Kresťania by nemali súdiť druhých kresťanov. Kresťania by mali súdiť druhých kresťanov. To je to, čo Biblia učí. Potvrdzuje to aj apoštol Pavol v tom istom liste na miestach od seba oddelených iba niekoľkými odsekmi.
„Preto nič nesúďte predčasne, dokiaľ nepríde Pán, ktorý osvieti to, čo je vo tme skryté, a zjaví úmysly sŕdc, a vtedy každý dostane pochvalu od Boha“ (1. Korintským 4:5).
Nesúď druhých kresťanov.
„Veď čože mám súdiť takých, ktorí sú mimo nás? Či vy nemáte súdiť tých, čo sú spomedzi nás?“ (1. Korintským 5:12)
Súď druhých kresťanov.
Protirečí si Pavol? Nie. Pavol nás jednoducho poučuje, že existujú veci, ktoré nemáme súdiť, a veci, ktoré máme súdiť.
Čo nemáme súdiť
Nemáme súdiť skryté úmysly sŕdc druhých kresťanov na základe ich rozhodnutí, činov, pohľadov, slov alebo pováh, ktoré nás znepokojujú, ak tieto veci nie sú vyslovene hriešne (1. Korintským 4:5). Nemáme súdiť na základe podozrenia.
Keď Pavol píše „nič nesúďte predčasne,“ odkazuje tým na roztržky medzi kresťanmi v Korinte ohľadom toho, kto spomedzi Pavla, Apolla alebo Petra (Kéfasa) bol najviac autoritatívnym apoštolom (1. Korintským 1:11-12; 3:3-4). Prečo sa škriepia o takejto veci? Nevieme. Všetko, čo vieme, je, že 1. kresťania v Korinte apoštolov osobne poznali a 2. ako máme my všetci tendenciu posudzovať lídrov na základe našich pozorovaní a skúseností. Rovnako ako aj všetci dnešní lídri, Pavol, Apollo a Peter mali rozdielne osobnosti. Používali rozdielne rétorické a pedagogické štýly, teologické dôrazy a duchovné dary.
Vieme, že Pavol zasadil a Apollo polieval (1. Korintským 3:6-8). Niektorí však uprednostňovali Apolla, Petra alebo Pavla. Možno v niečom Pavla nepochopili alebo ich to urazilo. Možno niekto z “veľapoštolov“ (2. Korintským 11:5) obvinil Pavla, ale nie Apolla a Petra. Čokoľvek sa už len stalo, istí korintskí kresťania súdili Pavla nemilosrdne a spochybňovali jeho službu a charakter (1. Korintským 4:3).
Rozumieme tomu, lebo sme si tým všetci prešli. Vieme, ako rýchlo môžeme prejsť od nepochopenia alebo nesúhlasu k znepokojeniu, pochybnostiam a potom k súdu. Keď zacítime dym, dokážeme prejsť rýchlo k záveru, že horí.
Pamätajme však na Ježišove slová, „Nesúďte podľa zovňajška, ale súďte spravodlivo“ (Ján 7:24).
Čo máme súdiť
Kresťania majú súdiť zreteľne hriešne správanie vyznávajúcich kresťanov.
Ježiš povedal, že „strom poznať po ovocí” (Matúš 12:33). Kedy sa skryté úmysly srdca odhalia? V zreteľne hriešnom správaní človeka. Preto ani Pavol nemusel byť telesne prítomný a napriek tomu vyniesol súd nad mužom, ktorý páchal sexuálnu nemravnosť (1. Korintským 5:3). Otvorene vyzval korintských kresťanov, aby sa k nemu pridali (1. Korintským 5:12-13).
Keď zhrešíme, majú naši bratia a sestry povinnosť súdiť nás. Nesmú nás odsudzovať, ale musia nás z lásky volať do pokánia. Takýto súd je milosťou a prejavom Božej dobroty (Rimanom 2:4). Keď je náš hriech natoľko závažný, že sa nás zbor rozhodne pokarhať spôsobom uvedeným v Matúšovi 18:15-17, musíme mať na pamäti, že to nerobí kvôli odsúdeniu ale kvôli nášmu spaseniu (1. Korintským 5:4-5).
Buď pomalý v súde
Keď je páchaný do očí bijúci hriech, kresťania majú láskavo súdiť kresťanov. Avšak vo väčšine prípadov musíme byť veľmi pomalí v súdení, veľmi obozretní a mierni. Naše hriešne telo je náchylné do posudzovania druhých. Musíme mať zdravé podozrenie ohľadom našej vlastnej pýchy a nechať Ježišove slová: „Nesúďte, aby ste neboli súdení“ (Matúš 7:1), znieť v našich ušiach.
Preložené z: http://www.desiringgod.org/articles/judge-not-that-you-may-judge-well
