Náš duchovný rast sa do značnej miery odvíja od nášho rastu v sebadisciplíne. Bez tejto základnej disciplíny nemôže nastať pokrok v raste. Pred tým, než začneme uplatňovať disciplínu v domácnosti, práci alebo zbore, musíme najprv pracovať na sebadisciplíne.
Je pravda, že dnes už sebadisciplína nie je populárnou témou. V našej spoločnosti je dôraz kladený na sebadisciplínu rázne odmietaný a dokonca aj mnohými kresťanmi. Zákonníctvo, vykrikujú mnohí, ktorí sa tým snažia chrániť svoje právo na kresťanskú slobodu. Títo „duchovne slobodní kresťania“ vnímajú sebadisciplínu ako obmedzenie ich slobody v Kristovi a ako nejakú duchovnú zvieraciu kazajku.
Mnohí z týchto veriacich až natoľko zneužili svoju slobodu v Kristovi, že nemajú žiadnu duchovnú disciplínu. Presunuli ručičku váhy tak drasticky na stranu kresťanskej slobody, že ich duchovné životy úplne stratili rovnováhu. Takáto ľahostajnosť voči sebadisciplíne len predlžuje ich duchovnú nezrelosť a ponecháva ich s malou dávkou sebakontroly neschopnými odolať pokušeniam a hriechom.
Poviem to priamo: Pokiaľ neexistuje žiadna disciplína, tak neexistuje ani žiadne učeníctvo. Ak nebudeme kázniť samých seba, tak sám Boh nás začne ukázňovať (Židom 12:5-11). Buď tak alebo onak, v našich životoch príde na disciplínu, na prevýchovu. Vzhľadom na našu tendenciu hrešiť sa musíme ukázňovať, keď chceme rásť v zbožnosti, inak budeme ukázňovaní Bohom.
Čo je to sebadisciplína?
Grécke slovo prekladané ako „disciplína“ (enkrateia) pochádza z koreňa slova „krat“, ktoré označuje moc alebo panstvo. Sebadisciplína teda znamená uplatňovanie moci nad sebou samým. Je to schopnosť udržať samého seba pod kontrolou. Toto slovo znamená doslova ovládnutie vlastných vnútorných túžob, myšlienok, skutkov a slov. Je to kontrola, ktorú veriaci musí nad sebou neustále uplatňovať (Galatským 5:23).
Toto isté slovo je použité v 1. liste Korintským 7:9, kde poukazuje na „sebakontrolu“, ktorá musí byť uplatňovaná proti hriešnym sexuálnym túžbam. Podobne aj starší zboru musia mať „sebakontrolu“ (Títovi 1:8) nad svojimi vnútornými postojmi a vonkajšími skutkami. Ovládnutie samého seba je nevyhnutnosťou pre duchovné vodcovstvo.
Protikladom sebadisciplíny je ľahkovážny životný štýl, ktorý plodí „skutky tela“ (Galatským 5:19-21). Akýkoľvek nedostatok sebakontroly nevyhnutne vedie k hriešnym skutkom tela. Tam však, kde existuje sebadisciplína, tam je aj sila odolať zmyselným telesným chúťkam a hriešnym rozhodnutiam. Sebadisciplína privádza každú našu myšlienku, slovo a skutok do podrobenia sa v poslušnosť Kristovi (2. Korintským 10:5). Akýkoľvek posun v osobnom posvätení je podmienený sebakontrolou.
Čo sebadisciplína nie je
Aby sme čo najlepšie pochopili, čo sebadisciplína skutočne je, tak potrebujeme vedieť, čo sebadisciplína nie je. Sú dva veľmi chybné pohľady na kresťanský život: pelagianizmus a semipelagianizmus – ktoré nesmierne skresľujú pravdu o sebadisciplíne.
V 4. storočí britský asketický mních menom Pelagius (354-420 n.l.) vyučoval fatálnu herézu, že človek má zdedenú schopnosť sa zachrániť a posvätiť. Tvrdil, že čisto len silou vlastnej vôle je človek schopný dosiahnuť a plniť Božiu vôľu. Týmto výrokmi Pelagius popieral dedičný hriech a totálnu skazenosť ľudstva. Tvrdil, že samotné poznanie Božieho zákona je plne postačujúce. Podľa neho človek z vlastnej slobodnej vôle a vlastným odhodlaním dokáže rásť v sebadisciplíne a v posvätení.
Pelagius bol pre svoje fatálne učenie vyhlásený na Kartagínskom koncile (418 n.l.) za heretika. Tragicky však, Pelagianizmus zotrval medzi nami. Mnohí sa ešte aj dnes falošne domnievajú, že sa jednoducho dokážu prinútiť a na základe svojej vôle a odhodlania sa dokážu stať tým, čím len chcú byť. Túto nezmyslenú mantru vo veľkom nájdeme v dnešných svojpomocných hnutiach a v evanjeliu prosperity, kde sa do ľudí tlačí myšlienka: „To, čo si dokážeš predstaviť, to dokážeš svojou vôľou aj dosiahnuť.“ Tvrdia, že schopnosť sebadisciplíny je už od začiatku v nás.
Ďalším chybným pohľadom je Semipelagianizmus. Tento synkretistický postoj predpokladá, že človek má len určitú schopnosť sa sám zachrániť a posvätiť. Človek musí povzbudiť svoju duchovnosť v spolupráci s Bohom. V tomto spoločnom úsilí sa Boh a človek stávajú spoluúčastníkmi sebadisciplíny. Boh dáva určitú mieru milosti, ale človek zabezpečuje všetko ostatné.
Mohli by sme povedať, že Semipelagianizmus je kresťanským len z polovice. Tento kompromisný názor bol tak isto vyhlásený za heretický západnou cirkvou na druhom Oregonskom koncile (529 n.l.). Opäť je však smutné, že toto heretické dedičstvo pretrvalo až do dnešných dní v na človeka zameranej teológii Arminianizmu a pragmatických metódach Finneyizmu.
Navzdory týmto herézam žil v tomto období aj človek, ktorý vyučoval pravdu. Bol ním Augustín (354-430 n.l.). Tento obdarovaný vodca jasne hlásal to, že Boh je jediným Autorom ľudského spasenia aj posvätenia. Jedine Jeho zvrchovanou milosťou Boh monergisticky (jednostranne) znovuzrodzuje duchovne mŕtvych hriešnikov.
Každý jeden kresťan má zodpovednosť rásť v posvätení, avšak Boh je ten, ktorý musí pracovať v nás, aby sme mohli rásť v osobnej zbožnosti (Filipským 2:13-14). Učenie Augustína správne rozumie, že jedine Boh môže vypôsobiť autentickú sebadisciplínu v živote veriaceho.
Kto je pôvodcom sebadisciplíny?
Táto cnosť sebadisciplíny je ovocím Ducha (Galatským 5:22-23). Podobne ako vinič prináša ovocie, rovnako aj sebadisciplínu produkuje výlučne Duch Svätý. Sebakontrolu si nedokážeme nikdy vypôsobiť sami, práve naopak. Je to dielo milosti v nás. Aj napriek tomu, že máme byť aktívnymi v jej praktizovaní, vždy toto ovocie sebadisciplíny len prinášame, ale nikdy ho neprodukujeme.
Pán Ježiš povedal: „bezo mňa nič nemôžete činiť“ (Ján 15:5). Z našej vlastnej vôle nemôžeme urobiť nič, čo by sa Bohu páčilo. Jedine Božou zmocňujúcou milosťou sme schopní praktizovať sebakontrolu vo svojom prebiehajúcom boji proti hriechu. Apoštol Pavel túto myšlienku potvrdzuje slovami: „Všetko môžem v Kristovi, ktorý ma posilňuje“ (Filipským 4:13). To znamená, že v nás musí Kristus intenzívne pracovať.
Ako životodarná miazga prúdi vetvami stromu a prináša ovocie, rovnako aj veriaci musí byť naplnený Božou milosťou, aby mohol produkovať sebakontrolu. Moje prirodzené ja nikdy nedokáže vyprodukovať sebadisciplínu. Jedine kresťania žijúci pod vedením Ducha Svätého dokážu žiť životy plné sebaovládania.
V Galatským 5:22-23 čítame, že existuje 9 aspektov ovocia Ducha. Zdržanlivosť je z nich vymenovaná ako posledná. Obsadením tejto poslednej pozície môžeme predpokladať, že sa jedná o strategicky dôležité ovocie. V skutočnosti je zdržanlivosť sumarizáciou všetkých predchádzajúcich 8 cností, ktoré produkuje Duch Svätý. Vrcholom diela Ducha Svätého je zdržanlivosť. Táto konečná cnosť nám umožňuje uvedomovať si každý ďalší aspekt ovocia Ducha.
Ako vyzerá sebadisciplína?
Apoštol Pavel prirovnával sebadisciplínu, ktorú si vyžaduje kresťanský život, k tréningu športovca, ktorý sa pripravoval v staroveku na olympijské hry: „Každý, kto závodí, zdržuje sa všetkého: Oni preto, aby dostali porušiteľný veniec, my však neporušiteľný“ (1. Korintským 9:25). Keď napríklad bežec chcel získať cenu, tak musel celý svoj život podrobiť prísnemu tréningu a disciplíne. Namáhavé cvičenie od športovca vyžadovalo, aby sa zdržiaval veľkého množstva osobných potešení. Keď chcel zvíťaziť, musel odmietnuť množstvo individuálnych potešení. Pôžitkársky život je skôr pre divákov a nie pre svetových športovcov. Musia klásť dôraz na správnu stravu, dostatok odpočinku a náročné tréningy. Takýto atlét musí mať každú jednu oblasť svojho života pod prísnou kontrolou.
Rovnako je to aj v kresťanskom živote. Pavel nalieha na nás slovami: „Cvič sa v pobožnosti“ (1. Timoteovi 4:7). Aby veriaci mohol rásť v posvätení musí počúvať biblické kázanie a vyučovanie, musí sa zúčastňovať spoločného uctievania, pamiatky večere Pánovej, čítania Biblie, rozjímaní, modlitieb a spoločenstva. Okrem toho sa ešte musí vzdať mnohých pôžitkov, aby mohol získať cenu.
Takýto druh sebadisciplíny by mal byť varovaním pre neviazaných kresťanov, ktorí sa málo snažia trénovať pre duchovné víťazstvo. Sú to veriaci, ktorí sú bez formy s veľmi chabou vierou. Sú to len akísi gaučoví povaľači s veľkými bruchami. Ich životný štýl je veľmi povoľný kvôli ich nedostatku sebakontroly.
Pavel ešte k tomu dodáva: „Preto ja tak bežím, nie ako na neisto; tak zápasím, nie akoby som vzduch rozrážal…“ (1. Korintským 9:26). Víťazný boxer musí mať v ringu veľmi jasne sústredenú myseľ. Nedisciplinovaný bojovník však udiera hlava-nehlava bez toho, aby svojho oponenta vôbec trafil. Nedisciplinovaný veriaci častokrát utrpí mnoho prehier v boji s hriechom. Práve preto musí kresťan žiť život plný sebadisciplíny a zdržanlivosti, aby bol schopný bojovať s hriechom.
Vrcholový športovec musí svoje telo podvoliť sebadisciplíne. Ak tak neurobí, bude diskvalifikovaný zo závodu. Pavel nás varuje: „…ale ukázňujem si telo a službe ho podrobujem, aby som sám nebol nehodný, keď iným kážem“ (1. Korintským 9:27). Pavel nás vyzýva, aby sme si ukázňovali svoje telá a odolali hriešnym túžbam a žiadostiam. Ak tak neurobíme, prídeme o cenu.
A aká je tá cena?
Veriaci majú v Kristovi slobodu ísť za vecami, ktoré nie sú v Písme zakázané. Nemôžeme však dopustiť, aby čokoľvek nad nami získalo kontrolu. Víťazstvo si so sebou vždy nesie nejakú cenu a kresťanský život v tomto nie je o nič iný.
Vyžaduje si to uplatňovať zdržanlivosť a sebadisciplínu v oblastiach ako je napríklad jedlo, pitie, spánok, čas a peniaze. Musíme sa obzvlášť kontrolovať, čo sa týka nášho voľného času a zábavy. Musíme obmedzovať svoju slobodu v čomkoľvek, čo by nám bránilo pri získavaní ceny.
Ak chceme v živote rásť v zdržanlivosti, musíme sa vzdať kontroly nad svojimi životmi v prospech Ježiša Krista. Tu je ten paradox kresťanského života: K tomu, aby sme získali sebakontrolu sa musíme vzdať kontroly nad svojimi životmi. Nech nás Boh uschopní k tomu, aby sme dokázali vykonávať sebadisciplínu, ktorá je absolútnou nevyhnutnosťou pri víťazstve nad hriechom.
Preložené z: https://www.ligonier.org/blog/what-self-discipline/
