Ako pastor často chodievam navštevovať členov zboru do psychiatrickej liečebne. Tentokrát som však išiel do liečebne navštíviť veľmi vzácnu kamarátku Sáru. Nemala nablízku žiadnu rodinu, ale žila iba niekoľko kilometrov od nás. Keď Sáre diagnostikovali pokročilú rakovinu prsníka, tak sa o ňu začala moja manželka starať. Kedykoľvek sme mali čas, tak sme ju navštívili. Jeden liečebný postup sa však zle zvrtol. Vedľajšie účinky tejto liečby spôsobili, že Sára skončila na psychiatrickej liečebni.
Keď som ju v jedno dopoludnie bol navštíviť, pozrela sa na mňa s bolesťou v očiach a skoro ma ani nespoznala. Pripomenul som jej, že ako zbor na ňu myslíme a tak isto som jej pripomenul Kristovu lásku voči nej. Slzy sa jej skotúľali po lícach a len ticho vyriekla: „Vinná“.
Vedel som, že Sára potrebuje mať pod nohami skalopevné evanjelium a preto som otvoril Bibliu v Rimanom 8. kapitole a začal som jej čítať: „Nieto teda teraz už odsúdenia tých, čo sú v Kristovi Ježišovi a nechodia podľa tela, ale podľa Ducha.“ Po týchto slovách sa jej oči rozžiarili a tak som čítal ďalej, až kým som sa nedostal ku 30. veršu a potom sa stalo niečo úžasné. Sára začala nahlas citovať tento verš.
Obaja sme v bielej sterilnej miestnosti nahlas citovali so slzami v očiach tieto vzácne zasľúbenia: „A ktorých Boh predurčil, tých aj povolal. A ktorých povolal, tých aj ospravedlnil. A ktorých ospravedlnil, tých aj oslávil.“ (Rimanom 8:30). V tom momente ani jeden z nás nepochyboval o doktríne vyvolenia. Nesmierne sme sa radovali z toho, že sme boli vyvolení. Sára sa nedokázala pridŕžať Boha vo svojej najtemnejšej hodine, ale vedela, že Boh ju aj napriek zlému zdravotnému stavu neustále pevne drží.
Potešenie v Božej zvrchovanosti
Často som sa s doktrínou vyvolenia stretával len v teoretickej rovine. Pozeral som sa na ňu z odborného pohľadu a nie z pohľadu uctievania a dôvery. Stretnutie so Sárou to zmenilo. Vidieť Sárinu istotu a potešenie, ktoré nachádzala v Božej doktríne vyvolenia, zmenilo moje vnímanie toho, prečo nám Boh zjavil, že si nás vyvolil už od stvorenia sveta. Boh nám nedovolil nahliadnuť do tajomstva Jeho zvrchovanej vôle preto, aby nás zmiatol, ale preto, aby nás potešil svojou nikdy nekončiacou a večnou láskou voči nám.
Pre Sáru to bolo nesmiernym povzbudením, keď si mohla pripomenúť Božiu lásku voči nej, ktorá trvá od vekov až naveky. Vedela, že ju nič nemôže odlúčiť od Božej lásky, ktorá je v Kristovi.
Naše spasenie nezačalo nami samotnými, ani si ho sami nedokážeme udržať a vlastnou silou ho nemôžeme ani dokonať. Sled udalostí, ktorý viedol k našej spáse nezačal naším narodením, ani Ježišovým narodením. Všetko sa to začalo ešte vo večnej minulosti, pred stvorením sveta. Nepodmienené vyvolenie odstraňuje z nášho srdca akúkoľvek pýchu a zároveň nás pozdvihuje v ťažkých časoch.
Keď sa zdá, že mračná v živote zakrývajú Otcovu tvár, keď sa nám rúcajú všetky vzťahy, keď nám zistia nejaké vážne ochorenie, potrebujeme istotu, ktorú nájdeme v milosti Božieho vyvolenia. A keď nám v živote žiari slnko, keď nás životný partner a deti milujú a v práci sa nám darí lepšie, ako by sme čakali, tak Boží dar vyvolenia nám pripomína, že každý dar je len darom Jeho milosti.
Pridŕžať sa a byť držaný
Keď som po niekoľkých dňoch navštívil Sáru, bola už na tom lepšie. Znížili jej dávky liekov, čím sa zmiernili aj vedľajšie účinky, no napriek tomu bola stále na pozorovaní v nemocnici. Keď sme potom spolu spievali pieseň „Len v Kristovi,“ spievali sme tak hlasno, že nás bolo počuť v celej miestnosti.
Poznanie toho, že ten najmocnejší vo vesmíre nás drží vo svojich rukách, nás napĺňalo nesmiernou istotou. „Ja im dám večný život a nezahynú naveky a nikto mi ich nevytrhne z ruky. Čo mi dal Otec, je väčšie ako všetko, a nikto to nemôže vytrhnúť Otcovi z ruky.“ (Ján 10:28-29). Boh pozná všetky naše slabosti a dokonale pozná našu hriešnosť, ale napriek tomu si nás vyvolil, prišiel pre nás a dokonale nás vykúpil Kristovou krvou na kríži.
Tim Counts
Preložené z: https://www.desiringgod.org/articles/hold-on-to-the-god-who-holds-you
