Pyšné srdce nedokáže nájsť odpočinok v Božej zvrchovanosti. Človek, ktorý si cení svoje vlastné plány, názory a túžby nadovšetko, sa nemá kam obrátiť, keď sa do jeho života vkradne strach a úzkosť. V skutočnosti však pýcha dláždi cestu k úzkostlivému srdcu. Naposledy sme sa pozreli na Petrovu radu, ako sa vysporiadať s úzkosťou: pokorou (1. Petra 5:5-7).
Apoštol Peter bol jedným z tých, ktorí boli plní obáv. Začal sa obávať, že sa utopí, keď kráčal po vode, hoci Pán Ježiš bol priamo pri ňom (Matúš 14:29-31). Obával sa o to, čo bude s jeho Pánom v Getsemanskej záhrade, preto v tom momente tasil meč a snažil sa postaviť na odpor rímskym vojakom (Ján 18:2-3.10).
Božie slovo hovorí jasne: Kresťan sa nesmie poddať úzkosti. Nie je to však len obyčajný chladný príkaz prestať sa obávať. Písmo je jasné v tom, že by sme sa nemali sústrediť na plány, potreby a neistoty zajtrajška, ale zároveň nám jasne hovorí, kde má byť sústredený náš pohľad.
Väčšina našich úzkostí pochádza zo strachu a obáv z budúcnosti. Veľmi ľahko sa môžeme zamotať v premýšľaní nad svojimi plánmi a programami, prehliadajúc tak požehnania prítomnosti, v ktorej sa nachádzame. Veľmi ľahko vieme byť posadnutí nekontrolovateľnými detailmi, ktoré vidíme len matne niekde v diaľke. Pán Ježiš povedal: „Nebuďte teda ustarostení o zajtrajší deň, lebo zajtrajší deň postará sa o seba.
Pokiaľ ste plný obáv, aký druh viery vlastne preukazujete navonok? Podľa Ježišových slov je taká viera „malá“ (Matúš 6:30). Pokiaľ ste skutočne Božím dieťaťom, tak na základe tejto skutočnosti máte aj nebeského Otca. Pokiaľ však jednáte tak, ako keby ste žiadneho nemali, kladúc si nervózne otázky typu „Čo budem jesť? Čo budem piť?
Boh zvrchovane riadi všetky veci. Už len táto skutočnosť by nás mala zbaviť všetkej úzkosti. A keby sme zobrali do úvahy ešte Božiu otcovskú starostlivosť o svoj ľud, tak by sme jasne videli, aké bláznivé, zbytočné a bezvýznamné sú v skutočnosti naše obavy.
Jedným z najbeznádejnejších aspektov nekajúcnych hriešnikov je skutočnosť, že nedokážu nájsť riešenie na vlastnú úzkosť. Sú nútení vkladať svoje nádeje do chabých a mylných plánov alebo inštitúcií. Nie sú schopní spočinúť na pevných a nemenných Božích zasľúbeniach – musia neustále sami prekonávať každú jednu vlnu životných problémov a ťažkostí.
Možno si ešte spomínate na známy trend klásť si otázku „Čo by urobil Ježiš? (What Would Jesus Do)“ z neskorých 90. rokov. Všade, kam ste sa pozreli, na tričkách, čiapkach, náramkoch a rôznych iných doplnkoch, bolo vidieť nápis WWJD, ktorý bol len chabým pripomenutím toho, aby sme žili podľa Kristovho morálneho kódexu.
Ustarostenosť je spoločným pokušením nás všetkých. Zdroj úzkosti sa môže líšiť od človeka k človeku, nikto však voči nej nie je imúnny. Pre niektorých sa to stalo už akoby každodenným koníčkom, premýšľať väčšinu dňa nad svojimi starosťami a obavami z budúcnosti. Posadnutosť takýmito pochybnosťami a strachom je jasným prejavom nedôvery voči Božej moci a láske.
Úzkosť, strach, obavy a stres sú slová, ktoré sú nám v dnešnej dobe veľmi známe a pre mnohých sú aj osobnou skúsenosťou. Stále viac a viac je počuť o extrémnej forme úzkosti, často nazývanej aj „panický strach“. To, čo bolo kedysi zriedkavým a extrémnym príkladom úzkosti, sa v dnešnej spoločnosti stalo hrozivo bežným javom.
Nechceme zostať duchovnými deťmi, navždy zaseknutí v detstve. Nechceme byť slabí, zraniteľní a nezrelí. Takisto nechceme byť ľahostajní voči Božej pravde, pretože chceme plne osláviť Boha za všetko, čo urobil. Chceme Ho vnímať v Jeho plnosti, hlboko Ho poznať a milovať. Ak je toto náš cieľ, ako sa k nemu dostaneme?
Predstavte si osobu, ktorá tvrdo pracuje na svojej kondičke, má nastavenú prísnu diétu a popri tom užíva alkohol a drogy. Takéto rozpoltené správanie by v mnohých z nás vyvolalo asi mnoho oprávnených otázok.
Žiadne ľudské oči nevideli plný prejav Božej svätosti a slávy. Ale niektorí biblickí autori ich letmo zazreli a žili ďalej, aby mohli rozpovedať tento príbeh. V 6. kapitole Izaiáša nás prorok privádza spolu do tróniacej miestnosti v nebesiach. Hneď prvý verš nás vovádza do kontextu slovami, že sa to stalo „v roku, keď zomrel kráľ Uzijá.“
Hlavný princíp protestantskej reformácie, Sola Scriptura, sa týka autority a dostatočnosti Písma ako najvyššej autority vo všetkých duchovných záležitostiach v Kristovej cirkvi. Sola Scriptura jednoducho znamená, že všetka pravda potrebná pre naše spasenie a duchovný život sa vyučuje explicitne alebo implicitne z Písma. Táto doktrína prehlasuje, že všetka pravda každého druhu sa nachádza v Písme.
Čo sa týka služby, musíš byť dôveryhodný v narábaní s Písmom, v starostlivosti o ľudí a v žití života, ktorý je v zhode s posolstvom.
Nachádzaš vo svojom živote neochotu podrobiť sa Kristovi?
Ako rozlíšiť niekoho, kto káže iné evanjelium, od súrodenca v Kristovi s charizmatickou teológiou?
Ak odmietame veriť tomu, že Boh riadi každú ťažkú situáciu v našich životoch, okrádame sa o nádej, nájsť v nich Jeho dobrý zámer.
Boh je svätý a my sme hriešni. Tieto dve nepopierateľné skutočnosti by mali formovať náš pohľad na všetko okolo nás. Tieto skutočnosti tiež vysvetľujú obrovskú hrôzu pred Bohom, ktorú mali svätí vždy, keď sa nadprirodzeným Božím zásahom mohli s ním osobne stretnúť.
Ťažkosti vo svete sú mnohé a často neľútostné. Nie je preto ľahké upriamiť sa na nebo tak, že zostaneme pokojní, keď na nás doľahnú utrpenia pozemského života.
