Niet úniku od bolestivej skutočnosti, ktorá obkľučuje moju rodinu. Naše vlastné Červené more sa už črtá pred nami a zozadu nás prenasledujú neúnavní nepriatelia fyzickej a mentálnej nemoci, finančného napätia, množiace sa straty a pokušenia, pri ktorých strácame vieru. Číhajú zo všetkých strán.
Zatiaľ čo zdrvujúce okolnosti zahrňujúce fyzické a duševné zdravie, financie, napätie ako aj zlyhania v manželstve nás už často porazili, je to práve ten vnútorný nepokoj a neustále pokušenie zhrešiť proti Bohu spochybňovaním Jeho dobroty a múdrosti, čo ma najviac vedie k prosbe byť už v nebeskom príbytku.
To moje posledné trápenie mi pripomenulo Izraelitov stojacich na brehu Červeného mora. Krátko potom, ako ich Boh zázračne vyviedol z Egypta, sa ocitli na prahu hroziacej smrti, obkľúčení nepriepustným morom s nepriateľom v pätách. Otriasa mnou ich odpoveď Mojžišovi:
I povedali Mojžišovi: “Či nebolo dosť hrobov v Egypte, že si nás vyviedol zomrieť na púšti? Čo si nám to urobil, že si nás vyviedol z Egypta? Či sme ti nepovedali už v Egypte: Nechaj nás, budeme slúžiť Egypťanom, lebo pre nás je lepšie slúžiť Egypťanom, ako zomrieť na púšti.“ (Ex 14:11-12)
Čo ma sem priviedlo?
Podobne ako Izraeliti stáli vystrašení na brehu Červeného mora, aj ja som zápasil s takýmito myšlienkami. Prečo Boh, ktorý ma tak miloval až ma zachránil, ma teraz prevádza cez hrozivé nikdy nekončiace okolnosti? Nemôžem zachrániť seba. Nemôžem zachrániť svoju rodinu.
Ako si len želám, aby sa moja odpoveď v tejto situácii podobala na tú Mojžišovu, ktorú adresoval svojmu sťažujúcemu sa ľudu: „Nebojte sa, zotrvajte a hľaďte na spásu od Pána!“ Nebolo to tak vždy. Skôr z obáv, že bolesť nikdy neskončí, som urobila chybu, buchla som päsťou v úzkosti a pochybovala, či ešte Boh stojí na našej strane.
My, ktorí nasledujeme Krista, stojíme pred realitou bezmocnosti zachrániť sami seba. Či už je to dopravná zápcha, ktorá nás oneskorí na pracovný pohovor, alebo život plný bolesti, od ktorej sa nedá uniknúť. Boh milosrdne prináša do našich životov neprekonateľné moria, aby nám pomohol uvedomiť si, ako Ho veľmi potrebujeme.
Ako teda zareagujeme, keď niet úniku ani nádeje na tejto strane nebies? Potrebujeme vidieť, stáť a dôverovať.
Uzri Božie vedenie
Tvoje okolnosti nie sú kozmickou náhodou. Možno si zle odbočil. Následky našich rozhodnutí sú súčasťou nášho žitia. Ale v mnohých prípadoch nešlo o zlé odbočenie. Boh ťa zakaždým privedie na miesto z dôvodov, ktorým nerozumieme a nevieme kam to smeruje. Rovnako ako s Izraelitmi, všetko čo Boh robí, robí vždy s jasným zámerom. (Ex 13:17-18)
Boh stojí pri tebe, sprevádza ťa.
Hoci existujú aj ľahšie cesty, ktoré dávajú väčší zmysel, Boh nám zvolil práve takúto cestu, aby naplnil svoje dobré ciele pre naše životy: viac sa nám dať spoznať, zmeniť naše srdcia, ktoré by sa cez iné okolnosti nezmenili a ukázať nám a všetkým okolo nás Svoju slávu. Nefixujme sa na cestu, na ktorej by sme chceli byť tým, že sa pripravíme o poznanie toho, čo pre nás Boh robí na ceste, ktorú nám už určil.
Pevne stoj v očakávaniach
Písmo vysvetľuje trojnásobne vykúpenie pre Božie deti – minulosť, prítomnosť a budúcnosť. Náš Boh je Boh, ktorý zachránil, zachraňuje a bude zachraňovať. Stojíme pevne pri Jeho terajších aj budúcich skutkoch spásy, keď nám hrozí nebezpečie.
Nás zrak je aktívne a neustále upriamený na Božie zasľúbenia, aj keď sa namáhame, aby sme im uverili. Proti strachu bojujeme pravdou. Odolávame znecitliveniu skrze bezcenné rozptýlenia, len aby sme sa vyhli pocitu bezmocnosti. Zotrváme v spoločenstve s Božím ľudom a dovolíme, aby nám poslúžili pravdou, utešili nás svojou prítomnosťou a modlitbami. Pozeráme sa v zdanlivo beznádejných okolnostiach pred seba a prosíme Pána, aby nás ukotvil v pravde a mal posledné slovo – radšej ako sa poddať strachu a emóciám.
V tejto nádeji premáhame pokušenie skočiť do mora a utopiť sa v prázdnote hnevu, trpkosti, beznádeje, nečinnosti, alebo hriešnych pôžitkov.
Dôveruj prichadzajúcemu spaseniu
V Kristovi sme boli zachránení pre večnosť a v Jeho sile očakávame budúce skutky vykúpenia v našich životoch, ako z konca príbehu o Židoch na ceste križujúcej Červené more. Takže si musíme vybrať dôveru a zotrvať v tom, kde nás Boh má, v očakávaní, že prizná svoju vernosť. Keď slabneme a sme zmätení, kde to vlastne sme, keď sa začneme spoliehať sami na seba, môžme veriť, že milosť nášho Spasiteľa posilní naše slabé kolená, odpustí našim zblúdeným srdciam a naučí nás odpočívať na Jeho zachraňujúcich ramenách.
Vždy sa musíme pozerať na naše okolnosti cez optiku evanjelia a večnej slávy, ktorá nás čaká. Napokon, keď sme v Kristovi, môžeme pokračovať v pevnej nádeji, že jedného dňa budeme slobodní od tohto sveta a od všetkých našich starostí. Večná spása bola na kríži dokonaná pre tých, ktorí žijú vierou.
A preto musíme dávať pozor, aby sme sa nestali obeťami falošnej doktríny, ktorá hovorí, že stačí veriť a Ježiš určite uzdraví nášho blížneho z rakoviny, dostaneme prácu, za ktorou sa tak naháňame alebo získame finančné krytie, pre ktoré sme tak dreli.
Vlastne Boh sa môže rozhodnúť rozdeliť more tým, že zmení naše zatvrdené a sebestačné srdcia na mäkké, radosťou naplnené srdcia, ktoré oslavujú Krista. Použije našu vytrvalú vieru, aby mnohí mohli prísť ku Kristovi a aby sme povzbudili ďalších veriacich. A tiež sa môže rozhodnúť nás vyviesť z katastrofálnych, nechcených okolností alebo zázračne uzdraviť blížneho alebo aj nás samých.
Osaď pamätný kameň
Tak či tak Boh sľubuje, že sa postará o to, čo potrebujeme a zároveň môžme veriť, že Jeho slovo platí. Chváľme Boha za prichádzajúcu spásu na tejto zemi aj na tej, čo príde po nej. No buďme opatrní, aby sme sa príliš nezamerali na náš vytúžený cieľ a nevšimneme si, ako sa Boh o nás stará práve tu a teraz.
Pozri sa, čo spravil a ako osadil pamätný kameň do piesku – ten jeden, ktorý ti bude stále pripomínať Jeho vernosť po všetky dni, ktoré sú ešte len pred nami.
Sarah Walton
Preložené z: https://www.desiringgod.org/articles/the-red-sea-in-front-of-me#modal-2708-tzr2h0o3
