Kristov pohreb neznamenal v žiadnom prípade koniec príbehu. Vrcholom všetkých týchto udalostí a nádhernou pravdou, ktorá robí evanjelium Ježiša Krista tak dobrou správou, je, že „na tretí deň bol vzkriesený podľa Písem“ (1. Korinstkým 15:4). Slovami anjela pri prázdnom hrobe: „Niet Ho tu, lebo vstal.“ (Matúš 28:6)
Rozpamätajme sa na kontext našej biblickej pasáže. Primárnym záujmom Pavla v 1. liste Korintským 15. kapitole je učenie o telesnom vzkriesení. Ide o najdlhšiu kapitolu novozmluvných epištol. Jej dôležitosť je priamo úmerná jej dĺžke. Z pomedzi všetkých právd, ktoré kresťania vyznávajú, nie je žiadna zásadnejšia ako viera v telesné vzkriesenie. To prirodzene začína vzkriesením Kristovho fyzického tela a pokračuje vzkriesením našich vlastných tiel. Bez tohto článku viery je celé kresťanstvo podľa Pavla márnosťou: „Ak Kristus nebol vzkriesený, daromná je vaša viera, ešte vždy ste vo svojich hriechoch. A vtedy zahynuli aj tí, čo umreli v Kristovi. Ale ak jedine v tomto živote máme nádej v Krista, tak sme najúbohejší zo všetkých ľudí.“ (1. Korinstkým 15:17-19)
Vzápätí však prichádza triumfálne vyznanie: „Ale Kristus bol vzkriesený z mŕtvych“ (20. verš). Zmŕtvychvstanie je Božou potvrdzujúcou pečaťou vykupiteľského diela Ježiša Krista. Na kríži, predtým, ako sklonil Svoju hlavu a vypustil Svojho ducha, Ježiš povedal: „Je dokonané!“ Skrze zmŕtvychvstanie pridal Boh Otec Svoje amen. V liste Rimanom 1:4 Pavol píše o Kristovi, „ktorý je podľa Ducha svätosti ustanovený od vzkriesenia z mŕtvych ako Boží Syn s mocou.“ Podobne vraví aj intelektuálom z Atén, „lebo Boh určil deň, keď spravodlivo bude súdiť svet skrze Muža na to ustanoveného, a všetkým pomáha veriť v Neho tým, že Ho vzkriesil z mŕtvych“ (Skutky apoštolov 17:31). Inými slovami, zmŕtvychvstanie Krista je definitívnym dôkazom pravdivosti evanjelia.
Kristovo zmŕtvychvstanie je ústredným bodom, z ktorého všetky biblické pravdy vychádzajú. Reprezentuje vyvrcholenie a triumf každého pravdivého očakávania, ktoré mu predchádzalo počnúc Jóbom 19:25-27: „Ja viem, že môj Vykupiteľ žije a nakoniec sa postaví nad prachom. I keď moja koža bude tak rozrušená, zo svojho tela uzriem Boha, ktorého uvidím pri sebe; moje oči, nie cudzie, Ho uvidia.“ Je základom neotrasiteľnej apoštolskej viery a ťažiskovým bodom správy, ktorú zvestovali. Je živou zárukou každého Božieho zasľúbenia od počiatku do konca Písma. Každý iný zázrak opísaný v Písme vrátanie stvorenia bledne v porovnaní s dôležitosťou tohto zázračného vzkriesenia.
Hoci všetky štyri evanjeliá nesú svedectvo o tom, že Kristus opakovane predpovedal Svoje vlastné zmrtvýchvstanie (Matúš 20:19, Marek 8:31, Lukáš 9:22, Ján 2:19-21, Ján 10:18), učeníci neboli pripravení tomu naozaj veriť. Boli dozaista prekvapení a skeptickí napriek tomu, že našli prázdny hrob. Tomáš bol dôrazný: „Ak neuvidím stopy klincov v Jeho rukách a nevložím si prst na miesto, kde tie klince boli, a ruku Mu nevložím do boku, vôbec neuverím“ (Ján 20:25). Avšak po Jeho mnohých zjaveniach, často pred očami viacerých svedkov, boli tak pevne presvedčení pravdou o vzkriesení, že neexistoval argument, vyhrážka či druh mučenia, ktorý by ich dokázal umlčať. Každý z nich by radšej položil svoj život, ako by poprel zmrtvýchvstanie. Videli Ho, dotýkali sa Ho, jedli s Ním a mali s Ním spoločenstvo. To vysvetľuje tú neuveriteľnú smelosť a odhodlanie, s akou niesli evanjelium všetkým národom. „Lebo my nemôžeme nehovoriť o tom, čo sme videli a počuli“ (Skutky apoštolov 4:20).
Preložené z knihy: The Gospel according to Paul
