Tento princíp sa zdá byť pravdivý takmer v každej oblasti života: Najnaplňujúcejšie radosti, ktoré zažívame, sú dosiahnuté cez nepriazeň a snahu, zatiaľ čo tie chatrné, nezdravé a plytké môžeme získať bez námahy. Naplňujúce radosti obvykle vyžadujú húževnaté úsilie.
Ďalší podobný princíp sa zdá byť tiež pravdivý: Akonáhle sa nasledovanie naplňujúcej radosti premieňa z inšpirujúcej myšlienky na tvrdú prácu, odmena náhle stráca svoju príťažlivosť. Preto o ňu musíme húževnato zápasiť, aj keď to tak necítime.
Považujem oba princípy za pravdivé, keď príde na ďakovanie Bohu. Srdce naplnené vďakyvzdaním prežíva hlbokú radosť. Avšak pestovanie vďačného srdca je ťažkou prácou.
Boh to o nás všetko vie a svoje mnohé prikázania o tom, že Ho máme velebiť vďakou (Žalm 69:31), predstupovať pred Neho s poďakovaním (Žalm 95:2), spievať Mu vďaku (Žalm 147:7), predkladať vďaku v modlitbách (Filipským 4:6), jesť s ďakovaním (1. Timoteovi 4:3) a za všetko ďakovať (1. Tesalonickým 5:18), nám nedal ako pripomienku našich vín súvisiacich s nevďačnosťou. Tieto prikázania sú skôr predpismi dobrého Lekára, ktoré nám pomáhajú uniknúť od chronických prepadov odradení.
Prečo sme odradení?
Odradenie je z definície nedostatkom odvahy.
Biblická odvaha je schopnosťou čeliť neistote, nepriazni, nebezpečenstvu alebo utrpeniu s vierou naplnenou nádejou, že Boh zachová svoje slovo voči nám, nech sa stane čokoľvek. Pavel povedal, že keďže sú v Kristovi všetky Božie zasľúbenia áno, obzvlášť tie o zmŕtvychvstaní, sme vždy dobrej mysle (2. Korintským 1:20, 5:6).
Avšak my nie sme stále dobrej mysle. Prečo? Pretože nevera v Božie zasľúbenia nám berie odvahu. Toto je cieľom satanových dôkladných rozmanitých stratégií. Tie sú zmätočne sofistikované, ale jeho cieľ je jednoduchý: zastrašiť kresťanov. Odradení kresťania sú neškodnými hrozbami. Sú to tichí evanjelisti, ktorých chudokrvná viera vie byť nákazlivá.
Je vôbec prekvapením, že stratu odvahy považujeme za chronický problém? Denne sú pred naše oči, uši a srdcia predkladané dôvody, aby nás odradili a náš pretrvávajúci hriech je rýchly, aby im uveril.
Práve preto Pavel hovorí, že „sme teda vždy dobrej mysle… lebo žijeme vierou a nie videním“ (2. Korintským 5:6-7). Svetské vnímanie má tendenciu podkopať našu odvahu. Avšak viera má takú silnú nádej, že ani samotná smrť nedokáže utlmiť jej odvahu.
Vďakyvzdanie a odvaha
Čo to má ale všetko spoločné s vďakyvzdaním? Nie je nič tak povzbudivé, ako vidieť Božiu rozhojňujúcu sa milosť (2. Korintským 9:8). Cítime vďačnosť, keď si ju uvedomíme (2. Korintským 1:11).
Biblické vďakyvzdanie nie je len vďačnou reakciou na milosť prijatú od Boha, ale aj prostriedkom pre vnímanie milosti. Nejedná sa len o prikázanie, ktoré by sme mali dodržiavať, ale je to aj povolanie vidieť za naše normálne porozumenie stovky milostí, ktoré by sme inak minuli kvôli našej hriešnej krátkozrakosti. Zároveň ide o povolanie vidieť budúce milosti v Božích zasľúbeniach a ďakovať za nich Bohu už teraz.
Preto nám Boh tak často v Biblii nariaďuje, aby sme Mu vzdávali vďaku. Prikázania nás nabádajú pýtať sa: „Za čo by som mal byť vďačný?“ Iba táto samotná otázka vie zastaviť naše myšlienky od vybočenia do odradenia a navracia nás späť na koľaj viery.
Núti nás odpovedať a pri odpovedaní vidieť milosti. Takže poslušný skutok vzdávania vďaky Bohu v skutočnosti vedie do vďačných pocitov voči Bohu. Prikázania sú samo o sebe milostivé. Božím zámerom je, aby sa praktizovanie vďakyvzdania stalo milostivým zvykom. Čím viac takýchto zvykov vypestujeme, tým viac vďačnosti budeme pociťovať. Zistíme, že ďakovať za všetko (1. Tesalonickým 5:18) nie je nedosiahnuteľným ideálom, ale vrastajúcou naplňujúcou radosťou a mocným liekom proti odradeniu.
Preložené z: https://www.desiringgod.org/articles/the-devil-knows-how-to-discourage-you