Jedna vec, ktorú majú sekty spoločné, je to, že majú nejakého vodcu, či už živého alebo mŕtveho, o ktorom vyhlásia, že je poslom pravdy. Máme tu ľudí ako Ellen G. Whiteová, Mary Baker Eddy, Joseph Smith, nekonečný zoznam pápežov, Victor Paul Wierwille, David Koresh… Je to dlhý zoznam a denne pribúdajú ďaľšie mená.
Biblia nám hovorí, ako odolávať aj najcharizmatickejšiemu sektárskemu vodcovi: „Nič nad to, čo je napísané! – aby sa nikto nenadúval jedným proti druhému“ (1. Korintským 4:6). Toto hovorí Pavol, teda niekto, komu bolo zverené Božie Slovo (1. Tesalonickým 2:13). Ak by si teda niekto mohol nárokovať na osobnú nadradenosť, určite by to bol on. Predsa včak hovorí kresťanom z Korintu, že prostí ľudia môžu byť „nadutí.“ Liekom na takúto nadutosť je neísť ďalej nad to, čo je napísané. To znamená, že ak niekto presadzuje duchovné poznanie mimo Písma, potom je nadutý a treba mu odolať. Aj keď to Pavol výslovne necituje, uplatňuje princíp vyučovaný v Božom zákone: „Avšak prorok, ktorý by si trúfal hovoriť v mojom mene, čo som mu nerozkázal hovoriť, alebo kto by prehovoril v mene cudzích bohov, ten prorok nech zomrie!“ (5. Mojžišova 18:20)
Toto je to, s čím začali reformátori v roku 1517. Ako objavovali a učili viac a viac, že vyhlásenia pápežov idú nad to, čo je napísané v Biblii, ľud bol vyslobodzovaný z otroctva nesprávnych učení vymyslených ľuďmi, ktoré boli v obehu stovky rokov. Martin Luther povedal o otcoch katolíckej cirkvi: „Ich svätosť ich nečiní neomylnými a neznamená to, že človek sa musí spoliehať na všetky výroky otcov alebo ich schvaľovať a uveriť všetkým ich učeniam. Do svojich rúk zoberte radšej meradlo, ktorým je Božie Slovo. Nech je vašim kritériom na testovanie, skúšanie a posudzovanie všetkého, čo títo „otcovia“ kázali, písali a hovorili, ako aj všetkých predpisov a nariadení, ktoré boli kedy vyhlásené. Inak budete ľahko oklamaní a zvedení. A keďže v minulosti u pápeža tento leštený drahokam používaný nebol, vymkol sa pápež spod kontroly a pokryl cirkev chybami.
Bolo to v Biblii a nie v učení pápežov, kde sa Luther dozvedel, že „spravodlivý bude žiť z viery“ (Abakuk 2:4 citovaný v Rimanoch 1:17, Galaťanom 3:11 a Židom 10:38). Zrazu bolo jeho svedomie oslobodené. Bol mníchom, tráviacim hodiny pri spovedi a napriek tomu nenašiel úľavu pre svoje svedomie, no stal sa rozradostneným kresťanom, ktorý mohol povedať: „Keď sa pokúsite zápasiť s hriechom vo svojom svedomí, necháte ho tam a budete pokračovať skúmaním svojho srdca, vaše hriechy budú pre vás príliš silné. Budú sa zdať živými naveky. Keď však myslíte na svoje hriechy, ako sú na Kristovi a smelo veríte, že ich premohol skrze svoje zmŕtvychvstanie, potom sú mŕtve a sú preč. Hriech nemôže zostať na Kristovi. Pohltilo ho Jeho zmŕtvychvstanie..
Falošné učenia majú jeden konzistentný účinok: prinášajú človeka do otroctva nejakého človeka alebo organizácie. Sola Scriptura oslobodzuje človeka skutočným poznaním. Ako povedal Ježiš (Ján 14:6): „Ja som cesta, pravda i život. Nik neprichádza k Otcovi, ak len nie skrze mňa.“ Písmo nasmeruje beznádejnú dušu k Ježišovi. Učenia ľudí ju nasmerujú k tým ľuďom.
Chris Cole
Preložené z: http://tarheelcovenant.blogspot.sk/2017/05/sola-scriptura-best-defense-against.html
