Predchádzajúci článok (1. časť)
Jeden z najčastejších mýtov u evanjelikálov je, že šírenie kresťanstva závisí na jeho popularite. Myšlienkou toho je, že viac ľudí bude činiť pokánie, iba ak bude kazateľ viac „cool“, zábavnejší alebo zaujímavejší. Toto spôsobuje, že zbory sú plné pyšných kazateľov, ktorí sa správajú tak, ako keby ich osobný šarm mal pritiahnuť ľudí ku Kristovi.Ale nie je možné umelo vytvoriť obrátenie ľudí tým, že pozmeníme posolstvo alebo urobíme svojho kazateľa štýlovejším.
Tento omyl vedie ku škodlivej predstave o tom, že kazateľove správanie a reč by sa mali prispôsobiť kultúre, v ktorej žije a slúži. Mnoho kazateľov má tak silnú túžbu po ľudskom prijatí, že sú skutočne ochotní upraviť a zmeniť Božie posolstvo spásy len preto, aby si túto túžbu splnili. Preto slová ako hriech, vina a pokánie sa z kázní pravidelne odstraňujú, aby neurazili alebo nenahnevali nekresťanov.
Takéto kompromisy nijakým spôsobom nezvyšujú počet znovuzrodených ľudí. V skutočnosti majú opačný efekt. Tým, že robia z kazateľov celebrity, ktorí hlásajú umelé evanjelium, spôsobujú to, že zbory sa plnia nekajúcimi hriešnikmi. Namiesto toho, aby sa snažili premieňať svet na obraz cirkvi, tak ich snaha vyúsťuje len do toho, že cirkev sa začína viac podobať svetu. Toto je presne to, čo Kristus učí v Lukášovi 8:5-8, aby sme sa toho stránili.
Ťaživá otázka evanjelizácie
Učeníci, ktorí skutočne túžili po tom, aby mnohí ľudia uverili v Krista, museli byť veľmi ohromení, keď videli, ako sa tie veľké zástupy okolo Ježiša vôbec nekajajú. Takže problém nespočíval v tom, že by Ježiš nedokázal prilákať publikum. Práve naopak: davy okolo Ježiša boli obrovské, často sa ich počet pohyboval desiatkach tisíc. Problém bol v tom, že iba málo ľudí činilo pokánie a prijalo Spasiteľa. Očakávania učeníkov o svetovom kráľovstve bez konca (Izaiáš 9 a 45) sa rozpadali. Keď sa na túto situáciu ľudia pozreli, bolo veľmi jednoduché tvrdiť, že to je kvôli obviňujúcemu, ťažkému a náročnému posolstvu, ktoré Kristus hlásal (Ján 6:60-61).
Pán reagoval na vzmáhajúcu sa vlnu nedôvery tým, že povedal sériu podobenstiev o evanjelizácii. Rok pred tým, ako dal učeníkom veľké zasľúbenie, povedal Ježiš svoje prvé podobenstvo o farmárovi, ktorý seje semeno:
„Vyšiel rozsievač, aby rozsieval svoje semeno. A keď rozsieval, niektoré padlo na kraj cesty: pošliapali ho a nebeskí vtáci ho pozobali. Iné padlo na skalu a keď vzišlo, uschlo, pretože nemalo vlahy. Iné však padlo medzi tŕnie a to ho udusilo. A iné padlo do dobrej zeme, a keď vzišlo, prinieslo stonásobnú úrodu.“ (Lukáš 8:5-8)
Táto ilustrácia z poľnohospodárskeho prostredia je vzorovým vysvetlením toho, ako by mala vyzerať evanjelizácia. Je vymyslená tak, aby odpovedala na základnú otázku ohľadom evanjelizácie: Prečo niektorí ľudia činia pokánie a uveria evanjeliu, zatiaľ čo iní toto evanjelium odmietnu?
Nemenný rozsievač
Text v Lukášovi 8:5-8 je bežne známy pod názvom „Podobenstvo o rozsievačovi“. Avšak tento populárny názov v nás indikuje široko rozšírený omyl ohľadne interpretácie a aplikácie tohto podobenstva. Toto podobenstvo nie je o rozsievačovi.
To, čo je veľmi udivujúce na rozsievačovi v tomto príbehu, je to, ako málo kontroly v skutočnosti mal nad rastom tohto semena. Nie sú tu použité žiadne prídavné mená, ktoré by opisovali jeho skúsenosti alebo spôsob, akým hospodáril.
V ďalšom podobenstve (Marek 4:26-29) Ježiš vyhlasuje, že rozsievač, ktorý seje semeno, ani nevie, ako sa to semeno premieňa na zrelú rastlinu. Po zasiatí semena farmár ide a „v noci spí, vo dne vstáva a zrno klíči a rastie, ani sám nevie ako.“ (Marek 4:27)
Táto nevedomosť nie je ničím výnimočná pre rozsievača v Ježišových podobenstvách a rovnako platí aj pre každého, kto rozsieva. Rast semena je záhadou aj pre toho najzručnejšieho farmára. A táto skutočnosť je kľúčová pre pochopenie Pánovho prvého podobenstva.
Ježiš vysvetlil, že to semeno v jeho podobenstve predstavuje evanjelium alebo „slovo o kráľovstve“, farmár predstavuje evanjelistu a pôda predstavuje srdce poslucháča (Matúš 13:19). Evanjelista rozšíri semeno: to znamená, že vysvetlí evanjelium ľuďom a niektorí z tých ľudí uveria a prijmú toto evanjelium. Ako k tomuto prijatiu evanjelia dôjde, je pre evanjelistu záhadou. Jedna vec je jasná: napriek tomu, že evanjelium je šírené pomocou ľudí, neznamená to, že prijatie evanjelia je závislé od ľudí. Sila evanjelia je v pôsobení Ducha a nie v spôsobe, akým ho tlmočí evanjelista (Rimanom 1:16; 1.Tesalonickým 1:5; 1. Petra 1:23). Je to Duch Boží, ktorý privádza ducha zo smrti do života a nie metódy a techniky evanjelistu.
Apoštol Pavol tento princíp pochopil. Keď priniesol evanjelium do Korintu, založil cirkev a nechal ju v opatere Apollovi. Neskôr opísal túto skúsenosť slovami: „Ja som zasadil, Apollo polial, ale Boh dal vzrast.“ (1. Korinťanom 3:6). Boh bol tým, kto v skutočnosti pritiahol hriešnikov k sebe, zmenil ich srdcia a spôsobil ich posvätenie. Pavol a Apollo boli obaja verní, ale určite neboli príčinou nadprirodzeného života a rastu. Túto pravdu vyjadril Pavol slovami: „Takže ani ten, čo sadí, ani ten, čo polieva, nič nie je, ale Boh, ktorý dáva vzrast.“ (1.Korinťanom 3:7).
Tento Pavlov postoj je v rozpore s populárnym názorom dnešnej doby, že výsledok evanjelizácie môže byť ovplyvnený „správnym“ kultúrnym prispôsobením sa pastora alebo hudobným štýlom, ktorý sa používa popri kázňach. Kazateľ, ktorý si myslí, že jeho módne džínsy urobia evanjelium viac prijateľným, je podobný farmárovi, ktorý investuje veľa peňazí, aby si kúpil módne vrecko na semienka v domnení, že tým bude pôda pre to semeno priaznivejšia.
Ježiš zámerne zdôrazňuje to, že rozsievač nemá vôbec žiadnu kontrolu nad rastom semena. Celé toto podobenstvo poukazuje na to, že pokiaľ ide o evanjelium, je úplne jedno, čo má evanjelista na sebe oblečené alebo ako má upravené vlasy. Takéto vonkajšie faktory nemajú vôbec žiadny vplyv na rast semena. Každý, kto tvrdí, že prispôsobenie sa kazateľa miestnej kultúre spôsobí lepšie prijatie evanjelia kultúrou, v ktorej káže, tak vôbec nepochopil podstatu tohto Ježišovho podobenstva.
Jediné, čo môže farmár urobiť, je rozsievať: A všetko, čo môže evanjelista urobiť, je hlásať. Ak by som si ako kazateľ myslel, že niekoho spasenie závisí od môjho presvedčenia a od mojej osobnosti, nikdy by som nemohol pokojne spávať. Ale miesto toho viem, že „Pán pozná tých, ktorí sú Jeho“ (2. Timoteovi 2:19). Nie je to náhoda, že Nový zákon nikdy nepožaduje od evanjelistu, aby niesol zodpovednosť za spásu inej osoby. Skôr sme povolaní verne hlásať evanjelium a dôverovať v Božiu zvrchovanosť, podobne ako rozsievač v Markovi 4:27, ktorý v noci spal a cez deň rozsieval.
Kristov opis farmára nám poskytuje biblický model evanjelizácie. Evanjelista musí rozsievať semeno evanjelia, bez ktorého by nikto nemohol byť zachránený (Rimanom 10:14-17). Potom musí výsledok odovzdať Bohu, pretože iba Duch dokáže dať život (Ján 3:5-8).
Nemenné semeno
Nie len farmárov spôsob nemá vplyv na úrodu, ale Ježiš rovnako ani neodporúča, aby rozsievač nejakým spôsobom upravoval semeno k tomu, aby uľahčil rast. A to, že Pán Ježiš nehovorí nejako veľa o semene, nám hovorí, že Ježiš predpokladá, že kresťania budú evanjelizovať s jediným skutočným semenom: evanjeliom.
Väčšina kazateľov navonok hlása, že evanjelium je nemenné, ale napriek tomu sú ochotní ostré hrany tohto evanjelia nejakým spôsobom zaobliť, aby neboli také ostré. Moderné evanjelium často predstavuje Boha ako tolerantného voči hriechu a nie ako Sudcu. Hriešnika prezentuje ako obeť hriechu a nie ako páchateľa hriechu. Kristov kríž prezentuje ako neúspech a nenaplnenie snov a nie ako prostriedok zmierenia.
Jednou zo stále opakujúcich sa fráz o evanjelizácii je, že cirkev musí upraviť metódy a formy evanjelizácie bez toho, aby sa zmenilo posolstvo. Lenže sme často svedkami pravého opaku, kedy v snahe zmeniť spôsob evanjelizácie sa mení aj obsah posolstva. Ak verne nehlásame pravdu o ľudskom hriechu, Božej milosti, o potrebe pokánia a viery pre hriešnika a o dokonanom Kristovom diele, tak potom nechránime a ani nezachovávame posolstvo evanjelia.
Veriaci sú striktne napomínaní, aby nemanipulovali s posolstvom evanjelia (Galaťanom 1:6-9, 2. list Jána 9-11). Ak sa frustrovaný evanjelista pozrie na to, aká ťažká je jeho úloha a ako je kultúra, v ktorej žije, uzavretá voči evanjeliu, tak problém nie je vo vernom poslovi alebo v pravom evanjeliu. Problém je skôr v povahe pôdy, do ktorej to pravé semeno spadlo.
A tak v tomto Kristovom podobenstve sú rozsievač aj semeno nemenné a jediné, čo sa mení, je pôda, do ktorej to semeno padá: a to je vnímavosť poslucháča. V ďalších článkoch sa budeme venovať charakteristikám každého typu pôdy, s ktorým sa môžeme stretnúť počas nášho misijného pôsobenia.
Preložené z: https://www.gty.org/library/blog/B170809
