Počas posledných stoviek rokov bol zákon daný Bohom Mojžišovi na hore Sinaj (Exodus 20) obeťou veľmi zlého tlaku. Výsledkom toho je aj zlé pochopenie veršov ako Rimanom 3:31 na jednej strane: „Či teda vierou rušíme zákon? Vôbec nie! Ale platnosť zákona potvrdzujeme.“
a Rimanom 6:14 na strane druhej: „Hriech totiž nebude panovať nad vami; lebo nie ste pod zákonom, ale pod milosťou.“
Dôvodom zlého pochopenia môže byť aj fakt, že slovo „zákon“ má v Novej Zmluve 3 rôzne významy:
- Môže odkazovať na celú Starú zmluvu (Rimanom 3:19)
- Môže odkazovať na časť Starej zmluvy (Matúš 5:17)
- Môže odkazovať na prvých 5 kníh Starej zmluvy nazvaných Tóra (Lukáš 24:44)
Čiže zakaždým, keď si v Novej zmluve prečítame slovo „zákon“, pýtajme sa: znamená to Stará zmluva, Mojžišove rukopisy alebo aj legalistické prekrútenie Mojžišovho učenia?
Spása cez dobré skutky (Rim 3:31)
Nakoľko prirodzený človek je tvor sebestredný a je zaľúbený do seba, má tendenciu klásť väčší dôraz na ospravedlnenie sa vlastným výkonom. “Bližší“ mu je teda verš Rimanom 3:31. Vidíme to u pohanov, budhistov, mormónov, moslimov, svedkov Jehovových alebo u katolíkov. Bol to prípad aj väčšiny Židov, ktorí prekrútili Mojžišov zákon na legalizmus. Podarilo sa im ho oddeliť od základu viery, od závislosti na Duchu a tým pádom zmeniť ho v zoznam prác, ktorých vykonaním si zaslúžia spásu. Kedže neexistuje grécke slovo pre legalizmus, Pavel odkazuje na takéto prekrútenie zákona frázou – skutky zákona (Galatským 2:16). Občas však používa iba slovo zákon (Rimanom 6:14).
Spása cez lacnú milosť (Rim 6:14)
V protestantskom tábore kresťanov je zas dôraz kladený na milosť Božiu, ktorou Boh ospravedlňuje bezbožníka cez spasiteľskú vieru iba vo vykonané dielo Ježiša Krista. V Novom zákone je slovo používané pre milosť (charis) výlučne kresťanský pojem, ktorým sa vyjadruje dobrovoľná láskavosť. Povedané inak, milosť je „božie bohatstvo na účet Krista“. Dôraz je však v niektorých zboroch tak veľký, že to vedie do bezmedznej slobody hrešiť, pred ktorou varuje aj ap. Jakub alebo ap. Pavel v Rimanom 6. kapitole. Pre pomenovanie viery, ktorá nie je viditeľná v skutkoch veriaceho a ktorá nebráni človeku chodiť po širokej ceste vedúcej do zatratenia sa zas ustálila fráza – lacná milosť.
Ako teda máme správne chápať zákon a milosť? Prikázania a vieru? Skutky a lásku?
1. Zákon ako svedok nevery
Deutoronómium 31:26-27 „Vezmite túto knihu zákona a uložte ju k truhle zmluvy Hospodina, svojho Boha, a tam bude svedkom proti tebe. Lebo ja poznám tvoju vzdorovitosť a tvrdohlavosť.“
Galatským 3:19 „Čo teda zákon? Ustanovený anjelmi v rukách prostredníka bol pridaný pre prestúpenie, kým nepríde potomok, na ktorého sa vzťahuje zasľúbenie.“
Rimanom 5:20 „Do toho ešte popri tom prišiel zákon, aby sa poklesok rozhojnil…“
Rimanom 4:15 „Lebo zákon spôsobuje hnev; ale kde nieto zákona, nieto ani priestupku.“
Čo sa tým myslí? Môžte nedôverovať svojmu doktorovi v srdci, ale nedôvera nie je viditeľná, dokiaľ vám nedá predpis a vy ho nezahodíte do koša. Zahodený predpis je viditeľným prestúpením neviditeľnej rebélie. Keď Pavel vraví v Galatským 3:19, že zákon bol pridaný kvôli priestupkom, myslí tým, že funguje podobne ako predpis od doktora, na ktorom vidíme, kto doktorovi dôveruje a kto nie. Predpísaním poslušnosti viery zmenil zákon skrytú neveru a rebéliu na otvorený priestupok z neposlušnosti. Význam slov, že zákon bol pridaný, aby sa rozmnožil hriech, môžme chápať aj inak. Zákon nielenže dáva najavo hriech, ale ho aj rozhojňuje. Rebélia, nepodriadenosť a nevera ľudského srdca sa zvýraznila a rozšírila, keď sa stretla so zákonom. Je to zjavné z Rim 7:5 „Lebo keď sme boli v tele, hriešne vášne, ktoré vyvolal zákon, pôsobili v našich údoch, aby sme prinášali ovocie smrti.“ Hriešne náklonnosti srdca sú nielenže odhalené, ale aj rozmnožené. Prečo? Bez Ducha Svätého sú naše srdcia seba-stredné a keď sú úmysly srdca spochybňované a kritizované autoritou, všemožne sa snažia obhájiť. Zákon teda rozmnožil hriech cez zatvrdzovanie sa ľudí a v ich zvýšenej snahe po seba-ospravedlnení.
2. Láska napĺňa Zákon
Rimanom 13:8-10 „Nikomu nič nedlhujte, len to, aby ste sa milovali. Lebo kto blížneho miluje, naplnil zákon. Veď prikázania: nescudzoložíš, nezabiješ, nepokradneš, nevydáš krivé svedectvo, nepožiadaš, a ak je nejaké iné prikázanie, v tomto slove sú zhrnuté: Miluj blížneho ako seba samého. Láska blížnemu zle nerobí. Plnosťou zákona je teda láska.“
Matúš 7:12 „Preto čokoľvek chcete, aby vám ľudia činili, čiňte im aj vy; lebo to je zákon aj proroci.“
Jakub 2:8 „Iste, ak plníte kráľovský zákon podľa Písma: Milovať budeš blížneho ako seba samého! dobre činíte.“
Matúš 22:36 „Majstre, ktoré je veľké prikázanie v zákone? Odpovedal mu: Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým srdcom, celou dušou a celou mysľou. To je veľké a prvé prikázanie. A druhé je mu podobné: Milovať budeš blížneho ako seba samého. Na týchto dvoch prikázaniach sa zakladá celý zákon aj proroci.“
Verš Rimanom 13:8 nie je predovšetkým o požičiavaní. Je hlavne o splatení toho, čo dĺžite. Daní, komu dane patria. Výplaty, komu výplata náleží, atď. Na rozdiel od daní, pôžičiek a úverov, láska nemôže byť splatená. Keď niekoho milujete o 11tej, dĺžite mu lásku aj o 12tej.
Vo všeobecnosti môžme povedať, že kap. Rimanom 1-11 nám ukazujú lásku Božiu cez dielo Krista. Rimanom 12-16 nám zas ukazuje efekt tejto lásky v našich životoch skrze našu lásku k blížnym. Ako je aj napísané v 1. Jána 4:11: „Milovaní, keď si nás Boh takto zamiloval, aj my sa máme milovať navzájom.“ alebo 1. Korintským 16:14 „Všetko nech sa deje medzi vami v láske!“
Zakaždým, keď platíte účty, hocijaký dlh alebo vraciate, čo ste si požičali, dokazujeme, či sme milujúca osoba. Nemyslime však na lásku iba vo vzťahu k nejakej konkrétnej osobe. Láska je postoj, náklonnosť robiť ľuďom dobre. Všetky tieto veci produkujú vonkajšie správanie, ktoré však nie je samotnou esenciou lásky. Je ňou dôvera, trpezlivosť, nezávidenie, nearogantnosť, nepotráždenosť, neradovanie sa zo zlého. Toto sú skutky duše, nie tela. Tento dlh voči veriacim aj neveriacim máme nie preto, lebo nám niečo dali. Dlh máme preto, že Kristus spravil pre nás všetko, keď sme si ju vôbec nezaslúžili.
3. Láska je ovocím viery
Gal 5:6 „V Kristovi Ježišovi totiž ani obriezka ani neobriezka nemá moc, ale viera činná skrze lásku.“ Zdrojom lásky je srdce viery.
Neskôr v Gal 5:22 „Ale ovocie Ducha je: láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, nežnosť, dobrotivosť, vernosť“.
Láska je nazvaná ovocím Ducha, je to niečo čo zo seba nevyprodukujeme bez Božieho uschopnenia. Ako sa staneme ľudí milujúcimi? Gal3:5 „Ale či Ten, ktorý vám dáva Ducha a robí divy medzi vami, (robí to) skutkami zákona, alebo zvestovaním viery?“
Láska nie je skutkom, ktorý robíme pre seba, aby sme sa predstavili Bohu ako lásku si zasluhujúci; je ovocím viery v zasľúbení Božom. Samozrejme, skutočná láska nás vedie do skutkov, ale nie je synonymom skutkov. Je hlbšia ako skutky, predchádza im a umožňuje ich. Láska je viac ako náboženské praktiky a humanitárne služby. Preto Pavel vraví v 1. Kor 13:3 „A čo by som rozdal všetok svoj majetok, i telo si dal spáliť, a lásky by som nemal, nič mi to nepomôže.“ Láska teda vyviera z ozajstnej, zachraňujúcej viery.
Pôsobenie kresťanskej milosti je taktiež málo viditeľné v časoch, keď si všetci myslia a cítia to isté. Čas sporov nie je zlý. Je výbornou príležitosťou si overiť, či je medzi nami skutočná milosrdná láska alebo nie.
1.Kor 13:4-7 „Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá, nezávidí, láska sa nevystatuje a nenadúva; nie je neslušná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nezmýšľa zle, neraduje sa z neprávosti, ale teší sa s pravdou; všetko znáša, všetkému verí, všetkého sa nádejá, všetko pretrpí.“
4. Zákon ako volanie po láske
Zákon nás nevolá do záslužných skutkov, ale do poslušnosti, ktorá vychádza z viery. Keď je láska tým, na čo sa zákon zameriava a iba viera vie milovať, potom zákon musí vyučovať vieru. To je to, čo sa často prehliada. Ale je to zjavné z Pavlovho učenia a zákona samotného. Kľúčovou pasážou je Rimanom 9:30-32. V nej Pavel vysvetľuje, prečo Izrael nenaplnil zákon, aj keď sa o to snažil po stáročia.
„Čo teda povedať? Že pohania, ktorí sa nesnažili o spravodlivosť, prijali spravodlivosť, a to spravodlivosť z viery; ale Izrael, ktorý sa snažil o zákon spravodlivosti, nedospel k zákonu. Prečo? Preto, že nie z viery, ale akoby zo skutkov (chceli dosiahnuť spravodlivosť).“
Fráza „akoby“ je tu dôležitá. Pavel nám jasne ukazuje, že neverí, žeby Boh niekedy zamýšľal dať zákon, aby sme sa ho snažili naplniť skutkami. Preto ak ho používame ako zoznam úloh, ktorých splnením si zaslúžime Božiu priazeň, protirečíme zákonu samotnému. Zákon je proti „skutkom zákona“. Zákon nikdy nikomu nenariaďoval, zaslúžiť si spásu. Zákon je založený na viere v Božie zasľúbenia, nie na legalistickom úsilí.
Pozrime sa teraz na zákon samotný. 10 Božích prikázaní sú srdcom Mojžišovej zmluvy (Exodus 20). Keď ich Boh daroval Židom, agóniu otroctva a ohromného vyslobodenia cez Červené more mali ešte čerstvo v pamäti. Jedným z Božích zámerov pri odchode bolo spôsobiť v Jeho ľude, aby mu veril, že sa o neho postará a privedie do zasľúbenej zeme. Exodus 14:31: „Keď Izraeliti videli mocnú ruku, ktorú Hospodin vystrel proti Egypťanom, ľud sa bál Hospodina, uverili Hospodinovi a jeho služobníkovi Mojžišovi.“ Preto 10 Božích prikázaní začínajú slovami: „Ja som Hospodin, tvoj Boh, ktorý som ťa vyviedol z Egypta, z domu otroctva. Nebudeš mať iných bohov okrem mňa!“ 10 Božích prikázaní je založených na viere v Boha, ktorý vyslobodzuje Izrael, rovnako ako novozmluvné morálne učenie založené na viere v Pána Veľkého Piatku a Veľkej Noci.
Exodus bol znamením pre Izrael rovnako ako smrť a zmŕtvychvstanie Ježiša je znamením pre cirkev. Význam znamenia je, že Boh je k nám milostivý, je za nás a pracuje v prospech nás. Stará sa o nás, keď mu dôverujeme. Udalosť exodu je znamením Božej náklonnosti voči Izraelu pomôcť mu aj v budúcnosti. Je základom židovskej viery a táto viera je základom zákona. Zákon jednoducho vyslovuje spôsob, akým budú žiť, ak budú naozaj vnímať, že ich budúcnosť je zaistená Bohom. Jednoducho nemôžte zneužívať iných kvôli osobnému obohateniu, vraždiť, klamať, zvádzať cudzieho/u partnera/ku alebo zneuctiť rodičov, ak naozaj veríte, že Boh exodu a Veľkej Noci vám zabezpečuje budúcnosť, ktorá je pre vás najlepšia. Všetky tieto hriechy pochádzajú z nevery voči Bohu. Zákon je opisom poslušnosti viery, nie je opisom, ako si zaslúžiť Božie požehnanie.
5. Zákon je naplnený poslušnosťou viery
Židom 5:8-9 „Hoci bol Synom, tým, že trpel, naučil sa poslušnosti. A stal sa pôvodcom večného spasenia, keď prešiel v dokonalosť k dobru všetkých, ktorí Ho poslúchajú.“
Rimanom 10:3-4 „keďže nepoznajú spravodlivosť Božiu a snažia sa uplatňovať svoju, nepoddali sa spravodlivosti Božej. Koniec zákona je totiž Kristus, aby sa spravodlivosti dostalo každému veriacemu.“
1. Korintským 5:21 „Toho, ktorý nepoznal hriech, urobil hriechom za nás, aby sme my boli v Ňom spravodlivosťou pred Bohom.“
Platné starozmluvné príkazy musíme dodržiavať rovnako ako novozmluvné, pretože sme závislí na Božej nezaslúženej milosti a dôvere, že Jeho príkazy nás dovedú do plného a pretrvávajúceho šťastia. Samozrejme, obetnú časť Starého Zákona naplnil Kristus (1. Korintským 5:7), vyhlásil všetky jedlá za čisté (Marek 7:19) a ustanovil nový Boží ľud nezaložený na národnosti alebo etnickej príslušnosti. Množstvo starozmluvných prikázaní pre nás teda neplatí (napr. príkazy týkajúce sa jedenia, obetovania, politiky a chodu národa), ale väčšia časť Starého zákona popisuje rozmer poslušnosti, ktorá je pravdivá pre Boží ľud v ktoromkoľvek čase.
Rimanom 8:3,4 učí, že zákon samotný je bezmocný, aby vyprodukoval takýto druh poslušnosti. Litera zabíja a je to Duch, ktorý dáva život (2. Korintským 3:6). Preto Boh posiela Syna, aby sa obetoval (Rimanom 8:3), vylieva Ducha Svätého do našich sŕdc, „aby sa právna požiadavka zákona uplatnila v nás, ktorí nechodíme podľa tela, ale podľa Ducha“ (Rimanom 8:4). Čiže Pavel učí, žeby sme nemali zabudnúť na zákon, ani ho odmietnuť, ale ho naplniť mocou Ducha Svätého skrze vieru, ktorá je činná cez lásku, t.j. právnu požiadavku zákona.
6. Zaľúbenie v Zákone Božom
1. Jána 3:5 „Lebo to je láska k Bohu, aby sme zachovávali Jeho prikázania; a Jeho prikázania nie sú ťažké“
2. Jána 1:6 „A to je láska, aby sme chodili podľa Jeho prikázaní. A to je prikázanie, ako ste počuli od počiatku, aby ste chodili v ňom.“
Ján 14:15 „Ak ma milujete, zachovávajte moje prikázanie.“
Láska nie je rovná robeniu vecí. Láska je vyjadrená robením vecí, ale robenie vecí ešte nemusí znamenať lásku. Milovať Pána Boha znamená, že Jeho zákon nepovažujeme za bremeno. Keď zákon nie je bremenom, čo je potom? Je potešením a rozkošou:
Žalm 40:8 „Rád splním Tvoju vôľu, Bože môj, a Tvoj zákon v hĺbke srdca nosím.“
Žalm 119:24 „Tvoje svedectvá sú mojou rozkošou, ony sú mojimi radcami.“
Žalm 119:35 „Voď ma cestou svojich prikázaní, lebo v tom mám záľubu.“
Žalm 119:92 „Keby Tvoj zákon nebol býval mojou rozkošou, bol by som zahynul vo svojej biede.“
Mať zaľúbenie v zákone Božom znamená aj meditovať nad ním dňom i nocou (Žalm 119:97) a spievať o jeho hodnote všetkým generáciám.
Záver
(J.I. Packer) Milosť Božia: to je Jeho láska, ktorú dobrovoľne dáva hriešnikom, opak toho čo si zaslúžia. Milosť znamená, že Boh prejavuje dobrotivosť osobám, ktoré by mohli očakávať iba Jeho prísnosť a nič iné. Ak myšlienka o milosti veriacemu tak málo hovorí, je to preto, že nemá predpoklady vo viere založenej na vzťahu medzi Bohom a človekom. Prečo by sa mala táto myšlienka zdať iným taká dôležitá? Je predsa isté, že človek, ktorý už raz pochopil, že ho po smrti čaká Boží súd, je od samej radosti priam premožený evanjeliom milosti, ako ho podáva Nový zákon. V ňom sa totiž hovorí o tom, ako sa náš Sudca stal naším Vykupiteľom.
Milosť a vykúpenie patria spolu ako príčina a následok, lebo „milosťou ste teda spasení“ (Efezským 2:8). „Prejavila sa milosť Božia prinášajúca spásu všetkým ľuďom“ (Títovi 2:11). Evanjelium hovorí: „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nik, kto uverí v neho, nezahynul, ale mal život večný“ (J 3:16).
Peter Štefančík (Pravda v láske)
