O hriechu už z kazateľníc veľa nepočuť. Rozpoznať ho a pomenovať, zápasiť s vinou, kajať sa z neho, alebo vôbec sa ním zaoberať — tieto myšlienky sú vo väčšine dnešných cirkví prežitkom.
Čo však počuť, je množstvo rečí o zlomenosti a negativite, akoby sa Kristus ponížil až na smrť preto, aby vyliečil depresiu a napravil zlé postoje. Moderná cirkev do veľkej miery odstránila biblický jazyk hriechu a spásy a nahradila ho sladkastými postmodernými frázami, ktoré oslovujú generáciu vychovanú na psychožargóne a seminároch osobného rozvoja.
Jeden populárny kazateľ, v tomto prípade používam to slovo veľmi voľne, nedávno venoval svoju veľkonočnú nedeľnú bohoslužbu rozvláčnemu, zmätenému prirovnaniu Krista k osviežujúcej pastilke na dych. Skutočne mal tú trúfalosť porovnať urážky hriechu so zápachom z úst a vykresliť Krista ako prostriedok, ktorý zakrýva jeho účinky.
Takýto pseudoduchovný odpad prechádza v niektorých kruhoch ako zvestovanie evanjelia. A dokonca aj v cirkvách, ktoré neklesajú na takúto smiešne nízku úroveň, aj tak nepočuť veľa rečí zahŕňajúcich biblický jazyk hriechu, viny a pokánia.
Žiaľ, nejde o nový trend. John MacArthur poukázal na odklon od biblických diskusií o hriechu a spáse už pred viac než dvadsiatimi rokmi. V knihe The Vanishing Conscience (Miznúce svedomie) varoval pred nebezpečenstvom zmäkčovania nášho pohľadu na hriech.
Takéto zmýšľanie prakticky vytlačilo slová ako hriech, pokánie, ľútosť, zmierenie, náprava a vykúpenie z verejného diskurzu. Ak sa nikto nemá cítiť vinný, ako by mohol byť niekto hriešnikom? Moderná kultúra má odpoveď: Ľudia sú obeťami. Obete nie sú zodpovedné za to, čo robia. Sú obeťami toho, čo sa im deje. Takže každé ľudské zlyhanie treba opísať slovami, ktoré vyjadrujú, ako sa páchateľ stal obeťou. Všetci máme byť dosť „citliví“ a „súcitní“ na to, aby sme videli, že práve tie správania, ktoré sme kedysi označovali za „hriech“, sú v skutočnosti dôkazmi viktimizácie.
Kult obete získal taký vplyv, že pokiaľ ide o spoločnosť, hriech prakticky prestal existovať. Ktokoľvek môže uniknúť zodpovednosti za svoje previnenie jednoducho tým, že si nárokuje status obete. Radikálne to zmenilo spôsob, akým sa naša spoločnosť pozerá na ľudské správanie.
Dnes majú aj tie najnásilnejšie výbuchy zabudované výhovorky. Len za posledný mesiac sme sledovali, ako médiá ospravedlňujú rozsiahle násilie, keď davy rabovali potraviny, podpaľovali lekárne a napádali policajtov. Iní hľadajú spôsoby, ako zdôvodniť terorizmus — najnovšie sú na vine environmentálne otázky ako klimatická zmena. Osobnú zodpovednosť a zodpovednosť za činy možno ľahko obísť, keďže hriešnici rutinne zvaľujú vinu za svoje previnenia na iných.
A aj keď niet nikoho, koho by sme obvinili, stali sme sa majstrami vo vyhýbaní sa vine. Opäť z knihy The Vanishing Conscience:
V dnešnej dobe sa všetko, čo je na ľudstve zlé, s najväčšou pravdepodobnosťou vysvetľuje ako choroba. To, čo sme kedysi nazývali hriechom, sa dá jednoduchšie diagnostikovať ako celá škála porúch. Všetky druhy nemravnosti a zlého konania sa dnes označujú za príznaky tej či onej psychickej choroby. Kriminálne správanie, rozličné zvrátené vášne a každá mysliteľná závislosť sa stali ospravedlniteľnými vďaka ťaženiu za tým, aby sa označili za zdravotné postihnutia. Dokonca aj bežné problémy, ako emocionálna slabosť, depresia a úzkosť, sa takmer všeobecne definujú ako kvázilekárske, a nie duchovné neduhy…
Predpokladajme však na chvíľu, že problémom je hriech, a nie choroba. Jediný pravý liek zahŕňa pokorné pokánie, vyznanie, nápravu, odpustenie a rast prostredníctvom duchovných disciplín — modlitby, štúdia Biblie, spoločenstva s Bohom, spoločenstva s ostatnými veriacimi a závislosti od Krista. Inými slovami, ak je problém v skutočnosti duchovný, jeho označenie za klinickú záležitosť problém iba zhorší a neponúkne žiadne skutočné vyslobodenie z hriechu. A práve to vidíme, ako sa deje všade.
Smutnou pravdou je, že liečba podľa modelu choroby je kontraproduktívna. Tým, že stavia hriešnika do roly obete, ignoruje alebo zľahčuje osobnú vinu, ktorá je súčasťou zlého správania. „Som chorý“ sa hovorí oveľa ľahšie než „zhrešil som“. To však nerieši skutočnosť, že niečí priestupok je vážnou urážkou svätého, vševediaceho, všemohúceho Boha. . . .
Niekto by si mohol myslieť, že kult obete a terapia podľa modelu choroby sú tak zjavne v rozpore s biblickou pravdou, že kresťania veriaci Biblii by hromadne povstali a odhalili blud takéhoto zmýšľania. No tragicky, to sa nestalo. Kult obete sa stal v evanjelikálnej cirkvi takmer rovnako vplyvným ako vo svete neveriacich, vďaka teológii sebavedomia a fascinácii cirkvi svetskou psychológiou.
V dnešnej dobe, keď hriešnici hľadajú pomoc v cirkvách a iných kresťanských inštitúciách, im pravdepodobne povedia, že ich problémom je nejaká emocionálna porucha alebo psychologický syndróm. Možno ich budú povzbudzovať, aby si odpustili, a povedia im, že by mali mať viac sebalásky a sebavedomia. Menej pravdepodobne budú počuť, že sa musia kajať a pokorne hľadať Božie odpustenie v Kristovi.
Duchovné následky takéhoto odklonu od biblickej pravdy sú pre cirkev smrteľné.
Toto je vážna vec. Či už popieraš hriech otvorene a úplne, alebo skryto a náznakom, akékoľvek manipulovanie s biblickým pojmom hriechu robí z kresťanskej viery chaos…
Zapieranie našej osobnej viny nás nikdy nemôže oslobodiť od pocitu viny. Naopak, tí, čo odmietajú uznať svoju hriešnosť, sa v skutočnosti sami vydávajú do otroctva vlastnej viny. „Ten, kto zakrýva svoje previnenia, nebude mať úspech, kto však ich vyzná a opustí, dôjde milosrdenstva“ (Príslovia 28:13). „Ak hovoríme, že nemáme hriech, sami seba klameme a nie je v nás pravda. Ak vyznávame svoje hriechy, On je verný a spravodlivý, aby nám odpustil hriechy a očistil nás od všetkej neprávosti.“ (1. Jána 1:8–9).
Ježiš Kristus prišiel na svet, aby spasil hriešnikov! Ježiš výslovne povedal, že neprišiel spasiť tých, čo sa chcú ospravedlniť sami (Marek 2:17). Kde niet uznania hriechu a viny, keď bolo svedomie zneužité až do umlčania, tam nemôže byť žiadna spása, žiadne posvätenie, a teda ani žiadne skutočné oslobodenie z nemilosrdnej moci hriechu.
Cirkev musí brať hriech vážne. Ak to neurobí, riskuje, že celé generácie „naočkuje“ proti premieňajúcej pravde Božieho slova. Jednoducho povedané: Ak niečo ako hriech neexistuje, niet potreby Spasiteľa.
John MacArthur
Preložené z: https://www.gty.org/blogs/B150601/whatever-happened-to-sin
