Miesto a účel cirkevnej disciplíny

Si znechutený z toho, že v tvojom zbore je hriech rešpektovaný? Odmietajú vedúci tvojho zboru uznať hriech alebo akokoľvek reagovať na očividný hriech v zbore? Nie si sám.

Mnoho verných jednotlivcov v zboroch je frustrovaných a bezmocných, pretože vidia ako pretrvávajúce a neriešené hriechy ničia ich spoločenstvo. Pasivita mnohých vedúcich je spôsobená tým, že chcú vystupovať ako láskaví a chcú sa vyhýbať konfliktom. Táto neochota a odmietavý postoj čeliť rôznym zvrátenostiam v zbore nie len poškodzuje spoločenstvo, ale je aj prejavom neposlušnosti voči Kristovmu jasnému príkazu.

Pán Ježiš nám dal zjavné nariadenia, ako sa máme vysporiadať s hriechom v zbore:

„Keby tvoj brat zhrešil proti tebe, choď a pokarhaj ho medzi štyrmi očami. Ak ťa poslúchne, získal si svojho brata. Ak ťa neposlúchne, vezmi so sebou ešte jedného alebo dvoch, aby všetko bolo zistené svedectvom dvoch alebo troch svedkov. Ak ich neposlúchne, povedz to cirkevnému zboru. Ak neposlúchne ani cirkevný zbor, nech ti je ako pohan a colník.“ Matúš 18:15-17

Miesto cirkevnej disciplíny

Všimnite si, že Pán Ježiš použil slovo „zbor“ vo 17. verši dvakrát. Grécke slovo pre zbor je „ekklesia“ a doslova znamená „vyvolený“. Toto slovo je občas použité na označenie akéhokoľvek zhromaždenia ľudí, ako napríklad v Skutkoch apoštolov 7:38, kde toto slovo označovalo zhromaždenie Izraelcov v období Exodu.

Niektorí preto tvrdia, že to, čo hovoril Pán Ježiš v 18. kapitole, čo bolo ešte pred Letnicami, neplatí pre novozmluvnú cirkev. Dôležité je však poznamenať, že ešte pred Letnicami predstavil Pán Ježiš svojim učeníkom koncept svojej cirkvi, keď im povedal, že ju nepremôžu ani brány pekla (Matúš 16:18). Práve preto sa nariadenia, ktoré povedal Ježiš v 18. kapitole vzťahujú aj na novozmluvnú cirkev. Je veľmi ťažké si predstaviť, ako by mohla fungovať novozmluvná cirkev bez týchto princípov opísaných v tejto kapitole.

Pravdupovediac, Pán Ježiš veľmi jasne naznačoval, že zhromaždenie Božích vyvolených ľudí je tým správnym miestom pre praktizovanie cirkevnej disciplíny. Neexistuje žiadny vonkajší súd alebo externá necirkevná autorita, ktorá by bola schopná riešiť otázku hriechu (1. Korintským 6:1-3).

Je Božím zámerom, aby sa disciplína uplatňovala v zbore. Skutoční veriaci sú motivovaní takto konať v úprimnej láske jedného voči druhému (1. Jána 3:14). Z tohto kontextu je zrejmé, že cirkevná disciplína konaná v láske voči našim spoluveriacim je neoddeliteľnou súčasťou budovania dobrého a zdravého spoločenstva.

Účel cirkevnej disciplíny

Správne aplikovaná disciplína je vždy motivovaná láskou. Jej prvoradým cieľom je pokánie hriešneho brata: „Ak ťa poslúchne, získal si svojho brata.“ (Matúš 18:15). Toto má za následok aj očisťovanie zboru, pretože si hriešnik začne dávať väčší pozor na svoj život a bude sa snažiť vyhýbať konfrontácii.

Cieľom cirkevnej disciplíny nie je vyhadzovať ľudí, strápňovať ich, hrať sa na Boha, byť samospravodlivým alebo byť autoritatívnym. Cieľom disciplíny je priviesť ľudí späť k správnemu vzťahu s Bohom a so zvyškom tela Kristovho. Disciplína nemá byť praktizovaná ako odveta za niekoho hriech. Cieľom je pokánie, zmierenie a obnova, nie odplata a poníženie.

Tento princíp je zrejmý aj z  18. kapitoly Matúšovho evanjelia. Pre slovo „získať“ v 15. verši je použité grécke slovo „kerdaino“, ktoré je často používané v spojitosti s finančným ziskom. Týmto Kristus poukazuje na brata ako na vzácny poklad, ktorý chceme získať späť. Toto by mal byť postoj každého kresťana, ktorý chce konfrontovať svojho brata alebo sestru v súvislosti s ich hriechom.

Toto je koniec koncov vyjadrením Božieho postoja, pokiaľ sa jedná o disciplínu: Boh vníma každú dušu ako poklad, ktorý chce získať späť. Toto je presne ten kontext, v akom hovorí Pán Ježiš tieto slová. Verše, ktoré predchádzajú týmto Ježišovým slovám o disciplíne, hovoria o Bohu ako o milujúcom pastierovi, ktorí sa zaujíma o každú jednu ovečku zo svojho stáda:

„Čo myslíte? Keby niekto mal sto oviec a jedna z nich by zablúdila, či nenechá tých deväťdesiatdeväť na vrchoch a nepôjde hľadať tú, ktorá zblúdila? A keď sa mu ju podarí nájsť – veru vám hovorím – väčšmi sa jej raduje ako oným deväťdesiatim deviatim, ktoré nezablúdili. Tak nie je vôľa vášho Otca v nebesiach, aby zahynul čo aj len jeden z týchto maličkých.“ Matúš 18:12-14

Každý kresťan musí mať takýto postoj. Je lákavé sa niekedy vydať cestou najmenšieho odporu a vyhnúť sa tak konfrontácii, obzvlášť keď už tento hriech ťahá brata alebo sestru zo spoločenstva. Toto je však ten moment, kedy musíme začať najviac konať. Toto je srdce skutočného pastiera, ktorý je ochotný prejsť akúkoľvek vzdialenosť, len aby navrátil do stáda zranenú ovečku.

Konfrontácia nie je jednoduchá a ani by nemala byť. Nemáme byť len nejakými povrchnými sliedičmi, ktorí sa neustále rýpu v súkromí druhých. Keď však niekto zhreší, máme povinnosť pred Bohom ísť za ním a láskavo ho konfrontovať. Voči tomuto nemôžeme namietať s tým, že to nie je našou vecou. Akonáhle sme si vedomí hriechu, ktorý ohrozuje dušu a život veriaceho, je našou povinnosťou napomínať, konfrontovať a pomáhať pri náprave a získaní hriešnika. Toto sú ušľachtilé a potrebné veci.

Navzdory všetkému, musíme byť nesmierne obozretní v tom, aby naše úmysly pramenili vždy z lásky voči tomuto človeku. Je totiž veľmi jednoduché si zamilovať napomínanie motivované zlými úmyslami. Pýcha veľmi jednoducho dokáže znečistiť proces disciplíny rovnako ako každú inú cnosť. Toto je aj dôvod, prečo Pán Ježiš veľmi jasne varuje, aby ešte pred tým, ako by niekto išiel konfrontovať svojho blížneho, skúmal najprv sám seba. Musíme si byť istí, že my sami nemáme v oku brvno, kým začneme vyberať smietku z oka svojho blížneho (Matúš 7:3-5).

Osoba, ktorá je pod cirkevnou kázňou, s veľkou pravdepodobnosťou nebude činiť pokánie hneď, pretože sa bude cítiť urazená a zneužitá, rovnako ako neposlušné dieťa, ktoré niekedy pohŕda výchovou svojich rodičov. Nie je preto vôbec neobvyklé, že osoba, ktorá je konfrontovaná, obviní toho druhého, že je neláskavý a neférový. A toto je o to väčší dôvod pre tých, ktorí konfrontujú niekoho, aby skutočne venovali veľkú pozornosť láskavému prístupu a skúmaniu vlastných motívov.

Láska dokáže prikryť množstvo hriechov (1. Petra 4:8) a preto sú chvíle, kedy je nevyhnutné prehliadnuť niektoré hriechy spáchané našimi bratmi a sestrami v Kristovi. Sú však aj momenty, kedy je nevyhnutné hriech konfrontovať a vyzývať k pokániu. Kde je však táto hranica a kto má zodpovednosť konať? Na tieto otázky sa pozrieme v nasledujúcom článku.

John MacArthur

Preložené z: https://www.gty.org/library/blog/B140820