Čo ako prvé niekoho napadne, keď sa začne hovoriť o Božej zachraňujúcej milosti? Pre väčšinu veriacich, v podstate aj pre väčšinu ľudí, je to Kristov kríž. Dáva to zmysel, pretože to predstavuje vyvrcholenie Božieho spasiteľského diela a plne to ukazuje na Božiu lásku voči strateným hriešnikom.
Hoci Božia milosť je najjasnejšie a najplnšie vyjadrená v obeti Božieho Syna a v spáse hriešnikov, napriek tomu vyjadrenie Božej milosti nie je obmedzené len na Kristovu osobu a Jeho dielo. Božia milosť je staršia než samotná história, existovala ešte pred samotným stvorením sveta. Nie je vyliata len v momente spasenia,je viditeľná cez Boží večný plán vykúpenia. Napokon On si ešte pred stvorením sveta vyvolil tých, ktorých zachráni (Efežanom 1:4).
Milosť a vyvolenie
Teológovia hovoria o tejto vzácnej pravde ako o doktríne vyvolenia, ktorá býva hlavným bodom mnohých debát a neraz aj rozdelenia zborov. Pravda o vyvolení je dôležitá pre pochopenie toho, kto je Boh, Jeho plánu vykúpenia a Jeho plánu pre cirkev. Ale niektorí, ktorí vyznávajú lásku k Bohu a veria Biblii, napriek tomu neznášajú a dokonca opovrhujú touto doktrínou.
Odmietnutie tejto doktríny má veľké negatívne dôsledky, pokiaľ ide o praktické aspekty evanjelizácie a kresťanskej služby. Kresťania, ktorí neveria, že Boh zvrchovane priťahuje svojich vyvolených ku Kristovi, sú nútení svojím teologickým stanoviskom zaujať veľmi pragmatický postoj k evanjelizácii (svoje aktivity vyberáme podľa toho, čo funguje). Stále viac sa zaujímajú o „konanie“ než o pravdu, lebo ich doktrína ich vedie k tomu, aby verili, že všetko závisí na ich schopnostiach, múdrosti alebo presvedčení. Aké ohromné bremeno a zodpovednosť si zobrali na seba!
Avšak doktrína vyvolenia by nemala uhasiť evanjelizačné úsilie v zboroch ale práve naopak: mala by nás k tomu podnecovať. Zatiaľ čo Pán vie, koho si vyvolil do večnosti, my nedokážeme nahliadnuť do Jeho diela vyvolenia (porovnaj s 5. Mojžišovou 29:28). Namiesto toho sa máme horlivo usilovať o každého hriešnika, kým je ešte čas na pokánie. Preto by sme mali verne prehlasovať pravdu z Izaiáša 59:1-2 každému uchu, ktoré počuje: „Ajhľa, ruka Hospodinova nie je prikrátka zachraňovať, a Jeho ucho nie je tak nedoslýchavé, aby nepočulo. Ale vaše neprávosti sa stali hrádzou medzi vami a vaším Bohom! Vaše hriechy zakryli Jeho tvár pred vami, takže nepočuje.“
My, ktorí poznáme a milujeme Boha, nesieme zodpovednosť viery. Pokiaľ budeme dýchať, máme povinnosť hlásať dobrú správu o Ježišovi Kristovi čo najzrozumiteľnejším a najpresvedčivejším spôsobom tak, aby aj iní mohli byť privedení k spásonosnému poznaniu o Ňom. „Keď teda vieme, čo je bázeň pred Pánom, presviedčame ľudí.“ (2. Korinťanom 5:11)
A čo viac, musíme sa držať doktríny vyvolenia s veľkou pokorou. Naše spasenie nie je naša zásluha, ale je to nezaslúžený dar od milostivého Boha. A On nás nechal na tomto svete, aby sme šírili tento dar iným hlásaním Jeho slova.
Chápanie Božej zvrchovanej milosti je stredobodom cirkvi a vyjadrením toho, ako funguje. Správny pohľad na Božiu milosť nám ukazuje, v akom vzťahu sme k ostatným veriacim. Hovorí, ako máme evanjelizovať stratených. Definuje úlohu pastora. Dotýka sa každého aspektu života v Tele Kristovom.
Milosť a spravodlivosť
Typickou námietkou tých, ktorí sú skeptickí voči doktríne vyvolenia (alebo sú dokonca proti nej), je, že sa Boh javí ako neférový. A zdá sa, že je to pravdivá námietka, ak slovo „spravodlivý“ definujeme na základe padlého ľudského názoru. Povieme si: „Prečo Boh nejedná s každým rovnako? Ja by som s každým jednal rovnako.“
Boh nepremýšľa tak, ako si myslíme my, ani nekoná tak, ako by sme konali my. „Lebo moje myšlienky nie sú vaše myšlienky a vaše cesty nie sú moje cesty – znie výrok Hospodinov“ (Izaiáš 55:8). Je múdrejší a oveľa spravodlivejší ako my. On nie je porovnateľný so žiadnym ľudským štandardom. Pamätajte na slová apoštola Pavla, ktorý hovorí: „Ó, hlbokosť bohatstva, múdrosti a známosti Božej! Aké nevyspytateľné sú Jeho súdy a nepochopiteľné cesty Jeho.“ (Rimanom 11:33)
Okrem toho, otázka, ktorú by sme si mali položiť, keď premýšľame o doktríne vyvolenia, nie je „prečo Boh nezachráni každého?“ ale „prečo Boh vôbec niekoho zachráni?“ Boh určite nie je povinný komukoľvek preukazovať milosť. A práve to robí milosť milostivou.
Keď uvažujeme, čo je spravodlivé z pohľadu vyvolenia, tak všetky ľudské predpoklady a štandardy musia ísť bokom. Namiesto toho sa musíme sústrediť na Božiu prirodzenosť, teda: čo je Božia spravodlivosť? Jednoducho povedané, je to základná Božia vlastnosť, ktorou On, nekonečne a dokonale spravodlivý, robí to, čo On chce. Ako povedal William Perkins: „Nemyslime si, že Boh robí niečo, pretože je to dobré a správne, ale ide skôr o dobrú a správnu vec, pretože to tak chcel Boh a stojí si za tým.“ Boh určuje, čo je spravodlivé. On sám je prirodzene spravodlivý a čokoľvek robí, všetko odráža Jeho prirodzenosť. Takže čokoľvek, čo robí, je správne. Jeho slobodná vôľa (a nič iné) je to, čo určuje spravodlivosť. Čokoľvek si zaumieni, je spravodlivé, a je to spravodlivé, lebo On si to zaumienil, nie naopak. Neexistuje vyšší štandard spravodlivosti, ako je Boh sám.
V Zjavení Jána 19:6 sa píše: „Haleluja! Ujal sa kráľovstva Pán, náš Boh vševládny!“ Na nebi aj na zemi, On je Strážca a Stvoriteľ všetkého stvorenstva. On je Ten najvyšší a „všetci obyvatelia zeme sú pokladaní za nič; podľa svojej vôle nakladá s nebeským vojskom aj s obyvateľmi zeme; niet nikoho, kto by mohol prekážať Jeho rukám a opýtať sa Ho: Čo to robíš?“ (Daniel 4:32). On je Všemohúci, ktorý robí všetky veci podľa svojej vôle. On je nebeský Hrnčiar, ktorý berie naničhodných hriešnikov a robí z nich užitočné nádoby. Písmo poukazuje na padlú ľudskú rasu ako na hromadu hliny, ako na špinavý, beztvarý materiál, ktorý by sám o sebe len stvrdol do niečoho úplne bezcenného a neatraktívneho. Z toho obyčajného kusu špiny vytvára všemocný Hrnčiar jedinečné predmety na rôzne účely. Rovnako ako pozemský hrnčiar, ktorý vyrába popolník, zároveň z toho istého materiálu robí aj nádoby na servírovanie jedla, tak aj nebeský Hrnčiar vyrába nádoby na česť aj na hanbu (Rimanom 9:21). Niektorí aby ukázali Jeho slávu a milosť, iní aby slúžili Jeho hnevu. A Písmo ďalej hovorí, že On vždy naplní svoj dokonalý plán s trpezlivosťou a láskavosťou, nikdy nie zo zlomyseľnosťou a krutosťou: „Čo teda, keď Boh, chcejúc dokázať hnev a oznámiť svoju moc, nádoby pripravené na zahynutie, znášal s trpezlivosťou veľkou aj preto aby vyjavil bohatstvo svojej slávy na nádobách milosrdenstva, vopred pripravených na slávu.“ (Rimanom 9:22-23). Napokon, Boh je ten, kto rozhoduje a určuje osud každého človeka. Kedže je náš Stvoriteľ a spravodlivý Vládca, starostlivo riadi každý detail vo svojom vesmíre, čím je inak povedané to, že On je Boh: zvrchovaný všemocný Pán.
Úprimne povedané, jediný dôvod, prečo by si mal veriť vo vyvolenie, je ten, že sa o ňom dočítaš v Božom slove. Žiadny človek ani spoločenstvo ľudí nevymyslelo túto doktrínu. Je to ako doktrína večného trestu: je v rozpore so všetkými prirodzenými sklonmi a preferenciami ľudskej mysle. Odporuje pocitom neznovuzrodeného srdca. A podobne ako doktrína o svätej Trojici a nadprirodzeného narodenia nášho Záchrancu Pána Ježiša Krista, tak aj pravda o vyvolení, pretože bola Bohom zjavená, musí byť prijatá jednoduchou a pevnou vierou. Ak máte Bibliu a veríte tomu, čo hovorí, nemáte inú možnosť.
Ak uvažujeme, že Božia spravodlivosť je charakterizovaná Jeho povahou a nepodlieha padlým ľudským predpokladom, začneme chápať, že Boh svojou podstatou a vlastnou zvrchovanosťou definuje všetko, čo robí ako spravodlivé ale aj ako dokonalé. Stvoriteľ nie je svojmu stvorenstvu nič dlžný, dokonca ani to, čo On s radosťou dáva. Takže Boh robí presne to, čo chce robiť. Nikto a nič nemôže zmariť ani prekonať Jeho vôľu. To je vlastne samotná podstata toho, čo vyznávame, keď Ho uznávame za všemohúceho Boha.
Preložené z: https://www.gty.org/library/blog/B170710
