„Hriech je predsa prestúpením zákona.“ 1. Jána 3:4
Prostá pravda je, že správne pochopenie hriechu je v koreni celého spasiteľného kresťanstva. Bez neho sú také doktríny ako ospravedlnenie, obrátenie, posvätenie iba „slová a pomenovania“, ktoré mysli nedávajú žiaden zmysel. Preto keď Boh spraví niekoho v Kristovi novým stvorením, pošle svetlo do jeho srdca a ukáže mu, že je vinným hriešnikom. Verím, že jednou z Jeho ústredných túžob pre súčasnú cirkev bolo a je jasnejšie a plnšie učenie o hriechu.
1. Začnem túto tému zadefinovaním hriechu. Všetkým nám sú samozrejme známe pojmy ako „hriech“ a „hriešnici“. Často hovoríme o „hriechu“, ktorý je vo svete a o ľuďoch páchajúcich „hriechy“. No čo myslíme týmito pojmami a frázami? Vieme to vôbec? Obávam sa, že tu existuje mnoho duševnej zmätenosti a váhavosti. Pokúsim sa dať vám stručnú odpoveď:
„Hriech“ je vo všeobecnosti „závadou a porušením pôvodnej prirodzenosti človeka, potomka Adama, ktorý od svojej počiatočnej spravodlivosti odišiel veľmi ďaleko a teraz je náchylný k zlému. Telo vždy žiadostivo túži proti duchu, a preto každá osoba, ktorá príde na svet, si zasluhuje Boží hnev a prekliatie. Hriech je takou rozsiahlou morálnou chorobou, že ovplyvňuje celú ľudskú rasu každej hodnosti, triedy, mena, národa, národnosti a jazyka – choroba, ktorej unikol iba jeden jediný narodený zo ženy. Potrebujem vôbec povedať, že tým Jediným bol Pán Ježiš Kristus?
Ďalej chcem špecifikovať, že „hriech“ pozostáva z činnosti, hovorenia, myslenia alebo predstavovania si niečoho, čo nie je v dokonalej zhode s mysľou a Božím zákonom. „Hriech“ je v skratke to, čo hovorí Písmo: „prestúpením zákona“ (1. Jána 3:4). Aj tá najjemnejšia vonkajšia alebo vnútorná odchýlka z absolútneho matematického paralelizmu s Božou zjavenou vôľou a charakterom predstavuje hriech a okamžite nás robí hriešnymi pred Božím zrakom.
Samozrejme nemusím hovoriť nikomu, kto číta svoju Bibliu pozorne, že človek môže prestúpiť Boží zákon v srdci a mysli, hoci nedôjde k žiadnemu viditeľnému a prehnanému prejavu skazenosti. Náš Pán to definitívne vyjadril v kázni na vrchu (Matúš 5:21-28). A znovu, pozornému študentovi Novej zmluvy nemusím prízvukovať, že existujú hriechy zanedbania ako aj hriechy páchania a že hrešíme rovnako- ako nám naša Kniha modlitieb správne pripomína – „nechajúc nespravené veci, ktoré sme mali spraviť“ ako aj vtedy, keď „robíme veci, ktoré sme robiť nemali“. Myslím, že je mojim čitateľom potrebné v týchto časoch pripomenúť, že človek môže spáchať hriech a nemusí si to uvedomovať. Môže si naduto o sebe myslieť, že je nevinný, pričom je vinný. Nachádzam nášho Pána, ako vyslovene učí, že „ten však, čo nepoznal a spáchal, čo je trestuhodné,“ nebol zbavený viny na základe svojej nevedomosti, ale bol „bitý“ a potrestaný (Lukáš 12:48). Urobíme dobre, keď si zapamätáme, že ak budeme merať našu hriešnosť podľa nášho mizerne nedokonalého vedomia a svedomia, sme na veľmi nebezpečnej pôde.
2. Obávam sa, že čo sa týka pôvodu a zdroja tejto rozsiahlej morálnej choroby zvanej „hriech“, pohľady mnohých vyznávajúcich kresťanov sú v tomto bode smutne chybné a nezdravé. Neodvážim sa prehliadnuť to. Pokúsme sa to preto napraviť v našich mysliach s porozumením, že hriešnosť človeka nezačína zvonku, ale znútra. Nie je výsledkom zlej výchovy v ranom veku. Nie je to kvôli zlej spoločnosti a zlým príkladom, ako príliš radi hovoria niektorí pochabí kresťania. Nie! Je to dedičná choroba, ktorú sme všetci zdedili od našich prarodičov Adama a Evy a s ktorou sa rodíme. Stvorení „na obraz Boží“, nevinní a spravodliví od počiatku, naši rodičia upadli z pôvodnej spravodlivosti do hriešnosti a skazenosti. A od tamtoho dňa až podnes všetci muži a ženy sú narodení na obraz Adama a Evy a zdedili srdce a prirodzenosť náchylnú k zlému. „Skrze jedného človeka hriech prišiel na svet.“ „Čo sa narodilo z tela, je telo.“ „Sme od prírody deťmi hnevu.“ „Telesné zmýšľanie je nepriateľstvo voči Bohu.“ „Lebo z vnútra, z ľudského srdca, vychádzajú zlé myšlienky, smilstvá“ a podobne (Rímskym 5:12; Ján 3:6; Efezským 2:3; Rímskym 8:7; Marek 7:21).
Ani to najrozkošnejšie dieťa, ktoré sa narodilo tento rok a stalo sa slniečkom rodiny, nie je – ako ho možno nežne oslovuje jeho matka – malým „anjelom“ alebo malým „neviniatkom“, ale malým „hriešnikom“. Bohužiaľ! Ako tento malý chlapček alebo dievčatko leží v perinke a usmieva sa, nosí vo svojom srdci semienka všemožnej skazenosti! Keď sa vzmáha na sile a rozvíja sa jeho myseľ, stačí sa len prizrieť a rýchlo v ňom vybadáme neskrotnú náchylnosť k tomu, čo je zlé a váhavosť k tomu, čo je dobré. Uvidíte v ňom zárodky a klíčky zákernosti, výbušnosti, sebeckosti, svojvoľnosti, tvrdohlavosti, chamtivosti, závisti, žiarlivosti, vášne, ktoré sa budú, pokiaľ proti nim nezakročíme, rozvíjať bolestivou rýchlosťou svetla. Kto učil dieťa tieto veci? Odkiaľ sa ich naučilo? Len samotná Biblia dokáže zodpovedať tieto otázky!
3. Dajme si pozor, aby sme správne pochopili rozsah tejto obrovskej morálnej choroby nazývanej „hriech“. Jediná bezpečná pôda na pochopenie rozsahu hriechu je pre nás položená v Písme. „Všetko zmýšľanie ich srdca“ je od prírody „zlé“ a to „ustavične“ (Genezis 6:5). „Srdce je klamlivé nad všetko a zradné je“ (Jeremiáš 17:9). Hriech je choroba, ktorá napáda a preteká cez každú časť našej morálky a každú schopnosť našej mysle. Porozumenie, emócie, rozumové schopnosti, vôľa – to všetko je viac či menej napadnuté. Dokonca aj svedomie je tak zaslepené, že sa naňho nemôžeme spoľahnúť ako na bezpečného sprievodcu, pokiaľ nie je ožiarené Duchom Svätým. V skratke: „Od päty po hlavu nič zdravého“ na nás (Izaiáš 1:6). Táto choroba sa dokáže skryť pod tenký závoj zdvorilosti, slušnosti, vyberaných spôsobov a vonkajšieho dekóra, ale leží hlboko v povahe. V duchovných veciach je človek úplne „mŕtvy“ a nemá žiadnu prirodzenú vedomosť, lásku alebo bázeň z Boha. Aj tie najlepšie veci sú tak prepletené a popretkávané skazenosťou, že ten kontrast iba ostrejšie zvýrazňuje pravdu a rozsah pádu. Jeden a ten istý človek môže byť v niektorých veciach tak vysoký a v iných tak nízky; tak veľký a pritom tak malý; tak šľachetný a pritom tak podlý; tak veľký vo svojich návrhoch a realizáciách hmotných vecí a pritom tak úbohý a znevažujúci vo svojich myšlienkach. Všetko je to boľavou záhadou pre tých, ktorí ohŕňajú nos nad „písaným Slovom Božím“ a zazerajú na nás ako na obdivovateľov Biblie. Ale je to problematika, ktorú vieme rozuzliť s Bibliou v rukách.
Pamätajme si okrem toho, že každá časť sveta svedčí o skutočnosti, že hriech je univerzálnou chorobou celého ľudstva. Prehľadajme zemeguľu od východu na západ, od pólu k pólu; prehľadajme každý národ každej zemepisnej šírky; prejdime každú spoločenskú triedu v našej vlastnej krajine od najvyššej po najnižšiu – a pri každej okolnosti a každom stave bude naše zistenie zakaždým rovnaké. Všade je ľudské srdce prirodzene „klamlivé nad všetko a zradné“ (Jeremiáš 17:9). Za seba môžem povedať, že nepoznám nijaký silnejší dôkaz o inšpirácii Genesis a Mojžišovej správy o pôvode človeka než moc, rozsah a univerzálnosť hriechu.
4. Moje slová nestačia na to, aby opísali vinu, zlomyseľnosť a protivnosť hriechu v Božích očiach. V podstate si nemyslím, že si smrteľný človek vôbec dokáže uvedomiť ohromnú hriešnosť hriechu z pohľadu Svätého a Dokonalého, s ktorým máme dočinenia. Na jednej strane je Boh večná bytosť, ktorá „anjelom vytýka chyby“ a v ktorého očiach „ani nebesá nie sú dosť čisté“. On je Ten, ktorý číta myšlienky a motívy, ako aj činy a vyžaduje „hlbokú pravdu“ (Jób 4:18; 15:15; Žalm 51:8). My, na druhej strane – biedne, slepé stvorenia žijúce v stálej atmosfére slabosti, nepevnosti a nedokonalosti – si nemôžeme vytvoriť nič iné než najnevhodnejšie predstavy o ohavnosti zla. Nemáme žiadne meradlo, ktorým by sme to uchopili a zmerali. No aj tak sa nám v mysliach pevne usádza, že hriech je „ohavnosť, ktorú Boh nenávidí“; že „pričisté sú Tvoje oči, aby sa dívali na zlo“; že to najmenšie prestúpenie Božieho zákona nás robí previnilcami proti celému zákonu; že „osoba, ktorá hreší, zomrie!“; „odmena za hriech je smrť“; že Boh bude „súdiť tajné veci ľudí“; že je červ, ktorý nikdy neumiera a oheň, ktorý nikdy nehasne; že „zlosynovia zostúpia do ríše mŕtvych“ a „pôjdu títo do večného trápenia“ a že do neba „nevojde nič nečisté“ (Jeremiáš 44:4; Abakuk 1:13; Jakub 2:10; Ezechiel 18:4; Rímskym 6:23; 2:16; Marek 9:44; Žalm 9:18; Matúš 25:46; Zjavenia 21:27). To sú vskutku hrozné slová, keď vezmeme, že sú zapísané v knihe najmilostivejšieho Boha!
Žiadny iný dôkaz plnosti hriechu nie je napokon taký ohromujúci a nevyvrátiteľný ako kríž a utrpenie nášho Pána Ježiša Krista a celá doktrína o Jeho zmiernej obeti. Musí to byť taká strašná vina, keď ju neuspokojilo nič menšie len krv Syna Božieho. Musí to byť taká veľká ťarcha hriechu, že Ježiš vzdychá a potí sa krvou v agónii v Getsemanskej záhrade a volá na Golgote: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Matúš 27:46). Som presvedčený, že nás nič neohromí viac, keď sa zobudíme v deň vzkriesenia, než pohľad, ktorý budeme mať na hriech a v retrospektíve uvidíme aj naše vlastné nespočetné nedostatky a poklesky. Nikdy – až po hodinu, keď príde Kristus druhý krát – si plne neuvedomíme „hriešnosť hriechu“.
5. Zostáva už len jediný bod, ktorý by sme si ohľadom hriechu mali uvedomiť… jeho zradnosť. Je to bod najzávažnejšej dôležitosti a opovažujem sa myslieť si, že sa mu nedostáva takej pozornosti, akú si zasluhuje. Môžete vidieť túto zradnosť v úžasnej poddajnosti človeka vnímať hriech ako menej hriešny a nebezpečný než je v Božom pohľade a v našej pripravenosti ho zmierniť, ospravedlňovať a minimalizovať jeho vinu. „To je len maličkosť! Boh je milosrdný! Boh nie je extrémista a neznačí si každú chybu! Mysleli sme to dobre! Nemôžeme byť takí puntičkárski! Komu som tým uškodil? Robíme len to, čo ostatní!“ Kto nepozná tento štýl vyjadrovania? Môžete ho vidieť v dlhom slede jemných slov a fráz, ktoré si ľudia vymysleli, aby premenovali veci, ktoré Boh priamo volá ako skazené a dušu ničiace. Čo znamenajú také výrazy ako „rýchly“, „gay“, „divoký“, „nestály“, „bez rozmyslu“, „voľnomyšlienkarsky“? Ukazujú, že ľudia sami seba klamú vo viere, že hriech nie je tak celkom hriešny ako v skutočnosti hovorí Boh a že nie sú až takí zlí ako v skutočnosti sú. Môžete to vidieť v tendencii – dokonca aj u veriacich – že nechávajú svojim deťom dopriať si v pochybných praktikách a zaslepujú svoje vlastné oči voči nevyhnutnému výsledku lásky k peniazom, navádzaniu do pokušenia a „posväcovaniu“ nízkeho štandardu pobožnosti v rodine. Bojím sa, že si nedostatočne uvedomujeme extrémnu jemnosť choroby našej duše. Sme príliš náchylní zabudnúť, že pokušenie na hriech sa bude samo prezentovať vo svojich opravdivých farbách povediac: „Som tvoj smrteľný nepriateľ a chcem ťa naveky zničiť v pekle.“ Ó, nie!
A teraz… Sadnime si pred portrét hriechu, ktorý nám ukazuje Biblia, a uvážme, aké sme vinné, podlé, skazené stvorenia v očiach Božích. Ako veľmi všetci potrebujeme úplnú zmenu srdca, ktorá sa nazýva znovuzrodenie, nové narodenie alebo obrátenie! Prosím svojich čitateľov, aby pozorovali, ako hlboko vďační máme byť za nádherné evanjelium Božej milosti. V ňom sa zjavuje liek na potrebu ľudí, na tú šíro-šíru a hlbokú chorobu ľudstva. Nemusíme sa báť pozrieť sa na hriech a študovať jeho povahu, pôvod, silu, rozsah a podlosť, keď sa pozrieme na všemohúcu medicínu, ktorú nám poskytuje spasenie, ktoré je v Ježišovi Kristovi.
Preložené z knihy: „God’s Gospel of Grace“: https://www.chapellibrary.org/book/ggog/gods-gospel-of-grace
