„Lebo ty si Hospodinovi, svojmu Bohu, svätým ľudom. Teba si vyvolil Hospodin, tvoj Boh, aby si Mu bol vlastným ľudom medzi všetkými národmi, ktoré sú na zemi. Nie preto sa Hospodin priklonil k vám a vyvolil si vás, že by ste boli väčší ako všetky národy – veď vás bolo najmenej zo všetkých národov – ale preto, že vás Hospodin miloval a že zachováva svoju prísahu, ktorú dal vašim otcom, vyviedol vás mocnou rukou a vyslobodil z domu otroctva, z ruky faraóna, egyptského kráľa.“ (Deutoronómium 7:6-8)
Zo všetkých zmlúv, ktoré Pán uzavrel so svojím ľudom, nie je pravdepodobne žiadna viac nepochopená ako práve Mojžišova zmluva, na ktorú odkazujeme ako na Starú zmluvu. Zmluva s Izraelom sprostredkovaná Mojžišom je však milostivá zmluva. Je časťou postupne sa odkrývajúcej zmluvy milosti a nezavádza nový princíp spasenia v protiklade k Abrahámovej zmluve zasľúbenia.
Popri takých osvietencoch ako Charles Hodge môžeme povedať, že v istom zmysle je Mojžišova zmluva „obnoveným prehlásením pôvodnej zmluvy skutkov.“ Predkladá teoretický spôsob spasenia hriešnikov cez dokonalú poslušnosť prikázaniam (Levitikus 18:5; Galatským 3:10-14). Avšak Pán nechcel, aby si Židia mysleli, že môžu naplniť túto zmluvu a dokonale dodržať prikázania. Už len existencia obetného systému je toho dôkazom. Obete Mojžišovej zmluvy sú svedectvom, že sa jedná o zmluvu milosti. Na jednej strane ukazuje ľuďom ich prestúpenia, na druhej strane živí ich nádej v Mesiáša, ktorý prinesie konečnú obeť za ich hriech. Mojžišova zmluva teda nie je obnovením zmluvy skutkov ako protiklad zmluvy s Abrahámom. Je časťou zmluvy milosti, milosrdným darom Boha, v ktorej odhaľuje svoje požiadavky, smeruje ľudí na Krista a načrtáva hranice svätých životov pre tých, ktorí boli ospravedlnení vierou samotnou.
V Mojžišovej zmluve začali zasľúbenia dané Abrahámovi dosahovať slávnejšieho naplnenia. Z dvanástich potomkov patriarchu sa stal základ národa a potvrdilo sa tak zasľúbenie dané Abrahámovi, že jeho potomkov bude ako hviezd na nebi (Genezis 12:1-3; 15:1-6). Boh prichádza prebývať medzi svoj ľud vo svätostánku (Exodus 40:34-38) a Židia sú nazvaní svätým národom, ktorý dosvedčuje Pánovu milosť a povzbudzuje pohanov do toho, aby si k Nemu prichádzali pre požehnanie (Exodus 19:1-6; Deutoronómium 4:1-8; Micheáš 4:1-5).
Milostivý charakter Mojžišovej zmluvy je zrejmý, keď si uvedomíme kontext, v ktorom ju Boh dal. Môžeme si to všimnúť aj v našej hlavnej pasáži (Deutoronómium 7:6-8). Na Izraeli nebolo nič, čo by Boha motivovalo vstúpiť do zmluvného vzťahu s týmto národom. Ba čo viac, Jeho záchrana prišla ako prvá. Boh najprv vyviedol Židov z Egypta a až potom odkryl svoj zákon.
Týmto odhalením náš Stvoriteľ ustanovil základný princíp posväcovania sa. Povedané narovinu, my sa nedokážeme spraviť svätými. Boh nás zachraňuje od hriechu a oddeľuje si nás ako svoj svätý ľud. Prijímame a dodržiavame Jeho zákon, ktorým vyjadrujeme vďačnosť za Jeho milostivé vykúpenie. Mojžišov zákon je Božím darom milosti, daný nie ako prostriedok, skrze ktorý sa sami zachraňujeme, ale skrze ktorý chápeme, ako preukazovať vďačnosť za Jeho spasenie.
Pasáže k ďalšiemu štúdiu:
Exodus 15:1-21
2. Timoteovi 1:8-10
Preložené z: https://www.ligonier.org/learn/devotionals/the-mosaic-covenant/
