie len zakrýva skutočnosť, že títo ľudia nemajú žiadny hlboký koreň. Veria len chvíľu. Majú akýsi dočasný druh viery, ktorá vôbec nie je autentickou skutočnou vierou, pretože je to len povrchná plytká viera bez hlbokého koreňa, ktorá je vystavená napospas okolitým vplyvom, ktoré určite vyskúšajú jej životaschopnosť.
Nie je to otázka, „či“ takáto viera zlyhá, ale skôr „kedy“ zlyhá. Väčšinou (ale nie vždy) sa to stáva skôr ako neskôr. Každý, kto reagoval pozitívne na Božie slovo, bude skôr či neskôr čeliť „obdobiu pokušenia.“ Grécke slovo „pokušenie“ v Lukášovi 8:13 môže znamenať aj skúšku alebo test. Viera nového učeníka bude podrobená skúške, či už v podobe prenasledovania, nejakej ťažkej životnej udalosti alebo bude táto viera priamo skúšaná samotnými ťažkosťami, ktoré súvisia s jej predstieraním. Ak je to povrchná plytká viera, nezáleží na tom, aká horlivá bola reakcia na evanjelium na začiatku: táto osoba skôr či neskôr odpadne od viery, to znamená, že sa úplne vzdá viery.
Ježiš povedal v Jánovi 8:31: „Ak vy zostanete v mojom slove, ste naozaj moji učeníci.“ Židom 3:14 hovorí: „Lebo sme sa stali Kristovými učeníkmi, ak podstatu, ktorú sme mali na začiatku, zachováme pevnú až do konca.“ Apoštol Pavol povedal: „ak totiž zotrváte založení a pevní vo viere a neuchyľujete sa od nádeje evanjelia, ktoré ste počuli, ktoré bolo zvestované každému stvorenstvu pod nebom.“ (Kolosenským 1:23).
Tí, ktorých viera je len dočasná, počujú evanjelium a rýchlo a povrchne reagujú. Možno majú nejaké sebecké motívy: možno si myslia, že Ježiš napraví ich pozemské problémy alebo urobí ich život ľahším. V skutočnosti si vôbec neuvedomili, čo to znamená „kráčať s Ježišom.“ Chvíľu sú naplnení nejakým dobrým pocitom, nejakou emóciou, cítia úľavu alebo niečo podobné. Najprv sú to slzy radosti, objatia, zdvihnuté ruky a množstvo aktivít. Toto vedie k tomu, že mnoho kresťanov si začne myslieť, že ide o skutočne pravé obrátenie zakorenené v hlbokom presvedčení. Dokonca to vedie k falošnej domnienke, že takáto reakcia na evanjelium je lepšia ako tichá zdržanlivosť nejakého pravého veriaceho, ktorý si tak hlboko uvedomuje svoju hriešnosť, že je naplnený pokorou a pokojnou vďačnosťou.
Výbuch radosti nie je rozlišujúcim znakom autentického obrátenia. Radosť je samozrejme prirodzená a je namieste. Celé nebo je naplnené radosťou, keď sa nejaká duša obráti: „Taká bude radosť v nebi nad jedným hriešnikom, ktorý činí pokánie, ako nad deväťdesiatdeväť spravodlivými, ktorí nepotrebujú pokánie.“ (Lukáš 15:7). Ale tak ako Ježiš hovorí v tomto podobenstve, aj veľkú radosť môže sprevádzať falošné obrátenie. Ani hyperaktívna radosť a ani tichá krotkosť nie sú určujúcimi znakmi toho, či má niekto plytkú alebo hlbokú vieru. Ale ovocie, prípadne aj jeho nedostatok, to odhalia: „Strom je poznať po ovocí“ (Matúš 12:33).
V konečnom dôsledku nezáleží na tom, s akým veľkým nadšením reaguje povrchný poslucháč na Božie slovo, pretože ak je to plytké presvedčenie bez hlbokého koreňa, tak tá osoba nakoniec tak či tak odpadne od viery. A keď sa to stane, tak sa definitívne potvrdí to, že napriek toľkej radosti a zápalu tá osoba nikdy skutočne neverila: „Spomedzi nás vyšli, ale neboli z nás. Veď keby boli z nás, zostali by s nami; ale odpadli, aby sa ukázalo, že nie všetci sú z nás.“ (1. list Jánov 2:19).
Preložené z: https://www.gty.org/library/blog/B170816
