Narodil som sa a bol som pokrstený v roku 1803. V roku 1833 som bol vysvätený za katolíckeho kňaza, bol som ním 25 rokov a otvorene vám poviem, že som zo srdca miloval Rímsko-katolícku cirkev. Ona zase milovala mňa. Vydal by som za ňu aj poslednú kvapku krvi. Tisíckrát by som dal svoj život, aby sa jej moc a sláva šírila nielen v Amerike ale po celom svete. Mojou ambíciou bolo obrátiť protestantov a priviesť ich do mojej cirkvi, pretože mi bolo hovorené, a ja som to tiež učil, že mimo Rímsko-katolíckej cirkvi nieto spásy. Veľmi mi bolo ľúto všetkých protestantov pri myšlienke na to, že smerujú do zatratenia.
Biblia bola pre mňa vždy vzácna
V Rímsko-katolíckej cirkvi bola Biblia neprístupná, no nebolo to tak pri mne. Už ako malý chlapec som si ju vážil a keď som sa stal kňazom, čítal som ju, aby som sa stal silným človekom a vedel brániť záujmy svojej cirkvi. Mojím úmyslom bolo zmiasť protestantských pastorov Ameriky. Vzal som si k tomu výtlačok spisov cirkevných otcov a denne som ich študoval spolu so svätým Písmom, aby som sa pripravil na veľkú vytúženú bitku s protestantmi. Začal som so štúdiom, aby som upevnil svoju vieru v Rímsko-katolícku cirkev.
Hlas silný ako hrom
Chvála Pánu Bohu za to, že vždy, keď som čítal Bibliu, tajomný hlas mi hovoril: “Vari nevidíš, že náuky Rímsko-katolíckej cirkvi sa nezhodujú s učením Božieho slova ale iba s ľudskou tradíciou?” Keď som počul tento hlas v tichých nočných hodinách, plakal som, no opakovalo sa to so silou hromu. Chcel som žiť aj umrieť vo svätej Rímsko-katolíckej cirkvi a prosil som Boha, aby ten hlas vo mne utíšil. Bol však stále silnejší. Keď som čítal Božie slovo, Boh sa snažil zlámať moje okovy, ale nedovolil som Mu to. Prichádzal ku mne so svetlom svojej spásy, ale nechcel som ju prijať.
Nehnevám sa na rímsko-katolíckych kňazov. Niektorí z vás by si to mohli myslieť, ale mýlite sa. Niekedy kvôli nim plačem, pretože viem, že bojujú so samotným Pánom, podobne ako ja kedysi. Mnohí sú nešťastní, rovnako ako ja vtedy. Keď vám vypoviem viac o svojom boji, pochopíte, čo to znamená byť rímsko-katolíckym kňazom, a dúfam, že sa za nich budete modliť.
Založenie francúzskej kolónie v USA
V roku 1851 som sa vydal do štátu Illinois, aby som tam založil francúzsku kolóniu. Spoločne so 75 tisíc francúzskymi Kanaďanmi sme sa usadili na prekrásnych prériách štátu Illinois, aby sme v mene Rímskej cirkvi zabrali toto miesto pre seba. Započalo sa veľké dielo kolonizácie a veľmi rýchlo som sa stal zámožným človekom. Kúpil som si vtedy množstvo Biblií a dal som jednu skoro do každej rodiny. Biskup mi to mal za zlé, ale nič som si z toho nerobil. Nikdy mi hlavou neprechádzala myšlienka o opustení Rímsko-katolíckej cirkvi, ale veľmi som túžil viesť veriacich čo najlepšie, ako som vedel, po ceste, po ktorej Kristus chcel, aby som ich viedol.
Docielil som zbavenie biskupa jeho funkcie
A toho času biskup v Chicagu urobil niečo, nad čím si naša francúzska spoločnosť nemohla zakrývať oči. Bol to tak veľký prečin, že som ohľadom toho napísal pápežovi a docielil tým odvolanie toho biskupa.
Nový biskup vyslal na návštevu svojho kancelára. Povedal mi: “Veľmi nás teší, že Vy ako kňaz ste spôsobili odvolanie jedného z popredných biskupov, pretože to bol veľmi zlý muž, ale na mnohých miestach si myslia, že ako kňaz už nie ste v Rímsko-katolíckej cirkvi. Podozrievajú vás, že sa zaoberáte herézami a protestantizmom. Dali by ste nám svoje stanovisko, ktorým by sme mohli ukázať celému svetu, že Vy a Vaši ľudia ste stále dobrými rímskymi katolíkmi?” Povedal som: “Vôbec nenamietam.” Odpovedal mi: “Nový biskup, ktorého poslal pápež, by od Vás chcel takýto dokument.”
Ďalej od Ríma, bližšie k Bohu
A tak som si vzal list papiera. Zdalo sa mi, že to bude úžasná príležitosť ako utíšiť hlas, ktorý ku mne prehováral vo dne a v noci a drvil moju vieru. Týmto spôsobom som chcel presvedčiť aj sámého seba, že v Rímsko-katolíckej cirkvi nasledujeme Božie slovo a nielen ‚ľudské tradície‘. A tak som spísal tieto slová: “Vážená Eminencia! My, francúzski Kanaďania z kolónie v Illinois, túžime žiť vo svätej cirkvi, ktorá je apoštolská a rímska, mimo ktorej nie je spasenia a aby som to Vašej Eminencii dokázal, vyjadrujeme poslušnosť Vašej autorite podľa Božieho slova, ako nachádzame v evanjeliu Ježiša Krista.” Podpísal som toto vyjadrenie a predložil ho aj ostatným ľuďom, aby aj oni sa pod neho podpísali.
Dal som ten dokument kancelárovi a spýtal som sa ho, čo si o tom myslí. A ten odpovedal: “Je to presne to, čo sme chceli.” Uistil ma, že biskup vyjadrenie príjme, a že všetko bude v poriadku. Vyjadrenie sa páčilo aj biskupovi a tak mi so slzami radosti v očiach povedal: “Radujem sa, že ste vyjadrili svoju poslušnosť, pretože sme sa trošku báli, že Vy ako kňaz a Vaši ľudia budete konvertovať k protestantizmu.”
Drahí priatelia, aby som Vám ukázal veľkosť svojej slepoty, musím s hanbou vyznať, že som bol veľmi šťastný z toho, že som sa uzmieril s biskupom – človekom, vtedy, keď som ešte nebol uzmierený s Bohom. Biskup mi poslal list, v ktorom napísal, že som jedným z jeho najlepších kňazov. Vrátil som sa ku svojim s odhodlaním, že tam ostanem. Ale Boh vo svojom milosrdenstve na mňa hľadel s iným zámerom. Chystal sa zničiť pokoj, ktorý bol len pokojom s ľuďmi a nie s Bohom.
Po mojom odchode odišiel biskup do svojej kancelárie, kde telegraficky odkázal ďalším biskupom podrobnosti o mojom prehlásení poslušnosti a vyžiadal si od nich názor. Jednomyseľne mu odpovedali ešte toho istého dňa: “Vari Vaša Eminencia nevidí, že Chiniquy je maskujúci sa protestant, a že z Vás robí protestanta? Nie ste to Vy, komu vyjadruje podriadenie, sľubuje poslušnosť Božiemu slovu. Ak nezničíte toto jeho podriadenie, tak ste sám protestantom.”
Podriadenosť Biblii áno, uctievanie nie
Po desiatich dňoch som dostal pozvánku od biskupa. Keď som k nemu prišiel, pýtal sa ma, či mám u seba list, ktorý mi nedávno doručil. Keď som mu ukázal ten list a on overil jeho autentickosť, odišiel s ním ku kachliam a hodil ho do ohňa. Bol som zarazený tým, čo urobil. Utekal som ku kachliam, aby som ten list zachránil, ale bolo už neskoro. Zhorel.
Opýtal som sa biskupa: “Ako môžete, môj pane, vytrhnúť mi z ruky list, ktorý mi patril, a zničiť ho bez môjho súhlasu?” Na to mi odpovedal: “Chiniquy, som Vašim predstaveným a nemám povinnosť sa Vám k tomu vyjadrovať.”
“Je pravda, môj pane, že ste mojím predstaveným a ja som iba obyčajný kňaz. Ale je tu ešte veľký Boh, ktorý stojí ako nad Vami aj nado mnou. A tento Boh mi dal práva, ktorých sa nikdy nevzdám len preto, aby som sa zapáčil akémukoľvek človeku. V prítomnosti tohto Boha, namietam proti tomuto vášmu činu.”
“Nuž,” povedal, “prišli ste ma poúčať?”
“Nie, môj pane,” odpovedal som. “Chcel by som ale vedieť, či ste si ma tu pozvali, aby ste ma urazili?”
Povedal: “Chiniquy, pozval som si Vás, pretože ste mi dali dokument, ktorý, ako dobre viete, nie je vyhlásením poslušnosti.”
Opýtal som sa: “Aký skutok podriadenosti odo mňa požadujete?”
Na to mi bolo povedané: “Mali by ste začať tým, že vezmete naspäť tieto slová: ‚podľa Božieho slova, ako nachádzame v evanjeliu Krista‘ a k tomu dopovedať, že sľubujete bezpodmienečnú poslušnosť môjmu vedeniu. Znamená to, že urobíte čokoľvek, čo vám poviem.”
Nato som sa postavil a povedal: “Môj pane, to, čo odo mňa žiadate, nie je skutok poslušnosti ale uctievania. A niečo také Vám odmietam.”
“V tom prípade”, ako povedal, “pokiaľ mi nemôžete poskytnúť vyhlásenie o poslušnosti, nemôžete ostať kňazom Rímsko-katolíckej cirkvi.”
Pozdvihol som ruky k Bohu a povedal: “Nech Boh všemohúci je oslávený na veky vekov.” Vzal som si svoj klobúk a odišiel som od tohto biskupa.
Sám pred Bohom
Vydal som sa do hotela, do svojej izby. Vošiel som dovnútra a zamkol dvere. Padol som na kolená, aby som pred Božou tvárou uvažoval nad tým, čo som vlastne urobil. Prvýkrát som poznal, že Rímsko-katolícka cirkev nie je cirkev Kristova. Pochopil som tú hrozivú pravdu. Nebolo to z úst protestantov, ani z ich cirkví, ale z úst samotnej cirkvi Rímskej! Videl som, že už v tej cirkvi nemôžem ďalej zotrvať, pretože sa nedokážem písomne zriecť Božieho slova. Pochopil som, že som zrieknutím sa Rímskej cirkvi urobil správne. Ale ó, priatelia, aká tmavá temnota ma zahalila. A z tejto temnoty som volal: “Bože môj, Bože, prečo moju dušu zahalila taká tmavá černota?”
So slzami som volal k Bohu, aby mi ukázal cestu, napriek tomu som dlho nepočul odpoveď. Odišiel som z Rímskej cirkvi. Vzdal som sa svojho miesta, pocty a váženosti, svojich bratov a sestier, všetkého, čo mi bolo také vzácne. Videl som, ako pápež, biskupi a kňazi na mňa útočili písomne aj z kazateľníc. Videl som, že mi chcú zrušiť akúkoľvek úctu, dobré meno – možno aj život. Medzi mnou a katolíckou cirkvou začala vojna na život a na smrť. Rozhliadal som sa okolo, aby som sa pozrel, či mi neostali nejakí priatelia, ktorí by mi pomohli bojovať tento boj, avšak ani jeden z nich mi neostal. Videl som, že aj moji najbližší priatelia ma začali preklínať a považovať za úbohého zradcu. Videl som, že ma moji najbližší zavrhli, o ktorých som sa toľko staral. Videl som, že moja milovaná krajina, v ktorej som mal tak veľa priateľov, ma zavrhne. Stal som sa pre nich predmetom hrôzy a zdesenia.
Skúsil som si spomenúť, či nemám nejakých známych medzi protestantmi, ale celý život som proti nim hovoril a písal, a tak som medzi nimi nemal ani jediného priateľa. Pochopil som, že do tejto bitky musím ísť sám. Bolo to na mňa príliš veľa a keby Boh nezasiahol a neučinil zázrak v tej čiernej chvíli, istotne by som to nedokázal uniesť. Vyzeralo to pre mňa nemožné odísť z tej izby do toho chladného sveta, kde nieto ani jedinej ruky, ktorá by potriasla tou mojou, ani usmievajúcej tváre, ktorá by sa na mňa pozrela, ale kde by som videl len takých, ktorí sa na mňa pozerajú ako na zradcu.
Radosť z vedomia, že som dokonale spasený
Chvíľami sa zdalo, že Boh je veľmi ďaleko, ale bol veľmi blízko. Zrazu mi na myseľ prišla myšlienka: “Máš predsa Evanjelium! Čítaj ho a nájdeš svetlo.” Padol som na kolená a trasúc sa som otvoril tú knihu. Vlastne som ju neotvoril ja, ale Boh, keď môj pohľad padol na list 1. Korintským 7:23: “Veľmi draho ste boli kúpení! Nebuďte otrokmi ľudí!”
Cez tieto slová do mňa vošlo svetlo a po prvýkrát som uvidel nádherné tajomstvo spasenia, ako ho len človek môže uvidieť. Povedal som si: “Ježiš ma vykúpil. Ak ma Ježiš vykúpil, tak ma zachránil. Som zachránený. Ježiš je mojím Bohom. Všetky Božie skutky sú dokonalé. Som teda dokonale spasený – Ježiš ma predsa nemôže spasiť len spolovice. Som spasený v krvi Baránkovej, som zachránený skrze smrť Pána Ježiša.” Tieto slová boli pre mňa také sladké, že som pociťoval som takú nevýslovnú radosť, akoby vo mne vytryskla fontána života, akoby na moju dušu padli lúče nového svetla. Povedal som si: “Nie som spasený, ako som si myslel, cez príhovory Márie. Nie som spasený skrze očistec, odpustky, spovede či kajúce skutky. Som spasený jedine Kristom.” A všetky tie falošné náuky Ríma odišli z mojej mysle tak, ako mizne rútiaca sa veža, keď jej rozbijú základy.
Aby som mohol ukázať radosť zo spasenia iným
Pocítil som takú radosť a pokoj, ani anjeli Boží sa nemohli viac radovať. Moja biedna hriešna duša bola obmytá krvou Baránkovou. Radostne a nahlas som zvolal: “Drahý Ježišu, cítim to a viem: Ty si ma zachránil! Ó, Ty Dar Boží, prijímam Ťa. Vezmi moje srdce, nech navždy zostane Tvojím. Zostaň so mnou, aby si ma očistil a upevnil, zostaň so mnou a buď mojou Cestou, mojím Svetlom a mojím Životom. Daj, aby som smel v Tebe zostávať odteraz až naveky. Drahý Ježišu, nezachráň iba mňa, ale zachráň aj mojich drahých, ktorých si mi zveril. Dovoľ, aby som aj im mohol ukázať na ten Dar. Aby Ťa mohli prijať a pocítili to isté naplnenie Tebou a radosť, ktorú smiem cítiť ja.”
Takto som našiel Svetlo a veľké tajomstvo našej spásy, ktorá je tak jednoduchá a pritom tak nádherná, taká vznešená a pritom taká veľkolepá. Otvoril som svoju dušu a prijal tento dar. Týmto darom som sa stal bohatým. Spasenie, priatelia, je darom. Môžeme ho iba prijať, zamilovať si a milovať jeho Darcu. Pritisol som si evanjelium ku svojim ústam a sľúbil som, že nebudem kázať nič iné než Ježiša.
Tisícom v kolónii
V sobotu ráno som prišiel do kolónie. Všetci veľmi nadmieru zvedaví, pýtali sa, čo je nové. Keď sa zhromaždili v kostole, povedal som im o Dare. Ukázal som im to, čo Boh ukázal mne: Dar v osobe Jeho Syna, Ježiša Krista a skrze Neho odpustenie hriechov a dar večného života. A potom, aj keď som nevedel, či chcú tento dar prijať alebo nie, som im povedal:
“Teraz vás musím, priatelia, opustiť. Navždy opúšťam Rímsko-katolícku cirkev. Prijal som Kristov dar, ale veľmi si vás vážim na to, aby som sa vám vnucoval. Keď si myslíte, že je lepšie nasledovať pápeža než Krista a pre svoje spasenie očakávať na príhovory Márie než samotného Krista, postavte sa zo svojho miesta.”
Chcete ísť za mnou cez Červené more?
Na moje veľké prekvapenie, veľké množstvo prítomných ostalo sedieť na miestach a celý kostol zaplnili zvuky plaču a vzlykania. Myslel som, že ma niektorí vyzvú, aby som odišiel, ale nikto tak neurobil. Keď som tak na nich hľadel, spozoroval som v nich zmenu, zázračnú zmenu, ktorá sa nedá normálne vysvetliť. S radosťou som zvolal: “Ten istý Boh, ktorý ma včera zachránil, môže dnes zachrániť aj vás. Aj vy môžete prejsť spolu so mnou cez Červené more a vojsť do Zasľúbenej zeme. Môžete, rovnako ako ja, prijať ten veľký dar, a vďaka nemu môžete byť šťastní a naplnení. Opýtam sa vás inak: Keď si myslíte, že je lepšie nasledovať Krista než pápeža, a vzývať meno samotného Pána Ježiša a nie Márie, a dúfať v krv Ježiša, ktorá bola preliata na kríži za vaše hriechy, a netrváte na vymyslenom rímskom očistci, ktorým vám hovoria, že môžete byť spasení aj po smrti… Keď považujete za lepšie, aby som vám kázal to čisté Kristovo evanjelium, než aby vám iný kňaz kázal učenia Ríma, dajte mi prosím vedieť, že niečo také skutočne chcete, tým, že sa postavíte zo svojho miesta.”
Všetci, bez jedinej výnimky, sa postavili z miesta so slzami v očiach a požiadali ma, aby som zostal s nimi.
Dar, úžasný nevýslovný Dar, sa ukázal ich očiam v celej svojej kráse. Aj oni v ňom uvideli tú nádheru. Prijali ho a žiadne slová nedokážu opísať radosť, ktorá zavládla celým zhromaždením. Podobne ako ja, v tomto Dare našli naplnenie a šťastie. Verím, že mená 1.000 ľudí boli v ten deň zapísané do Knihy života. Po pol roku sme mali 2.000 obrátených a o rok neskôr nás bolo okolo 4.000 obrátených. Teraz je nás už 25.000 tých, ktorí si vyprali svoje šaty a mali ich vybielené skrze krv Baránka.
Táto udalosť sa veľmi rýchlo rozniesla po celej Amerike, aj vo Francúzsku a Anglicku sa ľudia mohli dopočuť o tom, ako Chiniquy, kanadský katolícky kňaz, opustil Rímsko-katolícku cirkev pred očami vysokých predstaviteľov. Kdekoľvek, kde toto svedectvo bolo vydávané, meno Ježiš bolo oslávené. Mám nádej, že spoločne so mnou budete teraz dobrorečiť milosrdného a chvályhodného Spasiteľa, keď počujete o veciach, ktoré On mojej duši učinil. Dnes viac než inokedy môžeme počuť hlas nášho Majstra: “Pozdvihnite oči a hľaďte na polia, že sa zabeleli k žatve.” (Ján 4:35)
Charles Chiniquy
Charles Chiniquy je jednou z najvýznamnejších postáv medzi bývalými kňazmi, ktorí prišli k biblickej viere. Okrem toho, že už dávno odišiel k Pánovi, spisy a svedectvá tohto súčasného Mojžiša dodnes nestratili na svojej sile.
Preložené z: https://bereanbeacon.org/fifty-years
