„Nie, hovorím vám; ale ak sa nebudete kajať, všetci podobne zahyniete.“ Lukáš 13:3
Pokánie je jedným zo základných kameňov kresťanstva. V Novej zmluve nájdeme prinajmenšom šesťdesiat zmienok o pokání. Ktorú prvú doktrínu kázal náš Pán Ježiš Kristus? Vieme, že hovorí: „Kajajte sa, verte evanjeliu.“ (Marekk 1:15). Čo hlásali apoštoli, keď ich Pán vyslal prvýkrát na misiu? „Oni šli a hlásali, že treba robiť pokánie.“ (Marek 6:12). Aké bolo poverenie, ktoré dal Ježiš Svojim učeníkom, keď opúšťal svet? Že „sa musí kázať v Jeho mene pokánie na odpustenie hriechov všetkým národom“ (Lukáš 24:47). Čo bolo konečnou výzvou prvej kázne, ktorú kázal Peter? „Kajajte sa! A nech sa každý z vás dá pokrstiť.“ „Kajajte sa a obráťte“ (Skutky 2:38; 3:19). Ako zhrnul Pavel doktrínu pre efezských starších, keď od nich odchádzal? Povedal im, že ich verejne učil z domu do domu „svedčiac pevne Židom i Grékom o obrátení mysle k Bohu, o pokání, a o viere v nášho Pána Ježiša Krista.“ (Skutky 20:21). Aký popis svojej služby dal Pavel, keď sa bránil pred Festom a Agrippom? Povedal im, že ukazoval všetkým ľuďom, „aby sa kajali, obrátili sa k Bohu, a konali skutky hodné pokánia.“ (Skutky 26:20). Ako hovorili veriaci v Jeruzaleme o obrátení pohanov? Keď o ňom počuli, hovorili, „Teda aj pohanom dal Boh pokánie, aby mali život.“ (Skutky 11:18)… Iste musíme všetci súhlasiť, že to sú vážne dôvody na zamyslenie sa. Mali by nám ukázať dôležitosť, prečo som sa teraz zameral práve na toto. Mylné uvažovanie o pokání je najnebezpečnejším omylom. Chybné uvažovanie o pokání je chybné uvažovanie o samotnom koreni nášho náboženstva. Čo teda je pokánie? Kedy sa dá povedať o človeku, že činí pokánie?
Pokánie je dôkladná zmena ľudského prirodzeného srdca ohľadom hriechu. Všetci sme sa narodili v hriechu. Prirodzene milujeme hriech. Hrešíme, akonáhle začneme konať a uvažovať, podobne ako keď vtáča začne lietať a ryba začne plávať. Nikdy neexistovalo dieťa, ktoré by sa muselo učiť klamstvu, zmyselnosti, vášni, tvrdohlavosti, nenásytnosti, pýche a hlúposti. Tieto veci sa deti neučia od zlej partie ani sa ich neučia nejako postupne v dlhých a únavných lekciách podľa inštrukcií. Tieto veci pramenia z nich samotných, aj keď sú chlapci a dievčatá vychovávaní mimo zlého vplyvu iných. Semená zlého v nich sú evidentne prirodzeným výsledkom ich srdca. Prirodzená tendencia všetkých detí k týmto veciam je nevyvrátiteľným dôkazom zvrátenosti a padlosti človeka. Avšak keď je toto naše srdce zmenené Duchom Svätým, keď táto prirodzená láska k hriechu je vyhnaná, potom sa deje zmena, ktorú Božie slovo nazýva „pokánie“. O človeku, v ktorom je táto zmena vytvorená, sa hovorí, že „činí pokánie.“ Taký človek môže byť nazvaný tiež „kajúci“ človek…
- Opravdivé pokánie začína poznaním hriechu. Oči kajúcnika sa otvoria. Vidí so zdesením a zmätením dĺžku a šírku Božieho svätého zákona a rozsah, nesmierny rozsah, svojich vlastných prestúpení tohto zákona. Objaví – na svoje veľké prekvapenie – že keď si o sebe myslel, že je „dobrý muž“ či muž „s dobrým srdcom“, žil v obrovskom blude. Zisťuje, že je v skutočnosti skazený, vinný, zvrátený a zlý v Božích očiach. Jeho pýcha sa láme. Jeho myšlienky sa topia. Vidí, že nie je nič viac a nič menej než len veľký hriešnik. Toto je prvý krok v opravdivom pokání.
- Opravdivé pokánie pokračuje vzbudením ľútosti za hriech. Srdce kajúcnika je dotknuté silnou ľútosťou nad minulými priestupkami. Jeho srdce je ranené tým, ako mohol žiť tak šialene a tak zvrátene. Žiali nad premárneným časom, nad premrhaným talentom, nad zneuctením Boha, nad svojou zranenou dušou. Samotná spomienka na toto všetko ho zarmucuje. Jarmo týchto vecí sa niekedy takmer ani nedá vydržať. Ak človek takýmto spôsobom žiali, je v druhom kroku opravdivého pokánia.
- Opravdivé pokánie pokračuje ďalej a spôsobuje v človeku vyznanie hriechu. Jazyk kajúcnika sa rozviaže. Cíti, že musí hovoriť k tomu Bohu, proti ktorému zhrešil. Niečo v ňom mu hovorí, že musí plakať k Bohu, modliť sa k Bohu a hovoriť s Bohom o stave svojej vlastnej duše. Musí vyliať svoje srdce a priznať svoje neprávosti pri tróne milosti. V sebe samom má ťažké jarmo a už nemôže byť ďalej ticho. Nemôže si nič nechať pre seba. Nič nebude skrývať. Ide pred Boha s chvením a hovorí: „Zhrešil som proti nebu a proti Tebe: moja neprávosť je veľká. Bože, buď milostivý, mne hriešnemu!“ Keď teda človek prichádza k Bohu s vyznaním, je to tretí krok opravdivého pokánia.
- Opravdivé pokánie sa naviac ukazuje pred svetom ako dôkladné oddelenie sa od hriechu. Život kajúcnika sa zmení. Jeho každodenné správanie je úplne zmenené. Nový Kráľ vládne v jeho srdci. Odkladá starého človeka (Efezským 4:22). Túži uvádzať do praxe to, čo Boh prikazuje; a naopak, túži sa vyhýbať všetkému, čo Boh zakazuje (napr. Lukáš 8:15; Žalmy 25:11; Lukáš 18:13). Snaží sa všemožným spôsobom strániť sa hriechu, bojovať s hriechom, viesť vojnu s hriechom a zvíťaziť nad hriechom. Prestáva konať zlo. Učí sa konať dobro. Ostro sa oddeľuje od zlých ciest a zlej spoločnosti. Pracuje na tom, akokoľvek slabo, aby žil novým životom. Keď toto koná, ide o štvrtý krok v opravdivom pokání.
- Opravdivé pokánie sa nakoniec preukazuje tak, že v srdci je vytvorený nový návyk hlbokej nenávisti ku každému hriechu. Myseľ kajúcnika sa stáva postupne svätou. Hnusí sa mu to, čo je zlé, a ujíma sa v ňom to, čo je dobré (Rimanom 12:9). Má potešenie v Božom zákone (Žalmy 1:2). Často sa vzdáva svojich sebeckých túžob. Rozoznáva v sebe boj so zlými túžbami proti Duchu Božiemu (Galatským 5:17). Rozoznáva v sebe chlad, keď by mal byť zapálený. Chce cúvnuť, keď by mal ísť dopredu. Je mu zaťažko byť v službe Bohu, hoci by mal žiť touto službou. Je si hlboko vedomý svojich vlastných slabostí. Vzdychá pod váhou svojej vlastnej skazenosti. Ale aj tak, napriek tomu všetkému, jeho srdce je zaujaté Bohom. Môže povedať s Dávidom: „Preto všetky Tvoje príkazy mám za úplne správne; každý lživý chodník nenávidím. (Žalmy 119:128). Keď toto dokáže človek povedať, ide o piaty krok opravdivého pokánia.
Opravdivé pokánie, ktoré som práve popísal, nie je v srdci hocijakého človeka nikdy samo. Vždy má sprievodcu – požehnaného sprievodcu. Je vždycky sprevádzané živou vierou v nášho Pána a Spasiteľa Ježiša Krista. Kdekoľvek je viera, tam je i ľútosť; kdekoľvek je ľútosť, tam je i viera. Nerozhodujem, čo prichádza ako prvé – či je ľútosť pred vierou alebo viera pred ľútosťou. Ale s odvahou hovorím, že tieto dve milosti nikdy nenájdete oddelené jednu od druhej.
Dbajte na to, aby ste sa nepomýlili ohľadom povahy opravdivého pokánia. Diabol pozná až príliš dobre hodnotu tejto prevzácnej milosti, preto sa snaží o falošnú imitáciu. Diabol dáva do pohybu falzifikáty tejto milosti a skúša nimi oblafnúť ľudské duše. Uistite sa, že nie ste klamaní.
- Dávajte si pozor, aby vaše pokánie bolo záležitosťou vášho srdca. Nie je to zachmúrená tvár, svätuškársky výzor ani sebazničujúci asketizmus – to samotné ešte nečiní opravdivé pokánie. Skutočné pokánie je niečo oveľa hlbšie ako len nejaká povrchná záležitosť vonkajšku: tváre, odevu, dní a foriem. Acháb si na seba dal odev pokánia, keď naňho prišiel rad – no Acháb nikdy pokánie nečinil (1. Kráľov 21:27).
- Dávajte si pozor, aby vaše pokánie bolo nasmerované k Bohu. Félix sa triasol, keď počul apoštola Pavla kázať (Skutky 24:25). Ale… toto nie je opravdivé pokánie. Dbajte, aby vás vaše pokánie viedlo k Bohu, aby ste sa utiekali k Bohu ako k svojmu najlepšiemu Priateľovi.
- Dávajte si pozor, aby vaše pokánie bolo pokáním sprevádzaným dôkladným opustením hriechu. Citliví ľudia plačú, keď počúvajú dojemné nedeľné kázne a hneď nato sa vracajú na zábavy. Pocity v náboženstve sú viac než bezcenné, pokiaľ nie sú sprevádzané praktickým životom. Samotné citové rozrušenie bez dôkladného oddelenia sa od hriechu nie je pokáním, ktoré Boh schvaľuje.
- Dávajte si pozor nad to všetko, aby vaše pokánie bolo úzko spojené s vierou v Pána Ježiša Krista. Dbajte, aby vaše vyznanie bolo vyznaním, ktoré nikdy nespí, iba odpočíva pri kríži, na ktorom zomrel Ježiš Kristus. Judáš Iškariotský mohol povedať „zhrešil som“ (Matúš 27:4), ale nikdy sa neobrátil na Ježiša. Nikdy na Neho nepozrel s vierou, a preto zomrel vo svojich hriechoch. Vyznaj hriechy a utekaj ku Kristovi. Žiaľ, pretože tieto hriechy prebodli Pána, ktorý ich na kríži niesol. Nech sa kajúca duša zameria na Krista a smúti nad pomyslením, čo všetko napáchala takémuto milostivému Spasiteľovi. Choď na Sinaj, počuj Desať Božích prikázaní, pozri sa na peklo, premýšľaj o hrôzach zatratenia. Všetko to možno vyvoláva u ľudí obavy, no prináša to svoj úžitok. Viac než na Sinaj však pozeraj na Kalváriu. Pozri na krvácajúceho Ježiša, ten najsilnejší motív ľútosti. Takéto pokánie zostupuje z neba. Takéto pokánie je zasadené do srdca človeka Bohom Duchom Svätým.
Úryvok z knihy Staré cesty [Old Paths].
Preložené z knihy: „God’s Gospel of Grace“: https://www.chapellibrary.org/book/ggog/gods-gospel-of-grace
