„Na počiatku bolo Slovo, to Slovo bolo u Boha a Boh bol to Slovo.“ Ján 1:1
Úvod prológu Jánovho evanjelia sa stal najprísnejšie skúmaným textom Nového zákona behom prvých troch storočí histórie kresťanstva. Spomedzi všetkých teologických predmetov a otázok, ktorým čelila prvotná cirkev, nebolo nič naliehavejšie ako pochopenie osoby Ježiša Krista cirkvou.
Nový zákon venuje veľa pozornosti osobe a dielu Ježiša: čo povedal, čo robil, odkiaľ prišiel a kde bol. Ale nič nezaujalo mysle intelektuálnych lídrov prvotnej cirkvi viac ako otázka: „Kým vlastne bol?“
Na otázku „Kým bol Ježiš?“ sa nám viaže Jánova predstava slova Logos. Tento grécky termín, jednoducho preložený ako „slovo“, bol tou najhlbšou myšlienkou o Ježišovi predstavenou v Novom zákone.
Upozorňujeme na rozdiel, ktorý Ján rozlišuje, keď píše: „To Slovo bolo u Boha a Boh bol to Slovo.“ Ján tu upadá do rozporu dvoch tvrdení, ktoré sa týkajú slova Logos, keď tvrdí, že medzi nimi nie je rozdiel. Keď povieme, že niekto alebo niečo je s niekým iným, tak to zvyčajne znamená rozdiel medzi nimi. Myslíme tým zrejmý rozdiel významov medzi identitou a rozdielnosťou. Keď tvrdíme, že dve veci sú totožné, zvyčajne tým myslíme, že medzi nimi nie je žiadny rozdiel alebo rozličnosť. Napriek tomu tu Ján vnáša dve veci: na jednej strane rozlišuje medzi Logosom a Bohom, zatiaľ čo na druhej strane identifikuje Logos s Bohom.
Rozpor? Nie nevyhnutne, aj keď žijeme v dobe, keď sa teológovia, liberálni aj konzervatívni, vyžívajú práve v rozporoch. Ak si chceme zachovať teologickú rozvahu, musíme odmietnuť myšlienku, že tieto tvrdenia sú v skutočnosti protichodné. Nechceme ani podľahnúť populárnej ale pritom smrteľnej predstave, ktorá je teraz populárna v bývalých reformovaných kruhoch, že skutočné rozpory môžu byť vyriešené v Božej mysli. Tento nový iracionalizmus nám dáva iracionálneho Boha s iracionálnou Bibliou a iracionálnou teológiou. A všetko je to obhajované iracionálnou apologetikou. Táto predstava spočíva na falošnej domnienke, že jedinou alternatívou k iracionalizmu je racionalizmus. Ale človek nemusí byť rozumný, aby bol racionálny. Úlety do absurdností môžu potešiť existenčných filozofov, ale očierňujú tým pravdivosť Ducha Svätého.
Rovnako nemôžme riešiť toto textuálne napätie tým, že budeme apelovať na absenciu určitého článku (ako to robia Mormoni a Svedkovia Jehovovi) a upravíme si text na: „A Slovo bolo Bohom.“ Tento slabý pokus o riešenie prináša len polyteizmus (existenciu viacerých samostatných bohov).
Takýto typ otázok prinútil cirkev, aby tri storočia skúmala a testovala kristologické formulácie. Míľnikom vo vyznaní zo štvrtého storočia je Nikejské vyznanie, čo ale nevpadlo na scénu ako nejaká Aténa z nápadu Dia. Formulácia doktríny o Trojici bola síce kodifikovaná vo štvrtom storočí, ale nezrodila sa tam. Božia trojjedinosť mala svoje korene v úrodnej pôde biblických textov v prvom storočí.
Od začiatku bola spornou otázka monoteizmu. Diskutovalo sa o myšlienke monarchianizmu. Poznáme slová ako monarcha alebo monarchia v bežnom rozhovore, pretože ich používame s ohľadom na motýľa (Babôčka v angličtine) a panovníkov. V gréčtine má tento výraz predponu a koreň.
Je iróniou, že koreň slova monarchia („arch“) sa objavuje v Jánovi 1. kapitole, kde apoštol píše: „Na počiatku…“ a slovo preložené ako začiatok je „archè“. Toto slovo tiež znamená „šéf“ alebo „panovník“. V angličtine hovoríme o archanjeloch, arci-nepriateľoch, architektoch (hlavných staviteľoch), arcibiskupoch, atď. Vo všetkých týchto slovách archè znamená „šéf“ alebo „panovník.“ Keď pridáme predponu „mono“ do koreňového archè, dostaneme „jediného panovníka.“ Panovník teda je jediným vládcom nad daným kráľovstvom (zvyčajne je kráľom alebo kráľovnou).
V prvých storočiach musela cirkev udržiavať jasne kázanú predstavu monoteizmu s rovnako jasným potvrdením Kristovho božstva. A mohol byť tak zachovaný monoteizmus hlásaním božskosti Krista a dosiahnutím kritických rozmerov v treťom storočí a napokon i vo štvrtom.
Tretie storočie bolo svedkom silného útoku na kresťanstvo rôznymi formami gnosticizmu, ktoré prerastali do formy monarchizmu nazvaného „modalistického monarchizmu“. Aby sme to pochopili, musíme porozumieť významu pojmu „mode“. Mód bol konkrétnou „hodnotou“ alebo „prejavom danej reality“. Populárna myšlienka medzi gnostikmi bola, že Boh je najvyššou realitou. Jeho bytosť vyžaruje alebo vychádza z jadra Jeho bytia. Každé vyžarovanie alebo prúdenie predstavuje stupeň alebo úroveň Jeho bytosti. Čím je vyžarovanie, jeho stupeň a úroveň vzdialenejšie od jadra božskej bytosti, tým menej „čistá“ je taká božská bytosť.
Heretik Sabellius vyučoval tento koncept. Porovnával vzťah Logos k Bohu analogicky so slnečnými lúčmi voči slnku. Slnečné lúče majú rovnakú podstatu alebo bytie ako slnko, ale môžu byť odlíšené od slnka. Z moderného hľadiska hovoríme, že slnko je od nás vzdialené deväťdesiattri miliónov míľ, no my sme sa oteplili jeho lúčmi, ktoré sú na dosah ruky. Sabellius tvrdil, že Ježiš bol „rovnakej podstaty“ (grécky homo-ousios) ako Boh, ale bol menej ako Boh. Sabellius a jeho modalistický monarchizmus boli odsúdené ako kacírstvo v Antiochii v roku 267 a cirkev používala výraz „podstata“ (homoi-ousios), keď sa odvolávala na Logos. Ide o to, že Logos, aj keď sa odlišuje od Otca, sa plne „rovnakým spôsobom“ stotožňuje s Otcom v Jeho božskej bytosti.
Čoskoro po porážke Sabellia a modalistického monarchizmu vznikla nová zhubnejšia forma monarchizmu. Je iróniou, že jeho kolískou bola Antiochia, čo bolo miesto, kde bol Sabellius odsúdený. Nové kacírstvo bolo nazvané „dynamickým monarchizmom“ a niekedy aj „adopciou“. Antiochijská škola Luciena, Pavla zo Samosaty a iných vyprodukovali svojho najväčšieho predstaviteľa, Ariusa. To bolo učenie Ariusa a jeho nasledovníkov, ktoré vyprovokovalo kritický Nicejský snem a Nicejské vyznanie v roku 325.
Pretože sa o tom bude ďalej diskutovať v tomto vydaní časopisu Tabletalk, obmedzím svoje pripomienky s tým, že naznačím, že Arius jednoznačne poprel večné božstvo Logos. Obhajoval sa ironicky tým, že apeloval na ortodoxnú frázu „podstata“ (homoi-ousios). Logos je len „ako“ Boh, ale On sám nie je Bohom. Väčšina kacírov ako Arius sa pokúsila maskovať svoje kacírstvo použitím ortodoxného slovníka, aby sa niekam prepašovali. Ariánska hrozba bola taká veľká, že cirkev zmenila svoj výber podmienok na definovanie vzťahu Logosu k Otcovi. Termín, ktorý cirkev predtým odmietla v spore so Sabelliom v treťom storočí, homoousios („tej istej podstaty“), bol vyzdvihnutý na ortodoxné učenie. Tým tento pojem, samozrejme, nebol určený pre navrátanie sa k Sabelliovmu modalizmu: skôr bol použitý k potvrdeniu, že Logos má rovnakú božskú podstatu ako Boh – spolu-večný, spolu-základný, nestvorený.
Dôležitosť výberu týchto slov podčiarkuje červenou farbou, ako vážne cirkev vzala hrozbu arianizmu a ako rezolútne chránila svoje vyznanie plného božstva Krista. Toto bol definujúci moment kresťanstva vo štvrtom storočí.
Preložené z: http://www.ligonier.org/learn/articles/who-do-you-say-i-am/
