

Jednou z vianočných tradícií u nás doma bolo, že sme si čítali vianočný príbeh z evanjelií. Robili sme to každý jeden rok. Keď som bol dieťaťom, otec nám čítal tento príbeh z Matúšovho aj z Lukášovho evanjelia a my sme počúvali sediac pri jeho nohách. Dodnes v tejto tradícii pokračujem.
Pred niekoľkými rokmi, keď sme v zbore študovali evanjelium podľa Matúša, ma napadlo, prečo vlastne náš otec začal čítať 1. kapitolu Matúšovho evanjelia v polovici. Matúš začína svoje evanjelium opisom Kristovho narodenia a Jeho rozsiahlym rodokmeňom. Čítanie tohto rodokmeňu však nebolo nikdy súčasťou našich vianočných čítaní.
Preskočenie rodokmeňa je pri rodinnom čítaní pochopiteľné, obzvlášť vtedy, ak máte ešte malé deti, ktoré sa rýchlo začnú nudiť. Môžem len potvrdiť, že ani mňa nejako veľmi rodokmene vtedy nebavili. Ale keď som si v neskoršom veku uvedomil, že sme tieto rodokmene vynechávali, vzbudilo to vo mne zvedavosť a preto som začal vážne študovať Matúša 1:1-17. Bolo to niečo strhujúce. V skutočnosti, každé jedno meno, ktoré je spomenuté v rodokmeni, odhaľuje niečo o Božej milosti. Ako celok nám tento rodokmeň ukazuje, aká dôležitá bola Božia milosť, ako sa Boh staral a ako zázračne ochraňoval rodokmeň, z ktorého mal prísť na svet Mesiáš.
Kronika Božej milosti
Rodokmene majú v Písme veľký význam. Nie len že sledujú kráľovskú líniu Izraela, ale tak isto načrtávajú vzťah Boha k Jeho vlastnému ľudu. Odhaľujú nám Božiu zvrchovanosť nad udalosťami, ktoré Boh dokonale naplánoval a splnil aj napriek ohromným prekážkam. Ani najhoršie hriechy ľudstva, ani vzbura a zrada, nedokázali zmariť Božie plány. Boh zasľúbil, že Dávidov potomok oslobodí Izrael a bude vládnuť naveky ako Kráľ. V 2. knihe Samuelovej 7:16 hovorí Boh slovami proroka Nátana ku Dávidovi nasledovne: „Trvalý bude tvoj dom i tvoje kráľovstvo večne predo mnou a tvoj trón bude pevný naveky.“
Toto znamenalo, že ktokoľvek chcel mať nárok na izraelský trón, musel preukázať, že pochádza z Dávidovho rodu a že je súčasťou Dávidovej pokrvnej línie. Písmo túto pokrvnú líniu neomylne zaznamenáva v rodokmeni napísanom v Matúšovom evanjeliu.
Rodokmene mali aj veľmi praktický význam v starozmluvnom Izraeli. Mali veľmi dôležitú úlohu pri uzatváraní dôležitých obchodov. Napríklad, vtedajšie zákony týkajúce sa kúpy a predaja majetku boli úzko späté s rodokmeňmi. Aby sa zabránilo tomu, že sa majetky budú predávať z jedného kmeňa do druhého a porušia sa tak územia, ktoré rozdelil Boh medzi jednotlivé kmene, pri kúpe alebo predaji majetku musel dotyčný preukázať svoj pôvod na základe svojho rodokmeňa.
Dokonca aj celý kňažský rod bol závislý na svojom rodokmeni. Všetci izraelský kňazi museli byť z rodu Lévi. Po Babylonskom zajatí rozhodoval Ezdráš na základe rodokmeňov o tom, kto bude vykonávať kňažskú službu. Tí, ktorí nevedeli preukázať svoju pokrvnú líniu, nemohli vykonávať kňazskú službu.
Z týchto dôvodov boli rodokmene dôsledne zaznamenávané a chránené. Tie najdôležitejšie boli zachované v Písme. Tieto praktiky fungovali aj počas Ježišovho narodenia.
V skutočnosti, na začiatku Novej zmluvy vidíme, ako Jozef s Máriou idú do Betlehema, aby sa zaregistrovali na základe svojho pôvodu vo svojom rodnom domove, v Betleheme (Lukáš 2:3-4). Ľudia sa ešte stále aj v tom období navzájom identifikovali na základe rodokmeňov.
Dva rodokmene
Posledné dva rodokmene, ktoré sú v Písme zaznamenané, sledujú Ježišovu pokrvnú líniu (Matúš 1:1-17; Lukáš 3:23-38). Niektorým sa zdá, že si tieto rodokmene odporujú. Keď sa však na ne pozrieme pozornejšie, uvidíme, že to tak nie je. Matúš začína svoj rodokmeň Abrahámom cez Dávida až k Ježišovi. Tento rodokmeň opisuje líniu z Jozefovej strany. Lukáš začína svoj rodokmeň Ježišom a pokračuje líniou zo strany Márie cez Dávida až po Adama.
Všimnite si dôležitú vec: Matúš nehovorí o Jozefovi ako o Ježišovom otcovi ale ako o „Máriinom mužovi“ (Matúš 1:16). Týmto vyjadrením jasne poukazuje na to, že Jozef nebol Ježišovým otcom, pretože Jeho jediným skutočným otcom bol samotný Boh.
Kedže Ježiš nemal ľudského otca, mohol byť Dávidovým potomkom iba z matkinej strany. Napriek tomu právo na vládnutie dedilo dieťa len z otcovej strany, ale Boh sa postaral aj o túto formalitu tým, že Ježiš bol legálne zapísaný ako Jozefov najstarší syn. A preto máme v Písme zaznamenané tieto dva veľmi dôležité rodokmene. Lukáš svojím opisom rodokmeňa poukazuje na to, že Ježiš bol pokrvným Dávidovým potomkom. Mátuš na druhej strane dokazuje, že Ježiš bol skrze svojho adoptívneho otca po právnej stránke v kráľovskej línii. Zo všetkých uhlov pohľadu mal Ježiš právo na vládu.
Dve proroctvá
V skutočnosti bol Ježišov pôvod elegantným riešením jednej z najznepokojivejších dilem starozmluvného mesiášskeho proroctva. Sám Boh preklial kráľovskú líniu. V Jeremiášovi 22:30 je zaznamenané, ako Boh preklína Jojáchína: „Takto vraví Hospodin: Zapíšte tohto muža ako bezdetného, človeka, čo nemá za svojho života úspech, lebo nikomu z jeho potomstva sa nepodarí sedieť na tróne Dávidovom a vládnuť ešte nad Júdom.“
Toto prekliatie nespôsobilo to, že Jojáchín sa stal bezdetným. Týmto prekliatím sa skôr zrušilo právo Jojáchínových detí na kráľovský trón. Týmto by skončil kráľovský rodokmeň. Jeho deti nemohli byť dedičmi. Jeho právo na vládnutie, rovnako ako všetky výsady kráľovského dediča, boli od neho a jeho potomkov nadobro odňaté. Keby bol Jojáchín bezdetný, tak kráľovská línia by bola naozaj ukončená.
Boh mal však svoj plán. Jojáchín bol naozaj posledným kráľom v Dávidovej línii. Na Dávidovom tróne ho nevystriedal jeho syn ale jeho strýko Cidkija (2. kniha Kráľov 24:17). Cidkijova vláda znamenala koniec vládnutia Júdovho kmeňa. A preto bolo Jeremiášove proroctvo naplnené. Ani jeden z Jojáchínových synov alebo ich potomkov nezasadol na trón. Bol to smutný koniec Dávidovej dynastie.
Jeremiášove proroctvo sa zdá byť v absolútnom rozpore s mesiášskym zasľúbením, ktoré hovorilo, že Mesiáš bude pochádzať z Dávidovej kráľovskej línie. Avšak táto línia skončila Jojáchínom. Ako mohli byť teda tieto dve rovnako inšpirované a neomylné proroctvá naplnené? Mesiáš musel pochádzať z Dávidovej kráľovskej línie a zároveň musel byť aj potomkom Jojáchína. Ale ako by mohol vládnuť ako kráľ bez toho, aby porušil proroctvo dané Jojáchínovi o tom, že jeho potomkovia nebudú vládnuť?
Pravda je taká, že keby bol Ježiš biologickým synom Jozefa, nikdy by nemohol mať právo na Dávidov trón. Bol by pod touto kliatbou. Avšak vďaka tomu, že bol Jozefovým synom len z právneho hľadiska, zdedil právo na vládnutie, pretože nebol pod kliatbou, ktorú Boh vyriekol a ktorá sa vzťahovala na každého potomka v kráľovskej línii počnúc Jojáchínom.
Božie zvrchované riadenie udalostí, ktoré umožnili príchod Jeho Syna na svet, je doslova úžasné. Tu to však nekončí. V ďalšom článku sa pozrieme na to, ako si Boh úžasným spôsobom použil hriešnikov v Pánovej línii k tomu, aby Ho priviedol na svet.
John MacArthur
Preložené z: https://www.gty.org/library/blog/B171204