Čo vás viedlo k založeniu zboru v Ríme?
Kombinácia viacerých faktorov: Rastúci pocit povolania, ktorý sme s manželkou prežívali. Povzbudenie zo strany združenia reformovaných baptistických zborov, do ktorého patríme. Rastúci celosvetový záujem o to, aby boli veľké mestá oslovené evanjeliom, a skutočnosť, že Rím je málo evanjelizovaný, je v ňom veľa „náboženstva“ a málo evanjelia.
Aké sú najväčšie prekážky zakladania zborov v Taliansku a konkrétne v Ríme?
Taliansko bolo formované protireformáciou. Evanjelium, ktorému bola krajina vystavená, je rozmazané a zmätené. Čítanie Biblie bolo zakázané, cirkevná kontrola spoločnosti bola obsedantná. Spôsob, akým ľudia žili svoju vieru, bol a stále je, plný pohanských prvkov. K tomu sa pridala moderná vlna sekularizmu, ktorá pridala ďalšiu vrstvu skepsy, čím sa odpor ešte viac prehĺbil. Rím je ešte výnimočnejší, pretože tu je rímskokatolícka cirkev zároveň politickým štátom, čím sa mieša náboženstvo a moc. Rím sa podobá na mesto Efez, opísané v Skutkoch apoštolov 19, kde sa chrám a obchody prelínali v chytrom spojenectve.
Myslíte si, že rímskí katolíci sú nepriateľskí voči počúvaniu evanjelia?
Hlavným problémom je, že väčšina rímskokatolíkov predpokladá, že vie, čo je evanjelium. Predpokladajú, že ich to nejakým spôsobom naučila rímskokatolícka cirkev. Musíme im ukázať, že to tak nie je. Jedna vec je dištancovať sa od rímskokatolíckej cirkvi, ale my sa im snažíme ukázať, že evanjelium je niečo iné, čo treba počuť mimo rímskokatolíckej škatuľky a v jeho biblickom podaní.
Skončila sa reformácia?
Reformácia je podľa Božieho slova trvalou úlohou cirkvi: ecclesia reformata, semper reformanda (cirkev reformovaná, vždy reformujúca sa). Kým sa Kristus nevráti, nikdy sa neskončí. Pokiaľ ide o reformáciu v 16. storočí, otázky, ktoré sa vtedy zdôrazňovali, sú rovnako aktuálne ako kedykoľvek predtým: „formálny“ princíp reformácie, najvyššia autorita Písma, nie je ani zďaleka akceptovaný Rímom. Podľa jeho učenia Tradícia (veľké T) predchádza a prevyšuje písané slovo. O tom, čo je pravdivé, v konečnom dôsledku rozhoduje cirkev. Posledné tri dogmy vyhlásené Rímom – dogma o nepoškvrnenom počatí Panny Márie z roku 1854, dogma o pápežskej neomylnosti z roku 1870 a dogma o nanebovzatí Panny Márie z roku 1950 – sú pre rímskych katolíkov záväzné, a predsa im úplne chýba biblická opora. Biblia je síce dôležitá, ale nepresvedčivá. Pokiaľ ide o „materiálny“ princíp, ospravedlnenie len z viery, Rím odmietol forenzný rozmer ospravedlnenia a rekonštruoval jeho význam v synergickom a sviatostnom rámci, ktorý je s ním v rozpore. Rímskokatolícka cirkev reagovala na reformáciu najprv odsúdením jej učenia a potom sa zaviazala na dlhú cestu aggiornamenta – aktualizácie svojej doktríny a praxe bez zmeny teologického jadra, ktoré zostalo úplne nereformované.
Identifikovali ste dve axiómy ako definície rímskokatolíckeho systému. Jednou z nich je vzťah medzi Kristom a cirkvou. Ako je tento vzťah chápaný v Rímskom katolicizme a aká je odpoveď protestantov?
V rímskom katolicizme existuje tendencia veriť, že cirkev významným spôsobom nadväzuje na vtelenie Ježiša Krista; to vedie k ekleziológii, ktorá sa spája s kristológiou. Rozdiel medzi Stvoriteľom a stvorením sa stiera tým, že sa cirkvi prisudzuje to, čo v konečnom dôsledku patrí jedine trojjedinému Bohu. Kvôli tomuto zmätenému vzťahu medzi kristológiou a ekleziológiou sa v cirkvi vyvinulo sebapochopenie, ktoré umožnilo inštitúcii nárokovať si absolútnu moc (kráľovský úrad), výlučné sprostredkovanie (kňazský úrad) a najvyššiu autoritu v učení (prorocký úrad), a to všetko v mene Krista. Tieto odchýlky od biblického učenia vyplývajú z tohto chybného prepojenia Krista a Cirkvi. Veľké body protestantskej reformácie – len Písmo, len Kristus, len milosť, len viera, len Božia sláva – sú biblickými prostriedkami proti modloslužobnej tendencii každej cirkvi.
Aké je najväčšie nedorozumenie, ktoré majú evanjelikáli o Rímskom katolicizme?
Podľa môjho názoru to súvisí s tým, že sa venuje pozornosť kúskom rímskokatolíckeho systému, pričom sa nechápe celkový obraz, ktorý ho robí tým, čím je. Tento selektívny a atomistický prístup bráni zhodnotiť inštitucionálny pohľad, teologické rozvrstvenie, historický vývoj a celkovú víziu Rímskej cirkvi. Tento systém je navrhnutý tak, aby v sebe spájal rímsky prvok (imperiálne nároky sústredené na hierarchickú štruktúru Ríma) a katolícky prvok (jeho všeobjímajúca stratégia absorbujúca všetky prúdy a hnutia). Mnohí evanjelikáli vidia v rímskom katolicizme to, čo sa im páči alebo čo sú schopní vidieť (napríklad rímskokatolíckeho priateľa alebo príbuzného, hnutie, s ktorým sympatizujú, konkrétnu prax, ktorú podporujú alebo sa im nepáči, populárneho pápeža atď. V tomto prípade sa niekoľko jednotlivostí stáva celkom. Rímsky katolicizmus nie je zhluk nesúvisiacich prvkov, ale dobre prepracovaný svetonázor stelesnený globálnou inštitúciou. Je načase, aby sme prešli od atomistického prístupu k jeho systémovému hodnoteniu.
Ako vyzerá viera a prax priemerného rímskeho katolíka?
V kontextoch, kde je väčšina ľudí rímskokatolíkmi, je mnoho ľudí len nominálne veriacich. Myslia si, že „patria“ do cirkvi, pretože v nej boli pokrstení, ale pokiaľ ide o ich vieru, vyberajú si. V latinskom kontexte, európskom aj americkom, je štandardný rímsky katolicizmus hlboko charakterizovaný mariánskou úctou a inými pobožnosťami viac než čímkoľvek iným. Okrem toho je tento rímsky katolicizmus tak kultúrne zakorenený (napríklad prostredníctvom rodinných väzieb alebo národnosti), že sa stáva nerozoznateľným od hlboko prežívaných osobných a spoločenských identít. Je veľkou výzvou vniesť evanjelium do takýchto kontextov. V oblastiach, kde rímsky katolicizmus nie je väčšinovým vierovyznaním, má tendenciu podobať sa hlavnej náboženskej forme, ktorá tam prevláda. Tak napríklad v Spojených štátoch existujú takzvaní „evanjelikálni“ katolíci – ľudia, ktorí používajú akýsi evanjelický jazyk, keď hovoria o svojej viere, a robia veci, ktoré vyzerajú evanjelikálne, ako napríklad osobná modlitba a čítanie Biblie. Nesúhlasím s používaním výrazu evanjelikálny katolík, pretože rímsky katolicizmus nie je oddaný len Písmu, len milosti a len viere. V konečnom dôsledku nemôžete byť evanjelikálom a rímskym katolíkom zároveň. Iba ak máte rozmazanú a zmätenú predstavu
o tom, čo znamená evanjelikálny, môžete to spájať s rímskokatolíckym.
Aká je potreba väčšieho počtu zborov hlásajúcich evanjelium v Taliansku a iných silne rímskokatolíckych regiónoch? Ako môžeme pomôcť naplniť túto potrebu?
Evanjelikáli tvoria menej ako 1 percento talianskej populácie. Takže potreba je veľká a je potrebné pomôcť. Pomoc, ktorá prinesie zmenu, však musí mať najprv podobu partnerstva po boku cirkví, a nie náhodných jednorazových iniciatív. Potom je potrebné podporovať služby, ktoré sa čoskoro stanú sebestačnými, namiesto vytvárania kultúry závislosti. Po tretie, musí to mať dlhodobú perspektívu vzhľadom na ťažké duchovné podmienky, v ktorých sa pohybujeme.
Zdá sa, že aspoň na Západe väčšina rímskokatolíkov odmieta cirkevné učenie o kontrole pôrodnosti, manželstve a rozvode a o mnohých ďalších témach, a napriek tomu vidíme len veľmi málo disciplinovaných nespokojencov. Prečo je to tak?
Na Druhom vatikánskom koncile v 60. rokoch 20. storočia rímskokatolícka cirkev potvrdila svoju víziu byť cirkvou „ľudu“, a nie cirkvou „veriacich“. Odvtedy sa voči tým, ktorí ekleziálne nedodržiavajú pravidlá, uplatňuje len málo, ak vôbec nejaká disciplína. Táto tendencia je obzvlášť zjavná za pontifikátu pápeža Františka. Jeho základným posolstvom je, že milosrdenstvo sa vzťahuje na všetko a že všetkých ľudí treba skôr potvrdiť tam, kde sú, než ich vyzvať, aby činili pokánie z hriechu a uverili v evanjelium.
Ako by mali reformovaní kresťania komunikovať so svojimi rímskokatolíckymi priateľmi a susedmi?
Mojím pravidlom je čo najviac ich oboznamovať s Písmom. Možno poznajú nejaký kresťanský slovník, ale ten je spravidla poznačený skreslenými tradíciami a deviantnou kultúrnou batožinou. Dôležité je tiež ukázať osobné a komunitné aspekty viery, aby ste im vtelili životaschopné alternatívy pre ich každodenný život. Evanjelium nie je len posolstvom pre jednotlivcov o tom, ako sa dostať do neba, ale plne ortodoxným posolstvom zameraným na Kristovo panstvo zahŕňajúce celý život.
Leonardo De Chirico & Ligonier Ministries
Preložené z: https://learn.ligonier.org/articles/ministering-vaticans-front-yard-interview-leonardo-de-chirico
