Ako sa blíži 500. výročie reformácie, budeme postupne uverejňovať články z knihy „Pillars of Grace“ (Piliere milosti) od Dr. Stevena J. Lawsona o významných reformátoroch akými boli napr. Martin Luther, Ulrich Zwingli, William Tyndale, Heinrich Bullinger a John Calvin. V dnešnom článku nám Dr. Lawson priblíži pozadie reformácie a reformátorov.
Protestantská reformácia je od svojho začiatku jedným z najrozsiahlejších svet meniacich prejavov Božej milosti od čias prvej cirkvi. Nebol to len jeden ojedinelý čin, ktorý by ju rozšíril po svete, ani ju neviedol jeden človek. Toto históriu meniace hnutie sa odohrávalo na rôznych miestach a počas niekoľkých desaťročí. Ale súhrnne bol tento vplyv obrovský. Známy cirkevný historik Philip Schaff napísal: „Reformácia 16. storočia je po zrode kresťanstve tou najväčšou udalosťou v histórii. Znamenala ukončenie stredoveku a začiatok modernej doby. Počnúc náboženstvom priamo alebo nepriamo ovplyvnila a popohnala dopredu mnoho iných hnutí a tak sa z protestantizmu stala najväčšia hnacia sila v histórii modernej civilizácie.“ Hlavným prínosom reformácie bolo obnovenie pravého evanjelia Ježiša Krista a toto obnovenie malo tiež obrovský vplyv na cirkev, národy a vývoj západnej civilizácie.
Božím vedením bola svetová scéna jedinečne pripravená na reformáciu. Cirkev zúfalo potrebovala reformu. Duchovná temnota bola zosobnená v podobe rímsko-katolíckej cirkvi. Biblia bola uzavretou knihou. Duchovná ľahostajnosť ovládala ľudské mysle. Evanjelium bolo prekrútené. Cirkevná tradícia prevládla nad Božou pravdou. Opustilo sa osobné posvätenie. Prehnité ľudské tradície obkolesovali pápeža a kňazov. Korupcia a bezbožnosť poškvrnili dogmu aj prax.
Na druhej strane sa však už blížili nové časy. Feudálne štáty ustupovali národným štátom. Začínajú mnohé prieskumné výpravy. Krištof Kolumbus objavil v roku 1492 nový svet. Otvárali sa obchodné cesty. Stredná trieda sa začala vzmáhať. Rozširovali sa možnosti vzdelania. Gutenbergov vynález tlačiarne (1454) značne zlepšil šírenie myšlienok. Pod všetkými týmito vplyvmi sa renesancia dostala na výslnie. Navyše ďalšiu obrovskú zmenu na svetovej scéne mala priniesť reformácia, ktorá priniesla najväčšie zmeny v cirkvi Ježiša Krista.
Vzhľadom k takýmto dramatickým zmenám vyvstáva niekoľko otázok: Aké faktory viedli k protestantskej reformácii? Kde sa začala reformácia? Ako vzniklo takéto veľké hnutie? Kam sa rozšírilo? Ktorí ľudia boli kľúčovými vodcami tohto hnutia? Aké biblické pravdy boli odhalené v tomto čase? Na úvod, aby sme mohli zodpovedať tieto otázky, musíme sa sústrediť na tých velikánov viery, ktorí viedli túto reformáciu.
Úradní reformátori
Na začiatku 16. storočia začal Boh vychovávať niekoľko silných osobností, ktorí sú známi ako reformátori. V cirkvách už existovali nejakí reformátori, ale tí, ktorí sa v tomto období dostávali do povedomia verejnosti, boli tými najvzdelanejšími, najzbožnejšími a najvernejšími vodcami, akých cirkev poznala. Boli zahĺbení v Biblii a vyznačovali sa obrovskou odvahou postaviť sa tvárou v tvár opozícii. Boli hlboko oddaní pravde a láske ku Kristovej cirkvi, ktorá ich viedla k snahe o prinavrátenie jej stratenej slávy. Jednoducho povedané, túžili vidieť Boží ľud ako uctieva Boha podľa Písma. Títo muži boli žiariacimi svetlami v temných dňoch.
Podľa slov historika Stephena Nicholsa: „Reformátori sa nepovažovali za žiadnych vynálezcov, objaviteľov alebo tvorcov. Považovali sa za znovuobjaviteľov. Netvorili niečo od základov, ale odhaľovali to, čo postupom času zomrelo. Začali skúmať Bibliu a apoštolskú éru, začali opäť vzhliadať k ranným cirkevným otcom, akým bol napríklad Augustín (354-430), aby našli spôsob, ako by mohli ovplyvniť cirkev a niečo v nej zmeniť. Reformátori mali jedno príslovie: „Ecclesia reformata, semper reformanda,“ čo v preklade znamená: „Cirkev reformovaná a reformujúca sa podľa slova Božieho.“
Úradní reformátori sa nazývajú úradnými, pretože ich reformačné úsilie podporovali aspoň niektoré vládne orgány alebo sudcovia a pretože verili, že občianski sudcovia by mali presadzovať skutočnú pravdivú vieru. Toto pomenovanie je používané preto, aby týchto reformátorov bolo možné odlíšiť od radikálnych reformátorov (Anabaptistov), ktorí nemali podporu úradných inštitúcií.
Jedine Písmo
Časom sa posolstvo reformátorov sformovalo do piatich zásad: sola Scriptura (jedine Písmo), solus Christus (jedine Kristus), sola gratia (jedine milosť), sola fide (jedine vierou), soli Deo gloria (jedine Božia sláva). Prvá z týchto zásad, sola Scriptura, bola hlavným znakom tohto hnutia.
Existujú tri možné formy autorít v našom živote: Po prvé, je tu autorita nášho Pána a Jeho písomné zjavenie. Po druhé, existuje autorita cirkvi a jej vodcov. Po tretie, existuje autorita ľudského rozumu. Keď reformátori hlásali „jedine Písmo,“ vyjadrili svoj záväzok k autorite Boha zjavenej v Písme. James Montgomery Boice vyjadruje základ svojej viery slovami: „Biblia samotná je našou najvyššou autoritou a nie pápež, cirkev, cirkevné tradície alebo cirkevná rada. Ešte menšou autoritou sú nám osobné názory alebo subjektívne pocity. Jedinú autoritu máme v Písme.“ Reformácia bola v podstate obdobím, kedy sa bojovalo o to, ktorá autorita bude mať prednosť. Rím tvrdil, že autorita spočíva v Písme a tradíciách, v Písme a pápežovi, v Písme a cirkevných radách. Reformátori však verili, že autorita patrí jedine Písmu.
Schaff píše: „Zatiaľčo sa humanisti vracali späť ku starovekým klasikám a snažili sa o obnovu gréckeho a rímskeho pohanského myslenia, reformátori sa vrátili späť k Písmu v pôvodných jazykoch a snažili sa obnoviť ducha apoštolského kresťanstva. Mali taký zápal pre evanjelium, ako mali ľudia za čias apoštola Pavla. Kristus vstal zo záhrobia ľudských tradícií a znovu sa začalo kázať Jeho živé slovo plné sily. Biblia, ktorá bola doteraz len knihou kňazov, bola v tomto období znovu preložená lepšie ako kedykoľvek predtým do európskych ľudových jazykov a stala sa tak knihou pre ľudí. Každý kresťan od tohto obdobia môže čerpať priamo z Prameňa živej vody a môže spočívať pri nohách Učiteľa bez akéhokoľvek povolenia alebo zásahu kňaza.
Prameň zvrchovanej milosti
Tento záväzok riadenia sa jedine Písmom viedol ku znovuobjaveniu doktrín milosti. Návrat k Biblii nevyhnutne viedol k poznaniu pravdy o Božej zvrchovanosti pri záchrane Božou milosťou. Ďalšie štyri reformačné zásady: solus Christus, sola gratia, sola fide a soli Deo gloria vyplývajú priamo zo sola Scriptura.
Prvým reformátorom bol augustiniánsky kňaz, ktorý pribil 95 téz proti rímskokatolíckej praxi predaja odpustkov na dvere hradného kostola vo Wittenbergu v Nemecku, 31. októbra 1517. Volal sa Martin Luther (1483-1546). Tento odvážny úkon mnícha s kladivom spustil reformáciu. Nasledovalo ho mnoho iných významných reformátorov ako napríklad Ulrich Zwingli (1484-1531), Hugh Latimer (1487-1555), Martin Bucer (1491-1551), William Tyndale (asi 1494-1536), Philip Melanchton (1497-1560) Rogers (1500-1555), Heinrich Bullinger (1504-1575) a John Calvin (1509-1564). Títo muži boli pevne oddaní pravdám Písma a zvrchovanej milosti.
Preložené z: http://www.ligonier.org/blog/reformation-and-men-behind-it/
Články Stevena Lawsona o reformátoroch prvej vlny:
Pevnosť pravdy: Martin Luther http://pravdavlaske.sk/clanky/
Revolucionár Zürichu: Ulrich Zwingli http://pravdavlaske.sk/clanky/
Velikán prekladateľov: William Tyndale http://pravdavlaske.sk/clanky/
Neúnavný teológ: Heinrich Bullinger http://pravdavlaske.sk/clanky/
Teológ tisícročia: John Calvin http://pravdavlaske.sk/clanky/
