Zásadným momentom protestantskej reformácie bolo znovuobjavenie veľkej doktríny ospravedlnenia jedine z viery. Martin Luther veril, že toto je doktrína, na ktorej cirkev stojí alebo padá. Budem predpokladať, že nie každý z vás rozumie tomu, čo znamená slovo „ospravedlnenie“. Pod slovom ospravedlnenie reformátori aj katolíci rozumejú akt, ktorým Boh umožňuje hriešnikom vstúpiť do Jeho milosti.
Nezhody ohľadom tejto doktríny
Protestanti veria, že Biblia učí, že ľudia môžu byť ospravedlnení jedine z milosti (Efezským 2:8-9), jedine skrze Kristovo dielo (Galatským 2:20, 1. Korintským 15:1-4) a jedine vierou (Galatským 2:16, Rimanom 3:21-25). Protestantskí reformátori verili, že tieto tri pravdy sú rovnako a nevyhnutne pravdivé. Sme zachránení jedine Kristom, ktorého poslušnosť a zástupná obeť bola pripísaná nám a počítaná za „spravodlivosť“ (Rimanom 1:17, 5:18-19). Sme zachránení jedine z milosti, pretože všetky Kristove zásluhy sú nám dané ako „dar“ bez akýchkoľvek skutkov. A napokon, tento dar Kristovej spravodlivosti môžeme prijať jedine vierou.
Katolícka cirkev verila a dodnes verí, že sme ospravedlňovaní ešte ďalšími šiestimi cnosťami, ktoré sú potrebné popri viere. Medzi tieto cnosti patrí: bázeň, nádej, láska, pokánie, sviatosti a život v poslušnosti. Katolícka cirkev učí, že týchto šesť cností je potrebných k tomu, aby mohol byť človek zmierený s Bohom. Najväčší problém s touto doktrínou je však v tom, že neexistuje v Písme nič, čo by toto akýmkoľvek spôsobom potvrdzovalo. Biblia nikde nehovorí, že sme ospravedlnení skrze bázeň, nádej, lásku, pokánie, sviatosti alebo poslušnosť.
Katolíci veľmi radi poukazujú na text z Jakuba 2:24, kde podľa nich Jakub učí, že sme ospravedlnení skrze „vieru a skutky“. Avšak v tejto 2. kapitole Jakub nepoukazuje na samotný akt ospravedlnenia, ale hovorí o istote ospravedlnenia. Je to zrejmé z Jakuba 2:14, kde sa píše: „Čo je platné, bratia moji, keď niekto povie, že má vieru, ale nemá skutky? Či ho takáto viera môže spasiť?“ Všimnite si, na čo poukazuje Jakub. Jakub v týchto slovách preukazuje znepokojenie nad tými, ktorí tvrdia, že majú zachraňujúcu vieru, avšak nijakým spôsobom sa táto ich zachraňujúca viera neprejavuje v ich životoch. Konkrétne kladie túto otázku: „Či ho takáto viera môže spasiť?“ Jakub tu neodpovedá na otázku, ako môžeme byť ospravedlnení. Práve naopak: Hovorí o tom, aký druh viery ospravedlňuje.
Podstata zachraňujúcej viery
Toto nás vedie k dôležitej otázke: „Čo je to tá zachraňujúca viera?“ Pokiaľ viera je tým nástrojom pomocou, ktorého sme ospravedlnení, tak potom z čoho pozostáva táto viera? Presne toto je jedna z otázok, na ktorej sa katolíci a reformátori rozchádzajú. Katolíci učia, že táto viera pozostáva zo zásluh (assensus) a poznania (notitia). Pod poznaním rozumejú uvedomovanie si základných kresťanských právd ako napríklad Kristova smrť, pohreb a zmŕtvychvstanie. Je to jednoducho intelektuálna viera v to, že tieto veci sa skutočne stali. Človek musí jednoducho veriť vo svojej mysli, že Pán Ježiš je Pán a bol vzkriesený z mŕtvych. Avšak reformátori neverili v takéto intelektuálne zásluhy, pretože nevyjadrujú úplne to, čo hovorí o viere Biblia. Verili tomu, že pravá zachraňujúca viera spočíva v úplnej dôvere v samotného Krista. Nie je to len obyčajné intelektuálne vyznanie. Je to skutok vôle (fiducia) plne dôverovať a spoliehať sa na Krista. Toto bol ten druh viery, ku ktorej vyzýval Pán Ježiš znovu a znovu v evanjeliách, keď žiadal svojich budúcich učeníkov, aby Ho „nasledovali“ (Lukáš 9:23, 18:18-30). Nestačí, keď niekto verí v Krista len samotnými intelektuálnymi znalosťami. Musí do Neho vložiť všetku svoju dôveru a istotu.
Biblické a reformované vysvetlenie toho, čo to znamená dôverovať Kristovi, je krásne vyjadrené v 60. otázke Heidelburgského katechizmu (z roku 1561). Otázka znie: „Ako môžem byť spravodlivý pred Bohom?“ Odpoveď znie:
„Jedine pravou vierou v Ježiša Krista. Napriek tomu, že ma svedomie obviňuje, že som hrubo prestúpil všetky Božie prikázania, nedodržal žiadne z nich a stále som naklonený ku všetkému zlému: bezohľadu na to mi Boh bez akejkoľvek mojej zásluhy, z čistej milosti, dáva a pripočítava zadosťučinenie, spravodlivosť a svätosť Kristovu, a to tak, ako keby som nikdy nespáchal žiadny hriech, áno, ako keby som naplnil všetko, čo Kristova poslušnosť naplnila za mňa. A to jedine vtedy, ak prijmem tento dar veriacim srdcom.“
Milujem poslednú vetu z tejto odpovede: „A to jedine vtedy, ak prijmem tento dar veriacim srdcom.“ O tom je znovuzrodenie. Toto je podstata kresťanskej viery. Dôverovať Kristovi z celého nášho srdca ako akt našej vôle.
Odkiaľ prichádza takáto viera?
Raz som počul jedného svojho kamaráta hovoriť o tom, že kresťanská viera je úplne rovnaká ako viera v hocičo iné. Viera vkladaná do slnka, že na ďalší deň vyjde. Viera, ktorú máme v to, že aj zajtra večer budú v televízii nové správy. Alebo je to viera rovnaká tej, ktorú majú moslimovia voči Allahovi. Takéto chápanie kresťanskej viery je však úplným nepochopením toho, čo sme pred chvíľou spomenuli, že viera je aktom vôle a zároveň je to aj absolútnym nepochopením podstaty našej skazenosti. Pravá kresťanská viera nemôže nikdy vzísť zo zotročenej duše. Musíme byť znovuzrodení a musíme dostať nové srdcia k tomu, aby sme dokázali veriť (Ezechiel 36:26). Sami od seba sme duchovne „mŕtvi pre vlastné prestúpenia a hriechy“ (Efezským 2:1-8). Toto je dôvod, prečo je viera opisovaná ako „dar“. Morálne povedané, sami od seba nedôverujeme Bohu. Neveríme v Boha, ktorý je zjavený vo svojom slove. Odmietame Boha a sme vo vzbure voči Jeho túžbam. Sme Božími nepriateľmi a naše prirodzené srdcia odmietajú pokánie z hriechov a vieru v Krista. Práve preto musí Duch Svätý znovuzrodiť naše srdcia, aby sme uverili.
Toto je dôvod, prečo keď sa Nikodém pýta Ježiša na otázku „znovuzrodenia“, tak ho Ježiš odkazuje na dielo Ducha Svätého: „Vietor veje, kam chce: Počuješ jeho hlas, ale nevieš, odkiaľ prichádza a kam ide. Tak je to s každým, kto sa narodil z Ducha“ (Ján 3:8). Ježišova odpoveď na Nikodémovu otázku jasne poukazuje na nadprirodzené dielo Ducha Svätého v podobe daru znovuzrodenia. Pre mnohých to je dosť znepokojujúca správa, pretože to znamená, že nie na nás záleží, kto dostane zachraňujúcu vieru. Neexistujú žiadne ľudské praktiky a vzorce, ktorými by sa dala takáto viera vyvolať. Neexistujú žiadne „programy“ alebo „stratégie“, ktoré by akýmkoľvek spôsobom zaručili úspech. Nie. Dar znovuzrodenia a viery je čisto dielom Ducha Svätého a my nevieme odkiaľ ani kam „veje“ Jeho vietor. S istotou však vieme, že „viera je z počúvania skrze slovo Kristovo“ (Rimanom 10:17). Práve preto sa naša pozornosť musí sústreďovať na zvestovanie a žitie evanjelia. Toto ja našou primárnou úlohou na tomto svete. Všetko ostatné má v rukách všemocný Boh, ktorý skrze kázanie svojho slova slobodne znovuzrodí, koho chce.
Grant Castleberry
Preložené z: https://www.reformandamin.org/articles1/2019/2/14/sola-fide-trusting-in-the-one-who-saves
