Na žiadnom mieste v žiadnom z jeho trinástich listov Apoštol Pavel neprikazuje kresťanom postiť sa. Ani Peter v svojich listoch. Ani Ján. Ani žiadna iná kniha v Novej zmluve.
No aj tak sa už dvetisíc rokov kresťania postia. Jeden z mnohých znakov zdravých a živých kresťanov a zborov je prax postenia sa. A aj keď sa to môže zdať dnes už ako prežitok, postenie sa pretrvalo dve tisícročia ako prostriedok Kristovej pokračujúcej milosti pre Jeho cirkev.
Prečo sa potom stále postíme, keď nám ako kresťanom – na rozdiel od moslimov – to nie je prikázané? Po prvé, učenie Pána Ježiša v evanjeliách, predovšetkým v Matúšovi, je dostatočne jasné. Okrem toho, že nám dal vlastný príklad (Matúš 4:2), hoci svojim nasledovníkom priamo neprikazuje postiť sa, Pán Ježiš vyslovil „Keď sa postíte“, nie „ak sa postíte“ (Matúš 6:16-17). Ba čo viac, keď hovorí o tom, čo Jeho nasledovníci budú robiť po Jeho odchode, hovorí, „potom sa budú postiť“ (Matúš 9:15, Marek 2:20, Lukáš 5:35). Znovu nie ako príkaz, ale ako mocný sľub z perí nášho Spasiteľa. Boli by sme bláznami, pokiaľ by sme to ignorovali.
Raní kresťania sa postili
Za vlastnými slovami Pána Ježiša nachádzame vzorec postenia sa, keď raná cirkev rastie a zväčšuje sa v knihe Skutkov apoštolov. V jednej z najdôležitejších križovatiek v príbehu, vodcovia v Antiochii „slúžili Pánovi a postili sa“, aby hľadali Božie vedenie v kľúčovom momente ich cirkevného života (Skutky apoštolov 13:2-3). Zatiaľ čo tak činili, Duch Svätý k nim prehovoril, „oddeľte mi Barnabáša a Saula pre prácu, do ktorej som ich povolal“ (Skutky apoštolov 13:2). „Nato sa postili znovu a modlili, potom kládli ruky na nich a prepustili ich“ (Skutky apoštolov 13:3).
Potom v 14. kapitole Skutkov apoštolov vidíme vzorec modlitby a pôstu „v každom zbore“. Keď Pavel a Barnabáš znovu navštívili mestá, v ktorých sa na ich prvej misijnej ceste obrátili noví kresťania, „po cirkevných zboroch ustanovili starších“ a „na modlitbách a pôstoch porúčali ich Pánovi, v ktorého uverili“ (Skutky apoštolov 14:23).
Prečo sa Boží ľud postí
Aj keď vo všeobecnosti Nová zmluva hovorí málo o postení sa, dôležité veci zaznamenáva. A v tom, čo nehovorí, sa mocne opiera o Starú zmluvu. Hebrejské písma nehovoria úplné veci o postení sa, ale sú dôležité na to, aby nás pripravili počuť konečné slovo od Krista. Napočítal som viac ako 25 zmienok o pôste v Starej zmluve, no najužitočnejšie bude pozrieť sa na tri skupiny pasáží s jedným spoločným znakom.
Smerom dovnútra: vyjadriť pokánie
Prvý, najčastejší a možno aj najzákladnejší typ pôstu, vyjadruje pokánie. Je to pôst „smerom dovnútra“. Boží ľud si uvedomuje svoj hriech – zvyčajne nejde o malú indiskrétnosť alebo pochybenie v úsudku ale o hlbokú a predlžovanú rebéliu – a prichádza hľadať Jeho odpustenie.
Napríklad v 7. kapitole 1. knihy Samuelovej sa Boží ľud stal znovu vedomým si svojich minulých a súčasných modiel a Božej trestajúcej ruky. Chceli sa vrátiť k Pánovi a nanovo „upriamiť svoje srdcia na Hospodina a slúžiť Jemu samému“ (1. Samuelovi 7:3). Zhromaždili sa pod Samuelovým vedením, postili sa na znak svojho pokánia a vyznávali „Zhrešili sme proti Hospodinovi“ (1. Samuelova 7:6). Podobne v 21. kapitole 1. knihy Kráľov, hoci kráľ Acháb „sa zapredal páchať to, čo sa Hospodinovi nepáči“ (1. Kráľov 21:25), „sa Acháb pokoril“ pôstom, keď bol konfrontovaný prorokom Eliášom – a Boh nadšene oddialil hroziacu katastrofu, dokonca aj kvôli takémuto zlému kráľovi (1. Kráľov 21:29).
V 9. kapitole knihy Nehemiáša sa Boží ľudia „zhromaždili na pôst, oblečení do vrecoviny“, aby vyznali svoje hriechy a hľadali Božie odpustenie (Nehemiáš 9:1-2). V 9. kapitole Daniela si prorok uvedomuje, že prišiel čas odchodu z exilu. Daniel zaznamenáva: „Potom som sa obrátil tvárou k Pánu Bohu, aby som sa v pôste, vo vrecovine a v popole, úpenlivo modlil.“ (Daniel 9:3). „Modlil som sa k Hospodinovi, svojmu Bohu, vyznával som“ (Daniel 9:4) hriechy Božieho ľudu v nádeji na zmierenie. A tiež Joel 1:14 a 2:12 volá po pôste na pokánie pre odvrátenie sa od hriechu k Bohu – ako v Ninive, keď ľudia uverili Jonášovej správe, ktorú váhavo priniesol. „Vyhlásili pôst od najväčšieho až po najmenšieho a obliekli sa do vrecoviny.“ (Jonáš 3:5). Starozmluvní svätí často vyjadrovali „vnútorné“ srdce pokánia k Bohu nielen slovami ale aj výkričníkom pôstu. Takéto pôsty si nenárokovali získať odpustenie, ale preukazovali pravdivosť ich pokánia.
Smerom navonok: oplakávať tvrdé okolnosti
No postenie sa nevyjadruje len pokánie. Mnohokrát je pôst prejavom trúchlenia, žiaľu alebo náreku nad ťažkými okolnosťami. Šev, ktorý drží pokope 1. a 2. knihu Samuelovu, je smrť Saula a nariadený národný smútok. 1. kniha Samuelova končí sedemdňovým pôstom za Saula (1. Samuelova 32:13, 1. Kronická 10:12). Keď začína 2. kniha Samuelova a novinka zastihne Dávida a jeho mužov, „smútili, plakali a postili sa až do večera pre Saula a jeho syna Jonatána aj pre ľud Hospodinov, aj pre dom Izraela, pretože padli mečom“ (2. Samuelova 1:12). Pôst nebol vyjadrením pokánia za osobný hriech, ale smútku zo smrti ich kráľa.
Keď v 4. kapitole knihy Ester príde novina o Hámánovom kráľovskom rozkaze, „v každej provincii, do ktorej sa dostal kráľovský rozkaz a jeho zákon, nastal pre Židov veľký zármutok, pôst, plač a trúchlenie; vrecovina a popol sa stali lôžkom mnohých.“ (Ester 4:3). Keď sa Dávid modlí o zrade, ktorej sa na ňom dopustili jeho priatelia, hovorí, že sa radujú z jeho nešťastia, hoci „ja pôstom som si koril dušu“ a trúchlil, keď oni boli chorí (Žalm 35:13-14). V 69. Žalme hovorí Dávid, že „plakal a postil sa“ (Žalm 69:10), nie kvôli svojmu vlastnému hriechu, no kvôli tomu, že bol na posmech. Podobne Ezdráš „sedel ako omráčený“ (Ezdráš 9:3-4) a postil sa (Ezdráš 9:5) nie pre svoj vlastný hriech, ale preto, že sa dozvedel, že „sväté semeno zmiešali s národmi krajín“ (Ezdráš 9:2).
Pôst dal vyznieť bolesti a zármutku z náhlych a závažných „vonkajších“ okolností a predkladal srdce viery smerom k Bohu uprostred veľkých tragédií.
Smerom dopredu: hľadať Božiu priazeň
Nakoniec nachádzame druh postenia sa „dopredu“, nie ako odpovede na hriech vovnútri alebo žiaľ zvonku ale ako v určitom zmysle proaktívnejší prístup žiadajúci Božie vedenie alebo budúcu priazeň. Prvá zmienka o pôste v Biblii prichádza v nechutnom konci knihy Sudcov a obsahuje tento prvok orientácie „dopredu“. Boží ľud nielen že plače nad začínajúcou občianskou vojnou, ale tiež požaduje Božie vedenie (podobne ako Skutkoch apoštolov 13:2), či ísť alebo neísť do bitky s Benjamínovým kmeňom (Sudcovia 20:26). Vidíme takúto orientáciu „dopredu“ v 2. Kronickej 20:3: S veľkým davom prichádzajúcim proti jeho ľudu, kráľ Jóšáfát hľadal Pána a vyhlásil pôst. Prosil o Božie nasmerovanie „sami nevieme, čo máme robiť; len na Teba hľadia naše oči“ (2. Kronická 20:12).
Aj Dávid hľadal Božiu záchranu, keď volal, „kolená sa mi podlamujú od pôstu“ (Žalm 109:24) a prosil o uzdravenie svojho novonarodeného dieťaťa cez pôst zameraný na budúcnosť (2. Samuelova 12:16, 21:23). „Ktože vie; azda sa Hospodin zmiluje nado mnou a dieťa ostane nažive“ (2. Samuelova 12:22).
Postenie sa „dopredu“ za Božiu priazeň zohrávalo kľúčovú rolu v zachovaní a návrate Božieho ľudu z exilu. Skôr než Ester predstúpila pred kráľa, aby uňho hľadala priazeň, hľadala priazeň u Boha pôstom:
„Choď, zvolaj všetkých Židov, ktorých nájdeš v Šúšáne, a postite sa za mňa: nejedzte ani nepite tri dni, vo dne ani v noci. I ja a moje dievčatá sa takto budeme postiť. Potom pôjdem ku kráľovi, i keď to nie je v súlade so zákonom. Keď zahyniem, nech zahyniem“ (Ester 4:16).
Boh odpovedal a cez Ester zachránil Svoj ľud.
Dokonca aj Dárius, kráľ v posledných fázach exilu Izraelcov, hľadal Danielovo vyslobodenie od levov (v často prehliadanej časti príbehu) pôstom (Daniel 6:19). Pred odchodom z Babylonu Ezdráš vyhlásil pôst „aby sme sa pokorili pred svojím Bohom a vyprosili si od Neho priaznivú cestu pre seba, pre svoje deti aj pre svoj majetok“ (Ezdráš 8:21.23). Tiež pre Nehemiáša (podobne ako v 2. Kronickej 20:3) pôst nevyjadroval žiaľ a trúchlenie (Nehemiáš 1:4), ale viedol k hľadaniu Božej priazne: „Ach, Pane, nech vníma Tvoje ucho modlitbu Tvojho služobníka a modlitbu Tvojich služobníkov, ktorí sú ochotní báť sa Tvojho mena: daj úspech svojmu služobníkovi dnes“ (Nehemiáš 1:11). Modlil sa a postil. Potom vo viere predstúpil pred kráľa.
Pôst často slúžil ako zosilňovač popri modlitbe „dopredu“ za Božie vedenie, za milosrdenstvo pri cestovaní a za špeciálnu priazeň.
Spojivo: smerom k Bohu
To nie je všetko, čo hovorí Stará zmlva o postení sa (viď napr. náprava v Izaiášovi 58:3-6, Jeremiášovi 14:12 a Zachariášovi 7:5, 8:19), no platia aj vyššie uvedené tri všeobecné kategórie: pôst vyjadruje (vnútorné) pokánie, žiali nad (vonkajšími) tragédiami alebo hľadá Božiu (budúcu) priazeň.
Všetky skutočné pôsty drží pokope jedno spojivo. Pôst podobne ako modlitba musí byť vždy zameraný smerom k Bohu.
Verný pôst, nech su jeho dôvody už akékoľvek, je zakorenený v ľudskom nedostatku a potrebe po Bohu. Potrebujeme Jeho pomoc, Jeho priazeň, Jeho vedenie, Jeho blízkosť, Jeho prítomnosť a Jeho požehnanie. Potrebujeme Jeho záchranu a útechu v problémoch. Potrebujeme Jeho odpustenie a milosť, pretože sme zhrešili. Potrebujeme Boha. On, a nie ľudské okolnosti alebo aktivita, je spoločným menovateľom pôstu. Pôst vyjadruje Bohu našu potrebu po Ňom. Máme každodenné potreby a máme nezvyčajné potreby. Modlíme sa za každodenný chlieb a v časoch špeciálnej potreby siahame po zosilňovačovi modlitby nazývanom pôst.
Kresťanský pôst je jedinečný
Kresťania musia dodať ešte jeden posledný a podstatný diel k pôstu: hĺbku a jasnosť a istotu, ktorú máme v Kristovi. Keď vyjadrujeme Bohu naše špeciálne potreby pre Neho – či už v pokání alebo v smútku alebo pre Jeho priazeň – robíme tak so žulou pod nohami. Keď nás naša bolestivá potreba zvádza zamerať sa na to, čo nemáme, pôst nám pripomína to, čo máme. Boh už po nás prišiel. Kristus už zomrel a vstal z mŕtvych. Vierou sme už Jeho. Už máme Jeho Ducha v nás, skrze nás a pre nás. Naša budúcnosť je už v bezpečí. Už máme skutočný domov.
V pôste vyznávame, že ešte nie sme doma, no pripomíname si, že nie sme bezdomovci. V pôste voláme k nášmu Ženíchovi a pripomíname si, že máme Jeho prisľúbenia. V pôste vyznávame svoj nedostatok, no pripomíname si, že Ten, ktorý má všetko, prisľúbil svoju dokonale načasovanú pomoc.
„Kresťanský pôst je jedinečný medzi všetkými ostatnými pôstami na svete,“ hovorí John Piper. „Je jedinečný, pretože vyjadruje viac než túžbu po Kristovi alebo hlad po Kristovej prítomnosti. Ide o hlad, ktorý je zakorenený a postavený na už prítomnej a zažívanej realite Krista v histórii a v našich srdciach.“ V Kristovi pôst nie je len vyjadrením našej potreby smerom k Bohu. Nie je to len priznanie, že nie sme plní. Pôst je oznámením – uprostred našej samotnej potreby – že nie sme prázdni.
Preložené z: https://www.desiringgod.org/articles/why-do-christians-fast