V roku 1527, po menej ako 200 rokoch, od kedy čierna smrť zabila asi polovicu populácie v Európe, sa tento mor znovu objavil v Lutherovom rodnom meste, Wittenberg, a v okolitých mestách. V liste pastorovi Johannovi Hessovi, ktorý prosil o pomoc, hovorí Martin Luther o zodpovednosti bežných občanov počas nákazy. Jeho rada slúži ako praktická pomôcka kresťanom, ktorí čelia prepuknutiu infekčným chorôb aj dnes.
O tom, či môže niekto ujsť pred smrteľným morom
Milosť a pokoj od Boha, nášho Otca, a nášho Pána Ježiša Krista. Váš list, ktorý bol ku mne do Wittenbergu zaslaný, som prijal pred nejakým časom. Prajete si vedieť, či je vhodné, aby kresťan pred smrteľným morom utekal. Mal som Vám odpísať už skôr, ale Boh ma nejaký čas vychovával a karhal tak prísne, že som nebol schopný čítať ani písať. Ba čo viac, príde mi, že Boh, milostivý Otec, Vás tak bohato obdaril múdrosťou a pravdou, že by ste sami mali byť schopný rozhodnúť v tejto záležitosti alebo aj vážnejších problémoch podľa Ducha Jeho milosti bez našej pomoci.
Ale keď mi už píšete a pokorili ste sa tým, že ste nás požiadali o zaslanie nášho pohľadu na túto záležitosť, tak potom rovnako, ako Pavel opakovane učí, nech sa zhodneme a sme jednej mysle vo všetkom (1. Korintským 1:10, 2. Korintským 13:11, Filipským 2:2). Preto Vám dávame vedieť svoj postoj, nakoľko nám len túto záležitosť dal Boh pochopiť a vnímať. Pokorne to predkladáme Vášmu úsudku a úsudku všetkých oddaných kresťanov, aby rozumne dospeli k vlastnému rozhodnutiu a záveru. Keďže zvesti o smrti počuť v týchto aj ďalších oblastiach krajiny, dali sme súhlas tieto inštrukcie vytlačiť, pretože ďalší ich možno budú chcieť použiť.
Niektorí ľudia sú pevného presvedčenia, že nikto nepotrebuje a ani by nemal utekať pred smrteľnou chorobou. Keďže smrť je Božím trestom, ktorý je na nás zoslaný pre naše hriechy, musíme sa podriadiť Bohu a s vernou a pevnou vierou očakávať svoj trest. Útek považujú za jednoznačnú chybu a nedostatok viery v Boha.
Ďalší zaujali postoj, že hocikto môže pokojne utiecť, obzvlášť ak nie je vo verejnej funkcii. Nemôžem odsudzovať skvelé rozhodnutie svojich predchodcov. Zastali sa správnej veci, menovite silnej viery v Boha, a zaslúžia si uznanie, pretože túžia po tom, aby každý kresťan mal silnú a pevnú vieru. Čakanie na smrť, z ktorej má stále strach väčšina svätých, totiž vyžaduje viac ako len mliečnu vieru. Kto by takýchto úprimných ľudí, pre ktorých je smrť maličkosťou, nepochválil? Ochotne prijali Boží trest bez toho, aby Ho pokúšali.
Všeobecne platí, že málo kresťanov je silných a väčšina je slabých, avšak nikto nemôže klásť svoje bremeno na niekoho druhého. Človek so silnou vierou môže vypiť smrteľný jed a nič sa mu nestane (Marek 16:18), zatiaľ čo slabý by si pripil na svoju smrť. Peter mohol chodiť po vode, pretože prejavil silnú vieru. Len čo zapochyboval a jeho viera zoslabla, začal sa ponárať a takmer sa utopil. Keď silný muž cestuje so slabým mužom, musí rýchlosť svojej chôdze prispôsobiť jeho schopnostiam, inak nastolí smrteľné tempo pre svojho slabšieho spoločníka. Kristus nechce, aby boli Jeho slabší opustení, ako vyučuje Pavel v Rimanom 15:1 a 1. Korintským 12:22.
Stručne povedané, útek pred smrťou sa môže odohrať dvomi spôsobmi. Po prvé, môže byť neposlušnosťou voči Božiemu slovu a Jeho nariadeniu. Napríklad môže ísť o prípad človeka, ktorý je uväznený kvôli Božiemu slovu a ktorý by útekom pred smrťou toto slovo zavrhol. V takejto situácii má ktokoľvek od Krista mandát a poverenie neutekať, ale radšej utrpieť smrť, ako vraví: „A nebojte sa tých, ktorí zabíjajú telo, ale dušu nemôžu zabiť; bojte sa skôr Toho, ktorý aj dušu aj telo môže zahubiť v pekle… Kto by ma však zaprel pred ľuďmi, toho zapriem aj ja pred svojím Otcom, ktorý je v nebesiach“ (Matúš 10:28.33).
Tí, ktorí sú v duchovnej službe, teda pastori a kazatelia, musia zostať neochvejní aj v smrteľnom nebezpečenstve. Máme jasný príklad od Krista: „Ja som dobrý pastier. Dobrý pastier život kladie za ovce. Nájomník a ten, čo nie je pastier, a ovce nie sú jeho, keď vidí prichádzať vlka, opúšťa ovce a uteká, a vlk ich chytá a rozháňa“ (Ján 10:11-12). Keď ľudia umierajú, najviac potrebujú duchovnú službu, ktorá by ich posilnila a ich duše povzbudila slovom a sviatosťou. Avšak keď je v jednej oblasti dostatok kazateľov a dohodnú sa, že niektorí duchovní odídu, aby sa zbytočne nevystavovali nebezpečenstvu, nepovažujem to za hriešne konanie, pretože duchovná služba je zabezpečená a ostatní boli ochotní v prípade potreby zostať.
Čítame o sv. Atanázovi, ako utiekol zo svojho zboru, aby si zachránil život, pretože tam bolo dostatok ďalších, ktorí sa postarali o jeho úrad. Podobne aj bratia z Damasku spustili Pavla v koši poza múry mesta, aby ušiel (Skutky apoštolov 9:25). Taktiež v Skutkoch apoštolov 19:30 Pavel súhlasil, že nepôjde do zhromaždenia kvôli číhajúcemu nebezpečenstvu. V súlade s tým sú všetci vo verejnej funkcii, ako napríklad starostovia a sudcovia, povinní zostať. Deje sa tak v zhode s Božím slovom, pretože On ustanovuje svetské autority a nariaďuje im spravovať, chrániť a udržovať krajinu, ako vyučuje sv. Pavel v Rimanom 13:4: „Veď je služobníkom Božím tebe k dobrému.“
Kde existuje dostatok ľudí pre opatrovníctvo a postaranie sa o chorých, či už dobrovoľne alebo príkazom, a tí, ktorí sú slabí vo viere, sa ubezpečia, že nie je potrebná ich dodatočná pomoc, chorí ich nepotrebujú alebo odmietajú ich službu, usudzujem, že si môžu slobodne vybrať, či utiecť alebo zostať. Ak je niekto dostatočne odvážny alebo silný vo viere, len nech zostane na mieste v mene Božom. Zaiste nejde o hriech. Ak je niekto slabý a bojí sa, nech ujde v mene Božom, dokiaľ nezanedbáva svoju povinnosť voči blížnemu a urobil primerané opatrenia, aby bola zabezpečená ošetrovateľská starostlivosť. Utiecť pred smrťou a zachrániť si život je prirodzenou reakciou, ktorú do nás vštepil Boh, a nie je to nič zakázané, dokiaľ to nie je konanie proti Bohu alebo blížnemu, ako hovorí Pavel v Efezským 5:29: „Veď nikto nikdy nemal v nenávisti svoje telo, ale ho živí a opatruje.“
Iní sú až príliš nedbalí a bezstarostní. Pokúšajú Boha a nehľadia na nič, čo by mohlo pôsobiť proti smrti alebo moru. Pohŕdajú liekmi, nevyhýbajú sa miestam a ľuďom nakazeným morom, veselo si z toho urobili šport a snažia sa ukázať, akí sú nezávislí. Vedia, že ide o Boží súd. Hovoria si, že ak ich Boh chce ochrániť, tak to urobí aj bez liekov alebo našej starostlivosti. Toto nie je dôvera v Boha ale Jeho pokúšanie. Rovnako si môže niekto zdôvodniť nejedenie, nepitie, neprikrývanie sa a smelo prehlasovať, že ak Boh chce, tak ho ochráni pred hladom aj chladom aj bez jedla a šiat. To by zaiste bolo samovraždou. Je hanebné, keď niekto nevenuje pozornosť svojmu vlastnému telu, nechráni ho pred morom, ako najlepšie môže, a potom infikuje a otrávi ostatných, ktorí mohli zostať nažive. Je preto zodpovedný pred Bohom za smrť blížnych a stáva sa mnohonásobným vrahom. Takíto ľudia sa správajú, akoby bol v meste požiar a netrápi ich to. Umožňujú tak plameňom, aby pohltili celé mesto a hovoria, že ak bude Boh chcieť, môže tomu zabrániť aj bez hasenia. Nie, priateľ môj, toto nie je dobré.
Ber lieky a medicínu, ktorá ti pomáha, vydymuj dom, dvor a ulicu (pozn. prekladateľa: dezinfekcia sa vykonávala dymom z borovíc), vyhýbaj sa osobám a miestam, kde tvoj blížny nepotrebuje tvoju prítomnosť. Jednaj ako muž, ktorý chce pomôcť uhasiť mesto. Veď čo iného je epidémia ak nie oheň, ktorý pohlcuje nie drevo a slamu ale život a telo? Mal by si premýšľať týmto spôsobom: „Dobre teda, Božím nariadením na nás nepriateľ poslal jed a smrteľné drobky. Preto budem prosiť Boha, aby nás milostivo ochránil. Budem vydymovať, podávať lieky a užívať ich. Chcem sa vyhnúť osobám a miestam, kde moja prítomnosť nie je potrebná, aby som sa nenakazil a nenainfikoval ostatných kvôli svojej nedbanlivosti a nezapríčinil ich smrť. Ak ma Boh chce vziať, určite si ma nájde. Dovtedy som však robil to, čo odo mňa očakával, preto nie som zodpovedný za svoju smrť ani za smrť iných. Ak ma však môj sused potrebuje, nebudem sa vyhýbať miestu ani osobe, ale slobodne pôjdem.” Rozumiete? Toto je viera s bázňou voči Bohu, pretože nie je ani drzá, ani hlúpa a nepokúša Boha.
Ak by ľudia v meste preukazovali svoju smelosť vo viere, keď to ich blížny potrebuje, a opatrnosť, keď žiadna núdza neexistuje, a ak by každý pomohol zabrániť šíreniu nákazy, ako najlepšie vie, počet obetí by bol skutočne mierny.
Preložené z: https://blogs.lcms.org/wp-content/uploads/2020/03/Plague-blogLW.pdf
