Duch uctievania

12. decembra 2018

(Toto je v poradí tretí článok série štyroch článkov o chvále a uctievaní. Pod článkom nájdete linky na ostatné články aj na PDF celej série.)

Môže byť pravé uctievanie predstierané? Čo ak hudobníci hrajú len na vaše city? Čo ak svetlá a vizuálne efekty sú zámerne zladené tak, aby vytvorili čo možno najsilnejší zážitok? Čo keď slová piesní sú zámerne vyberané tak, aby stimulovali a navodzovali tie správne emócie a návrh pódia a ostatných dramaturgických vecí je navrhnutý práve tak, aby ohromili dav? Ak vedúci zboru dokážu zvládnuť tieto detaily, dokážu tým vytvoriť silný zážitok?

John MacArthur vo svojej knihe Worship: The Ultimate Priority argumentuje proti týmto súčasný dôrazom, ktoré sa kladú na vizuál bohoslužieb a nie na kázanie slova:

„Chvála má prúdiť z vnútra von. Nie je to o tom „byť na správnom mieste, v správnom čase, so správnymi slovami, správaním, oblečením, hudbou alebo náladou.“ Uctievanie nie je nejakou vonkajšou aktivitou, pre ktorú je nutné vytvoriť ideálne prostredie.“

Uctievanie nie je výsledkom emocionálnej stimulácie a vonkajších vplyvov. Naše uctievanie musí byť založené na pravde Písma. Ak tomu tak nie je, tak to nie je skutočné uctievanie.

Avšak pri uctievaní nejde len o suché biblické poznanie. Božia pravda je síce základným elementom uctievania, avšak len samotná prítomnosť pravdy nemusí bezvýhradne viesť k pravému uctievaniu. Uctievanie a vyvyšovanie nášho Pána nie je len nejakým robotickým citovaním Jeho pravdy: musí byť pri tom pohnuté aj naše srdce.

Uctievanie je reakciou tvojho srdca na pravdy Božieho slova. Sú to všetky myšlienky a emócie, ktoré vznikajú pri premýšľaní o Božom charaktere a Jeho podstate, o osobe a diele Pána Ježiša Krista a o službe posvätenia skrze Ducha Svätého.

V Žalmoch nám Dávid ukazuje, čo to znamená uctievať Boha v duchu. V Žalme 103:1 hovorí: „Dobroreč, duša moja, Hospodinovi a celé moje vnútro Jeho svätému menu!“ V Žalme 45:2 vyjadruje rovnaké nadšenie slovami: „Srdce mi prekypuje krásnymi slovami, prednášam svoje dielo o kráľovi. Môj jazyk je perom zručného pisára.“ Dávid si nemusel nejakým umelým spôsobom navodiť nejaké emócie, aby mohol chváliť Pána. Bola to jeho prirodzená reakcia na pravdu, ktorú mu Boh zjavil. Mal nutkanie chváliť Boha, nie však na základe nejakých vonkajších faktorov a okolností ale na základe jeho lásky voči Pánovi a Jeho pravde.

A Dávid nevylieval svoje srdce len v čase požehnania, ale, ako vidíme v 51. Žalme, Dávid vylieval svoje srdce aj v čase pokánia.

„Navráť mi radosť z Tvojej pomoci a duchom poslušnosti podopri ma! Chcem učiť priestupníkov Tvojim cestám, aby sa hriešnici k Tebe obracali. Vytrhni ma, ó Bože, z krvnej viny. Ty, Bože mojej spásy! Nech zaplesá môj jazyk pre Tvoju spravodlivosť. Ó Pane, Ty mi otvor pery, nech moje ústa Tvoju chválu zvestujú.“ (Žalm 51:14-17)

Na základe týchto veršov John MacArthur píše:

„Dávid vedel, že Božím primárnym záujmom neboli Dávidove skutky ale jeho srdce a preto sa v kajúcej modlitbe obracia k Bohu. Dôkazom jeho pravého pokánia neboli obete, ktoré priniesol Bohu ale zlomené a kajúce srdce. A tak to má byť pri každom uctievaní. Dôkaz pravého uctievania je v postoji srdca, odkiaľ pramení všetka vďaka a chvála. Dávidove slová popisujú muža, ktorého srdce je plné pokánia, vďaky a chvály a jediné, čo potrebuje, je otvoriť ústa, aby všetka tá chvála mohla vyjsť von.“

Jednoducho povedané, pokiaľ v tom nemáš srdce, tak to nie je skutočná chvála.

Veriaci musia klásť dôraz na pravdu Božieho slova vo svojom uctievaní. Avšak doktrinálne zdravie nie je jediným aspektom pri uctievaní a vyvyšovaní Pána. Dokonca aj tie najväčšie teologické mozgy na svete môžu mať chladné a mŕtve srdcia, ktoré vôbec nie sú pohnuté pravdami Písma. Pokiaľ Božie slovo nezasiahne tvoje srdce, akékoľvek množstvo biblického poznania ťa nedovedie ku skutočnému uctievaniu.

Asi pred 300 rokmi puritán Stephen Charnock vyjadril túto skutočnosť slovami:

„Bez srdca neexistuje žiadne uctievanie. Je to len akési divadlo, kde hráme postavu, ktorou v skutočnosti nie sme. Sme len pokrytcami, ktorí niečo predstierajú. Boha môžeme uctievať aj napriek tomu, že nie sme dokonalí, ale nemôžeme ho uctievať, pokiaľ nám chýba úprimnosť.“ (Stephen Charnock: Discourses Upon the Existence and Attributes of God, preklad: Premýšľanie nad Božou existenciou a Božími atribútmi).

Na toto Charnockove vyjadrenie reaguje aj John MacArthur slovami:

„Chvála nie je skutočnou chválou, pokým nepramení z hĺbky našich sŕdc. Pretože sme padlé stvorenia žijúce v hriešnom svete, naše chvály budú vždy nedokonalé, až kým nebudeme zdokonalení pri oslávení. Napriek tomu však naše uctievanie nemôže byť bez úprimnosti. Potom to nie je vôbec žiadne uctievanie, ale len urážka Boha, keď to, čo robíme, robíme len zo zvyku a rutiny.“ (John MacArthur: Worship: The Ultimate Priority)

Dôraz moderných evanjelikálnych zborov kladený na emocionálny zážitok z chvál je nesprávny. Oslava Pána je oveľa viac ako len nejaká emocionálna katarzia a zmyslová stimulácia. Na druhej stane je však rovnako nesprávne myslieť si, že chvála je čisto len intelektuálnou záležitosťou. Mnoho ľudí pozná pravdu, ale nijako podľa nej nekonajú. Mnoho ľudí sa snaží len o správnosť svojej teológie, aby si to mohli odškrtnúť vo svojej hodnotovej tabuľke ako splnené. Ale to je veľmi málo. Ak pravdu len vyznávame a nežijeme, naše srdce sa zatvrdzuje. A popri tom môže rasť v pýche, pretože takéto srdce je síce intelektuálne právom presvedčené, že je v pravde, avšak bez zmeny srdca a života je takáto pravda zbytočná.

To, čo musíme pochopiť ako Boží ľud, je, že pravé biblické uctievanie je spolupôsobenie intelektu aj emócií. Je to myseľ a duch, ktorý pôsobia spolu v harmónii, aby vyjadrili úprimnú vďaku a chválu Pánovi. Musíme si dávať pozor na to, aby sme sa nestali príliš emocionálnymi ale zase ani príliš akademickými.

Jeremiah Johnson

Preložené z: https://www.gty.org/library/blog/B171009

Jednotlivé články celej série: