„Preto ak je niekto v Kristovi, je nové stvorenie. Staré veci sa pominuli, a hľa, nastali nové.“ 2. Korintským 5:17
Tento text Písma obsahuje podstatu a dušu nábožnosti. Všimol som si na ňom dve veci:
Pravá definícia kresťana je byť v Kristovi: „Ak je niekto v Kristovi….“ Človek môže byť vo viditeľnej cirkvi, ale pritom nie je v Kristovi. Nie vodný krst do Kristovho mena robí človeka pravým kresťanom, ale bytie v Kristovi: vštepenie do Neho vierou. A ak bytie v Kristovi robí človeka kresťanom a nie voda, potom je okolo nás len málo kresťanov. Mnohí sú v Kristovi len nominálne, nie opravdivo. Podľa svojich slov sú v Kristovi, ale nie sú s Ním duchovne zjednotení. Sú v Kristovi tí, ktorí Ho nepoznajú? Sú v Kristovi tí, ktorí prenasledujú tých, ktorí sú v Kristovi? Zaiste Kristus zavrhne takýchto podvodníkov.
Ktokoľvek je v Kristovi, je novým stvorením. Ide o druhé narodenie sa po tom prvom narodení (Ján 3:3). Môžeme ho definovať aj takto: Ide o nadprirodzené dielo Ducha Svätého, ktoré obnoví a transformuje srdce do úplne novej podoby.
Účinnou príčinou nového stvorenia je Duch Svätý. Žiadny anjel alebo archanjel to nevyprodukuje. Kto iný, ak nie Boh, vie zmeniť srdce človeka a premeniť kameň na mäso? Ak nové stvorenie nie je dielom Ducha Svätého, potom najväčšia sláva za to patrí človeku. Boh sa však o túto slávu s nikým nedelí. Obrátenie ľudskej vôle k Bohu pochádza od Boha samotného.
Inštrumentálnou príčinou, ktorou je nové stvorenie sformované, je Božie slovo: „Zo svojej vôle splodil nás slovom pravdy…“ (Jakub 1:18). Slovo je semienko, z ktorého vzíde kvet nového stvorenia. Podstata tejto premeny spočíva v obnovení Božieho obrazu, o ktorý sme pádom do hriechu prišli.
Tak ako sa sami nedokážeme stvoriť a narodiť prvýkrát (telesne), nedokážeme sa stvoriť a narodiť ani druhýkrát (duchovne). Človek sa nedokáže obrátiť a urobiť zo seba nové stvorenie. To, čo ale každý telesný a prirodzený človek dokáže, je čítať si Božie slovo. Tie isté nohy, ktoré neznovuzrodeného človeka doviedli do divadla, ho vedia doviesť aj ku kázni slova. Je mnoho prirodzených neznovuzrodených ľudí, ktorí sa vyhýbajú hriechu. Mnoho neznovuzrodených ľudí dokonca vysiela rôzne modlitby. Avšak akékoľvek konanie, ktoré smeruje k znovuzrodeniu a k skutočnej záchrane vierou v Krista a Jeho dokonalé dielo, je dielo Božej milosti. Žiaden človek sa nedokáže spasiteľne nasmerovať na Krista, pretože v jeho vnútri je prirodzený odpor voči Bohu. Božie slovo nám ale hovorí, že si Božiu milosť môžeme vyprosiť. Napriek tomu to však prirodzený človek nerobí a s Bohom o spásnu milosť nezápasí, hoci Boh nemá núdzu o prejavovanie svojej milosti tým, ktorí Ho hľadajú.
Skúmajme sa preto, či sme naozaj nové stvorenia. Závisí od toho naša spása. Toto sú falošné znaky nového stvorenia, ktoré vykazujú mnohí, ktorí novými stvoreniami v skutočnosti nie sú:
- Mať prirodzenú úprimnosť, morálnu cnosť, obozretnosť, spravodlivosť, osvietenosť, striedmosť a odmietanie mnohých hriechov nie je to isté ako byť novým stvorením.
Všetky tieto veci vedia spraviť silný dojem pre oko sveta, ale líšia sa od nového stvorenia ako palica od hviezdy. Morálka je samozrejme chvályhodná a bolo by dobré jej mať viac. Ide však len padlú ľudskú prirodzenosť v tej najlepšej verzii. Neváži si milosť. V morálke nie je ani kúsok Krista. Toto ovocie je horké a nie je zakorenené v Kristovi. Morálne skutky sú vykonané z prázdnych motívov, ktoré si necenia Božiu nezaslúženú milosť a ktoré sú bez rešpektu voči Božej sláve. Apoštol označuje pohanských sudcov za nespravodlivých (1. Korintským 6:1). Hoci konajú spravodlivosť na občianskych súdoch, sú nespravodliví pred Božím súdom. Ich cnosti sa menia na neprávosti kvôli chýbajúcej viere. Všetko to robili, aby pozdvihli trofeje svojej hodnoty a slávy. Morálka je ako divý olivovník: Necení si milosť.
Ak aj nahrejete vodu na najvyššiu teplotu, stále z nej nespravíte víno. Rovnako tak aj morálka v tej najlepšej verzii je stále len ľudskou prirodzenosťou. Je to ako obliecť starého Adama do lepších šiat. Morálnemu mužovi by som mohol povedať: „Jedno ti chýba“ (Marek 10:21). Morálna cnosť môže existovať spolu s nenávidením zbožnosti. Stoici boli moralisti a zároveň úhlavní nepriatelia apoštola Pavla (Skutky apoštolov 17:18). Morálka je len falošným šperkom, nie znakom nového stvorenia.
- Mať náboženské (alebo aj teologické) vzdelanie nie je to isté ako byť novým stvorením.
Vzdelanie úžasne kultivuje a zjemňuje prirodzenosť. Vzdelanie je ako dobrý múr pre popínavý vinič milosti, ale nie je to to isté ako samotná milosť. Kráľ Jóáš bol dobrým, dokiaľ žil jeho strýko Jójádá, ale keď zomrel, všetka Jóášova zbožnosť bola pochovaná do strýkovho hrobu. „Jóáš robil to, čo je správne v očiach Hospodinových, lebo ho vyučoval kňaz Jójádá“ (2. Kráľov 12:2). Či sme už mnohokrát neboli svedkami toho, kedy sa nábožensky vyučené deti zdali byť prísľubom do budúcnosti, ale po smrti svojich rodičov tieto nádherné kvety nádeje zvädli a žili na ich hanbu?
- Mať formu zbožnosti nie je to isté ako byť novým stvorením.
Nie každý vták s jemným perím má aj jemné mäso. Nie všetci, ktorí žiaria zlatým perím vyznania, sú skutočne svätými. V 2. Timoteovi 3:5 čítame: „Budú sa tváriť pobožne, ale silu pobožnosti budú popierať.“ Formalita je opicou zbožnosti! Formálni kresťania môžu navonok vykonávať všetky časti pobožnosti: Môžu sa modliť, postiť a dávať almužny. Akúkoľvek povinnosť, ktorú robí skutočný veriaci úprimne, môže robiť aj formalista, akurát pokrytecky. Akí nábožní boli farizeji! Aký pokorný bol Acháb! Aký reformátor bol Jehu! Všetko to však bolo len formálne náboženské divadlo! Daidalos bol podľa mýtov schopný vytvoriť diela, ktoré sa samé hýbali, až sa ľudia nazdávali, že sú živé. Formalisti napodobňujú a predstierajú oddanosť do takej miery, až si ostatní myslia, že sú skutočne živými svätcami. Sú to náboženskí šarlatáni!
Preložené z: https://www.monergism.com/blog/new-creature
