Jeden z populárnych názorov mnohých zástancov starej Zeme je známy ako “rámcová hypotéza”. Ide o presvedčenie, že “dni” stvorenia nie sú ani odlišnými obdobiami, ale prekrývajúcimi sa etapami dlhého evolučného procesu. Podľa tohto názoru šesť dní opísaných v 1. knihe Mojžišovej nestanovuje žiadnu chronológiu, ale skôr metaforický “rámec”, pomocou ktorého sa opisuje proces stvorenia pre našu obmedzenú ľudskú myseľ.
Tento názor zrejme ako prví vyslovili liberálni nemeckí teológovia v 19. storočí, ale v posledných rokoch ho prijali a propagujú niektorí poprední evanjelikáli, najmä Dr. Meredith G. Kline z Westminsterského teologického seminára.
Rámcová hypotéza vychádza z názoru, že “dni” stvorenia v 1. knihe Mojžišovej sú symbolické vyjadrenia, ktoré nemajú nič spoločné s časom. Obhajcovia rámca si všímajú zjavný paralelizmus medzi prvým a štvrtým dňom (stvorenie svetla a umiestnenie svetiel na oblohe), druhým a piatym dňom (oddelenie vzduchu a vody a stvorenie rýb a vtákov, ktoré obývajú vzduch a vodu) a tretím a šiestym dňom (vznik súše a stvorenie suchozemských živočíchov) – a naznačujú, že takýto paralelizmus je vodítkom, že štruktúra kapitoly je len poetická.
Podľa tejto teórie sa postupnosť stvorenia môže vlastne zanedbať, akoby nejaká literárna forma v úryvku rušila jeho doslovný význam.
Zástancovia tohto názoru prirodzene akceptujú modernú vedeckú teóriu, podľa ktorej vznik Zeme trval niekoľko miliárd rokov. Tvrdia, že biblický opis nie je ničím iným ako metaforickým rámcom, ktorý by mal prekryť naše vedecké chápanie stvorenia. Jazyk a podrobnosti 1. knihy Mojžišovej nie sú dôležité. Hovoria: Táto pasáž má nás naučiť pravdu, že ruka Božej prozreteľnosti viedla evolučný proces. Správa o stvorení v knihe Genezis sa tak redukuje na literárny prostriedok – rozšírenú metaforu, ktorú nemožno prijať v nominálnej hodnote.
Ak nás však Pán chcel naučiť, že stvorenie sa uskutočnilo za šesť doslovných dní, ako by to mohol vyjadriť jasnejšie, ako to robí Genezis? Dĺžka dní je vymedzená obdobiami dňa a noci, ktoré sa po štvrtom dni riadia podľa slnka a mesiaca. Samotný týždeň definuje vzorec ľudskej práce a odpočinku. Dni sú vyznačené plynutím rána a večera. Ako by nemohli označovať chronologický priebeh Božieho stvoriteľského diela?
Problémom rámcovej hypotézy je, že používa deštruktívnu metódu interpretácie. Ak sa dá odpísať jasný význam 1. Mojžišovej knihy a jazyk sa považuje len za literárny prostriedok, prečo neurobiť to isté s 3. Mojžišovou knihou? Väčšina teologických liberálov trvá na tom, že hovoriaci had v 3. kapitole naznačuje bájku alebo metaforu, a túto pasáž odmietajú brať ako doslovný a historický záznam pádu ľudstva do hriechu.
Kde sa vlastne končí metafora a začína história? Po potope? Po Babylonskej veži? A prečo práve tam? Prečo nepovažovať všetky biblické zázraky za literárne prostriedky? Prečo by sa samotné zmŕtvychvstanie nemohlo odmietnuť ako obyčajná alegória? Slovami E. J. Younga: “Ak by sa hypotéza ‘rámca’ uplatnila na rozprávanie o narodení z panny, o zmŕtvychvstaní alebo na List Rímskym 5:12 atď., mohla by rovnako účinne slúžiť na minimalizáciu významu obsahu týchto pasáží, ako to teraz robí s obsahom prvej kapitoly knihy Genezis.” [Studies in Genesis One (Phillipsburg, NJ: Presbyterian & Reformed, b.d.), 99.]
Young poukazuje na mylnosť “rámcovej” hypotézy:
„Ak sa pripustí nechronologický pohľad na dni, aký je účel zmienky o šiestich dňoch? Keď totiž odmietneme chronologickú postupnosť, ktorú uvádza Genezis, dostaneme sa do bodu, keď o obsahu 1. knihy Mojžišovej môžeme povedať naozaj len veľmi málo. Nie je možné tvrdiť, že existujú dve trojice dní, z ktorých každá je paralelná s druhou. Štvrtý deň…hovorí o tom, že Boh umiestnil nositeľov svetla na oblohe. Nebeská klenba však bola vytvorená už v druhý deň. Ak sú štvrtý a prvý deň dva aspekty tej istej veci, potom aj druhý deň (ktorý hovorí o nebeskej klenbe) musí predchádzať prvému a štvrtému dňu. Ak pripustíme tento postup s jeho plošným ignorovaním gramatiky, prečo nemôžeme byť dôslední a stotožniť všetky tieto štyri dni s prvým veršom knihy Genezis? Proti takémuto postupu niet obrany, keď raz opustíme jasný jazyk textu. S plnou vážnosťou sa treba spýtať: Môžeme veriť, že prvá kapitola knihy Genezis chce učiť, že druhý deň predchádzal prvému a štvrtému dňu? Položiť si túto otázku znamená odpovedať si na ňu.“
Jednoduchým a dosť zrejmým faktom je, že nikto by si nikdy nemyslel, že časový rámec stvorenia bol iný ako normálny týždeň pozostávajúci zo siedmich dní, ak by čítal Bibliu a nechal ju vykladať samu seba. Štvrté prikázanie nedáva žiaden zmysel inak ako pochopením, že dni Božieho stvorenia sú paralelné s bežným ľudským pracovným týždňom.
Rámcová hypotéza je priamym dôsledkom toho, že sa moderná vedecká teória stala hermeneutickým vodítkom, podľa ktorého sa má vykladať Písmo. Základným predpokladom rámcovej hypotézy je predstava, že veda hovorí o pôvode a veku Zeme s väčšou autoritou ako Písmo. Tí, ktorí takýto názor prijímajú, v skutočnosti urobili z vedy autoritu nad Písmom. Dovoľujú, aby sa vedecké hypotézy, čisto ľudské názory, ktoré nemajú žiadnu Božiu autoritu, stali hermeneutickým pravidlom, podľa ktorého sa vykladá Písmo.
Na to neexistuje žiadne oprávnenie. Moderný vedecký názor nie je platným hermeneutickým pravidlom pre výklad knihy Genezis (alebo akejkoľvek inej časti Písma). Písmo je Bohom vdýchnutá Bohom inšpirovaná pravda (2. Timoteovi 3:16). Nikdy nevzniklo z ľudskej vôle, ale svätí Boží muži hovorili, ako ich viedol Duch Svätý (2. Petra 1:21). Ježiš to dokonale zhrnul, keď povedal: “Tvoje slovo je pravda” (Ján 17:17). Biblia je najvyššia pravda, a preto je štandardom, podľa ktorého by sa mala hodnotiť vedecká teória, a nie naopak.
John MacArthur
Preložené z: https://www.gty.org/library/articles/A161/genesis-1-fact-or-framework
