Jedna z mála vecí, ktoré si pamätám z krátkeho obdobia, počas ktorého som navštevoval jeden zbor, je posolstvo napísané na stene, ktoré na mňa ešte stále silno pôsobí: „Priprav sa na stretnutie so svojím Bohom.“ Pokiaľ si niekto tie veľké písmená nevšimol, bol azda slepý. Aj keby si ich vidieť nechcel, ten príkaz na teba hľadel.
Roztržitosť počas kázne – Priprav sa na stretnutie so svojím Bohom. Kolísavá pozornosť počas modlitby – Priprav sa na stretnutie so svojím Bohom. Modlil som sa silnejšie, spieval som hlasnejšie a počúval som lepšie kvôli tomuto príkazu, ktorému sa nedalo uniknúť a ktorý stále skúmal všetko, ako strážnik zo svojej veže.
Mučivé pozvánky
Tiež si pamätám deň, keď som pozbieral odvahu vyhľadať si tieto hrozivé slová. Ámos 4:12 bolo na stene. Začal som v 6. verši, kde Boh hovorí svojmu ľudu tieto slová:
„Spôsobil som, že ste nemali nič pod zuby vo všetkých vašich mestách a že ste mali nedostatok chleba na všetkých vašich miestach, no ku mne ste sa nevrátili – znie výrok Hospodinov.
Zadržal som vám dážď ešte tri mesiace pred žatvou… No ku mne ste sa nevrátili – znie výrok Hospodinov.
Bil som vás sneťou a hrdzou, vysušil som vaše záhrady aj vinice, vaše figovníky a olivy obžrali kobylky. No ku mne ste sa nevrátili – znie výrok Hospodinov.
Poslal som na vás mor ako na Egypt, pobil som mečom vašich mládencov, dal som odvliecť do zajatia vaše kone a spôsobil som, aby zápach vášho tábora stúpal vám do nosa. No ku mne ste sa nevrátili – znie výrok Hospodinov.
Vyvrátil som vás, ako Boh vyvrátil Sodomu a Gomoru, takže ste boli ako hlaveň vytrhnutá z ohňa. No ku mne ste sa nevrátili – znie výrok Hospodinov.
Preto takto naložím s tebou, Izrael! A keďže takto naložím s tebou, priprav sa, Izrael, na stretnutie so svojím Bohom.“ (Ámos 4: 6-12)
Priprav sa na stretnutie so svojím Bohom. To nebolo povolanie do uctievania počas nedeľnej bohoslužby. Bolo to hrôzostrašné predvolanie pre cudzoložný ľud, aby sa pripravil na stretnutie so svojím žiarlivým Manželom na súde. Netrápila ma len táto jedna vec. Otriaslo mnou tiež všetko, čo Boh urobil pred týmto závažným varovaním.
Všimli ste si to?
Boh si žiadal od Izraela, aby sa k Nemu navrátil. Čo teda urobil? Spôsobil, že nemali nič pod zub, teda ich nechal vyhladovať. Zadržal od nich dážď, čím zničil ich zásoby jedla a ekonomiku. Zničil ich vinice, rozšíril choroby medzi nimi, zabil mladých vojakov, ich kone dal do vlastníctva niekoho iného a zdecimoval ich vojenskú silu, nariadil plameňom, aby zasiahli mestá. Boh ich sužoval, aby sa odvrátili od hriechu a hľadali Ho. Oni odmietli. A keďže žiadna z týchto skúšok k Nemu ľud nepriviedla, hovorí k ľudu: „Priprav sa na stretnutie so svojím Bohom.“
Urputnejší, než si myslíme
Je tento obraz nekompatibilný s Bohom, ktorého uctievaš? Boh, ktorý ti z lásky k tebe ublíži, aby ťa zachránil? Láska, ktorá ako najexcelentnejší chirurg reže, láme a ty krvácaš, aby ťa vyliečila? Čudoval by som sa, koľko lavíc by sa vyprázdnilo, keby tento verš prešiel zo steny za kazateľnicu?
Mnohým ľuďom sa páči Božia láska pozostávajúca len z nežnej láskavosti a nedotknutej jemnosti. Želajú si, aby takáto láska bola úplne zameraná na ich okamžité šťastie, a je jedno, ako Ho budú hľadať. Niektorí majú predstavu o Bohu, ktorý je nepochybne nežný. Nežný k našim snom. Nežný k našim túžbam. Nežný k našim bankovým účtom a hriechom. Zbožňovať tohto „boha lásky“ je možné aj bez zázraku milosti. Ateistom takýto vymyslený boh vôbec nevadí.
Avšak Božia láska, ako ju nachádzame v Biblii, je oheň, ktorý stravuje škvaru, dláto, ktoré tvaruje do obrazu Jeho vlastnej dokonalosti, večné objatie, ktoré dusí všetkých nepriateľov, ostrý skalpel, ktorým zamýšľa dať reálny život a silné šťastie ďaleko za hrob. Táto láska má väčšie ciele než náš komfort, naše zdravie alebo našu bezpečnosť, v tomto časnom živote. Táto láska je prenikavejšia a hlbšia, než to často o nej predpokladáme, lepšia a silnejšia, než často chceme. Táto láska nám môže uškodiť a táto láska nás môže zabiť.
Trápi tých, ktorých miluje
Božia láska sa netočí okolo našich aktuálne pociťovaných potrieb. Má na mysli naše najlepšie dobro, nie naše najpríjemnejšie chodníky. Jeho láska – nebezpečná, žiarlivá, vlastnícka – je láskou, ktorá nás bude dôsledne raniť, aby nás zachránila.
„A zabudli ste na napomenutie, ktoré vám znie ako synom: Nepohŕdaj, syn môj, výchovou Pánovou, a neklesaj, keď ťa trestá. Lebo koho miluje Pán, toho prísne vychováva, a šľahá každého, koho prijíma za syna.“ (Židom 12:5-6)
„Šľahá“ môže byť preložené ako „bičuje“. Je to niečo, čo musíme vydržať. Niečo nepríjemné a dosť bolestivé. Niečo, na čo by sme sa sami nedali. Niečo, čím sme pokúšaní pohŕdať. Niečo, čo v daný moment nepovažujeme za nežné, jemné či milujúce. Ale bičovanie je práve také. Pozrite sa na text.
Bije tých, čo miluje a škodí každému synovi, ktorého prijíma. Nevychováva satanove deti, iba svoje vlastné (Židom 12:8). Tieto nežiadúce nápravy, tieto známky adopcie nás privádzajú, „aby sme sa stali účastnými Jeho svätosti“ a užívali si „ovocie pokoja a spravodlivosti“ vedúce k večnému životu (Židom 12:10-11).
Jeho láska má ostré hrany – nie aby nás zničila, ale aby nás oddelila od všetkého, čo nás môže zničiť. Namiesto toho, čo my často vnímame ako búrky nášho nahnevaného Boha či dôkazom Jeho znechutenia z nás, sú tieto nápravy v skutočnosti známky Jeho lásky. Ako to vyjadril Kalvín, je to neoceniteľná útecha – že tresty, ktorými sú naše hriechy kárané, sú dôkazmi nie Božieho hnevu pre naše zničenie, ale skôr Jeho otcovskej lásky a zároveň slúžia našej spáse, pretože Boh je na nás nahnevaný ako na svojich synov, ktorým nedovolí, aby zahynuli.
Nedovolí nám, aby sme zahynuli. Keď sa zatúlame k útesu, zaháňa nás svojou palicou smerom k sebe. Čo pociťujeme ako slávu „boha lásky“ – keď nás ponecháva našim vlastným cestám – je v skutočnosti Jeho zlosť, ktorý nesie refrén: „Boh ich vydal … Boh ich vydal … Boh ich vydal vydal …“ (Rímskym 1:24.26.28)
Môže byť aj smrť láskou?
„Preto je medzi vami mnoho slabých a nemocných, a mnohí odumierajú. … Tým však, že sme súdení, Pán nás vychováva, aby sme neboli odsúdení so svetom.“ (1. Korintským 11:30.32)
Božia láska len tak nesedí mimo diania ticho a spokojne, kým my sa zatúlavame do zatratenia. Nestojí len tak pasívne a nepozerá, ako sa Jeho nevesta hrá na prostitútku. Nachádza nás. Vykupuje nás. Očisťuje nás. Premieňa nás. Vychováva nás. A niekedy nás zabije.
Taká láska prišla niektorým Korintským ako nevyžiadaná. Začali jesť Pamiatku Pánovu nehodným spôsobom. Neskúmali sa. Jedli a pili svoje odsúdenie. Ako odpovedal Boh? „Preto,“ vysvetľuje Apoštol, „je medzi vami mnoho slabých a nemocných a mnohí odumierajú.“ Niektorí boli chorí kvôli Božej výchove. Niektorí boli slabí. Iní zomreli. Pohreby sa konali, lebo Boh vychováva svoju cirkev.
Prečo by sme mali byť vychovávaní dokonca až na smrť? „Aby sme neboli odsúdení so svetom.“ Je dokonca niečo horšie než smrť. Božia láska niekedy zastaví náš dych, aby zachránila naše duše. Táto láska – nepodobná našim predpokladom, ktoré pripomínajú mláky – je oceánom, prudkým a nádherným. Ak by nás Boh miloval tak, ako my milujeme samých seba, boli by sme zatratení.
Byť milovaný Bohom
Ó, hrôzostrašná, nádherná láska Božia. Tento Boh berie tak vážne svojich vlastných, že ich vyhladuje teraz, aby ich mohol nakŕmiť večne, zabije ich teraz, aby si ich mohol ponechať večne. Jeho nepriatelia ho môžu nazývať monštrom, ale Jeho svätí spievajú: „Lebo Tvoja milosť je lepšia ako život a moje pery velebiť Ťa budú.“ (Žalm 63:4)
Byť milovaný Bohom znamená byť učinený svätým, byť odetý pre nebo, vyšportovaný pre večnosť, prevedený cez vyjúcu divočinu tohto sveta, cez prudkú rieku Jordán a zabezpečený v Zasľúbenej zemi nového stvorenia. Táto láska nás neušetrí nárazov, modrín a krvácaní, aby nás pripravila pre Jeho prítomnosť.
„Keby sme chceli, aby sa Božia láska uspokojila s tým, akí sme, znamenalo by to žiadať si, aby Boh prestal byť Bohom. Avšak pretože Boh je taký, aký je, musí Jeho láska celkom prirodzene odpudzovať a ohrozovať naše charakterové vady, a pretože On nás už miluje, musí sa usilovať o to, aby sme sa stali hodnými Jeho lásky.“ (C.S. Lewis, Problém bolesti, str. 48)
A presne toto On robí. Odpúšťajúc nám nás robí krásnymi. Ohne každú okolnosť, všetky veci pôsobí na dobré – každú ranu a každú radosť – pre našu večnú slávu na podobu obrazu svojho Syna (Rímskym 8:28-29).
Božia láska objíma Jeho deti tam, kde práve sedia. On za nás zomrel, kým sme ešte boli bezbožní. My sa neurobíme sami hodnými Jeho lásky. Nedokážeme to. Ale Jeho láska, keď si nás nájde, nás nenechá, kde sme. Sme určení, aby sme boli svätými a bez poškvrny pred Ním v láske.
S celým Jeho srdcom a dušou
Avšak to neznamená, že nás rovnako žehná aj raní, ani že je ľahostajný k našim nárekom a našej bolesti. Práve naopak. Uprostred srdcervúcich vzlykov nad Pánovým potrestaním Izraela nám Jeremiáš pripomína:
„Lebo Pán nezavrhne naveky. Ak aj zarmúti, zmiluje sa vo svojej nesmiernej láske, lebo nerád trápi a zarmucuje synov ľudských.“ (Žalospevy 3:31-33) „Nerád trápi.“ Raniť nás nie je Jeho potešením. Nie je ako ten chlapec, ktorý z recesie páli červy mikroskopom. Aj keď na nás uvalí najťažšie trápenia, nie je to preňho radosťou. Jeremiáš zachytáva Jeho srdce k cirkvi skôr takýmto spôsobom:
„Uzavriem s nimi večnú zmluvu, že im neprestanem dobre činiť, a dám im do srdca bázeň predo mnou, aby neodstúpili odo mňa. Radovať sa budem z nich, keď im budem dobre robiť, a zasadím ich do tejto zeme s vernosťou z celého srdca a z celej duše.“ (Jeremiáš 32:40-41)
Táto láska – tá jediná láska dosť silná na to, aby nás uchránila od pekla, aby nás učinila utešenými pred Jeho zrakom, aby z nás mala potešenie cez celú večnosť – nás nenecháva samých v našich obľúbených hriechoch a hnusných nástrojoch zla. Jeho láska do nás vkladá strach, aby sme od Neho neodstúpili. On nás chce tam, kde je aj On – z celého srdca a z celej duše. Preukázal neuveriteľné hĺbky svojho srdca pre svoj ľud raz a navždy, keď Ježiš Kristus prišiel, aby zniesol hnev Boží za naše hriechy. Nemalo by nás prekvapiť, že Boh nás zdrví pre naše hriechy. Malo by nás však prekvapiť, že Jeho láska zdrví Syna pre nás. Bezohľadu na to, ako sa Boh rozhodne nás sužovať pre naše dobro, ani tie najťažšie údery nikdy nebudú to, čo si zasluhujeme pre svoje hriechy. Pretože Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna.
Preložené z: https://www.desiringgod.org/articles/would-a-loving-god-wound-me
